"Píšu Vám bojovníci, odchovaní búrkou. Neuznávame smrť. Nenávidíme svoje slabosti. Počujeme hlas svojej krvi. Nevládzeme už mlčky znášať výčiny, ktoré páchajú Germáni na našich bratoch. Naše heslo je : - Slováci, do boja! "

Ráno prišiel do štábu Rudolf a priniesol list od Nálepku. So záujmom čítame:
" Píšu Vám bojovníci, odchovaní búrkou. Neuznávame smrť. Nenávidíme svoje slabosti. Počujeme hlas svojej krvi. Nevládzeme už mlčky znášať výčiny, ktoré páchajú Germáni na našich bratoch. Naše heslo je : - Slováci, do boja! - Predkladáme vám svoj plán .. "
Nálepka nás znovu upozorňuje na blížiaci sa nástup fašistov a píše, že na Seľozovku zaútočí šesť nemeckých práporov. Slovenská divízia bude kryť tyl. Podrobne opisuje cesty a obývané miesta, po ktorých sa majú stiahnuť naše odriady. Nálepka nás ubezpečuje, že v prípade, ak by Nemci hodili svoje vojská na prenasledovanie partizánov, sú Slováci pripravení vypovedať im boj a prejsť s celým plukom na stranu partizánov.
Z Nálepkovho listu sme sa ďalej dozvedeli, že vzhľadom na situáciu v Stalingrade, a preto, že neprichádza sľubovaná technická výzbroj, sú Nemci nútení prejsť asi v 20km vzdialenosti do Seľozovky v pešom útvare.
Rozhodli sme sa, že premiestnime odriady do tyla nestupujúcich fašistických oddielov: Revov odriad na východnú stranu Seľozovky a Ivanovov na južnú. Hoci sme z nedostatku munície museli zakopať delá, ťažké mínomety a značnú časť guľometov, verili sme, že boj o Seľozovsku vyhráme. Boli to presné počty: predovšetkým sme boli v podstate oboznámení s plánom nepriateľského nástupu. Preto sme sa rozhodli, že zastavíme útočiace oddiely na voľnom priestranstve, necháme ich tam v tomto tuhom mraze čo najdlhšie skrehnúť a potom zasadíme konečný úder z tylu za pomoci Revovho a Ivanovho odriadu.
Len čo sme vyšli s Borodačevom na ulicu, počuli sme , že v budove, ktorá slúžila ako kúpeľ, je veľký krik. Okamžite sme ta vtrhli.
- Chytili sme špióna! Vyšetrujeme ho.
- Špión! Diverzant! Terorista! - znelo zo všetkých strán.
- Kto ste? - spýtal som sa.
- Partizán. - Odpoveď bola úplne tichulinká.
- Je to špión, súdruh veliteľ, - skríkol ktosi hlasno. - Bol som s ním v jednom oddiele pri obrane Charkova. Tohto šviháka poslali na rozviedku. Zradil nás Nemcom a potom rečnil v rozhlase, aby sa všetci vzdali do zajatia.
Špión sa ani nesnažil protestovať. Zajachtáva sa, plače, rozpráva, že ho Nemci zverbovali a že bol agentom ovručskej väznice. Dostal rozkaz, aby vstúpil do niektorého z našich odriadov a aby počas boja vraždil veliteľov.
- Povedz, beštia, čo si už stihol vyzradiť Nemcom?
Domysleli sme si, že ho už partizáni vyšetrili, ako sa patrí. Ćakal nás však neočakávaný úder. Vyšlo najavo, že keď naši poslali špióna na akciu, stihol prezradiť Nemcom celý plán našej obrany, informovať ich o početnosti našich odriadov a zbraní.
Preto zmenil protivník plán nástupu.
Pred večerom sa pri Seľozovke, na západnom okraji lesa objavil neveľký predný voj nepriateľa a snažil sa nás rýchle odrezať od severných ciest tým, že obsadil dedinu Rudnišče. No samotný boj Nemci nevedno prečo odďaľovali.
Naša rozviedka pracovala všetkými smermi a neprestajne dodávala do štábu čerstvé správy.
- Rudnište obsadil prápor esesákov. Všetky cesty zo severnej strany sú pod kontrolou nepriateľa. - hlási veliteľ oddielu Laborev.
- Dedinu Rudňu Syrnickú obsadili Slováci. Na juh od Seľozovky stoja na cestách ich stráže, - zvestoval nám rozviedčik Taratutovho odriadu Teremin.
- Rozviedka zistila, že 101.pluk obsadil východnú časť lesa. Predné oddiely zaľahli pod lesom, asi pol kilometra od Seľozovky.
- To znamená, že sme obkolesení. To si teda môžeme gratulovať.
- Ćo mám robiť? - pýta sa telefonicky Reva. - Odriad zaľahol na majeri Možarci. Dookola sú Slováci ..
- Neprestajne ich pozorujte, - rozkázal som. - Kým nedostaneš rozkaz, nezačni boj.
- Počuj Alexander, práve mi hlásia, že Slováci preniesli delostrelectvo do našej blízkosti. Rudolf vraví, že počul Nálepkov hlas. - Náš odriad obkľúčili vojská SS, - ozval sa v slúchadle Ivanovov ustarostený hlas.
Odrazu doľahol di našej zemľanky prudký, nepochopiteľný rachot. Vybehli sme s Bogatyrom a uvideli sme takýto obraz:
Z lesa na východnej strane Seľozovky, kde podľa našich údajov boli už Slováci, vystreľoval ktosi opreteky desiatky rakiet. Rozprskávali sa v sivej hmle ako rôznofarebné pestré kytice. Ešte nezhasli jedny, a už vytreskol nový jasný ohňostroj. A hneď za ním ďalší ..
- No chlapci, teraz sa držte, - povedal som.
- Tam sú predsa Slováci .. - Bogatyr nedopovedal. Odrazu sa totiž ozvala z tej strany prvá strašná delostrelecká salva.
Pretisli sme sa k domu a čakáme výbuch. No všetky strely preleteli ponad Seľozovsku a prali na územie, kde boli esesácke vojská.
Bežím k telefónu.
- Pavel, - pýtam sa Revu, - aké delá to pália do Nemcov?
- Slovenské, tie, čo sa zahniezdili pri nás. Daj rozkaz, hneď si ich pozveme bližšie pod ruku, - nasledovala odpoveď.
Tu sa rozhovor prerušil. Telefonisti sa snažia obnoviť spojenie, no bezvýsledne. Protivník našiel zrejme vedenie a presekol ho.
Asi o pol hodiny rozpútal sa boj v smere, kde bolo slovenské vojsko. Guľomety a automaty treštia, granáty vybuchujú .. Nerozumiem tomu ..
Pribehol Rudolf v zasneženom kožuchu, líca červené, tvár vysmiata:
- Z rozkazu veliteľa Revu hlásim: 101.pluk bojuje s Germánmi.
- Nálepka nás teda neoklamal! - radostne vykríkol Bogatyr.
- Nálepka je tam, - pokračoval Rudolf a zjavne nechápe, prečo sa tak radujeme. Ležal som v mladej hustej jedline, blízko miesta, kde dával rozkazy. Všetko som dobre počul. Nálepka zakričal na delostrelcov: " Do nepriateľa Slovanov - páľ!" Verte mi, súdruh veliteľ, že Nálepka je náš človek ..
- Nuž tak, Iľja Ivanovič, všetko je v poriadku, - objímam Borodačeva.
Rudolf odchádza a niekoľkokrát opakuje náš stručný rozkaz veliteľa pre Revu: "Spojiť sa s Nálepkom, konať podľa vlastného uváženia. Pravidelne informovať."
Tak sme v očakávaní boja, v studenej zemľanke pri Seľozovke, privítali s priateľmi Nový rok 1943.

- Zmije jedovaté! Navrhujú nám, aby sme sa vzdali.
Museli sme znova zvážiť svoje rozhodnutie. Dávam príkaz, aby sa pre každý prípad zapálili vatry na všetkých prístupoch k obrannej línii. Vyšiel som na ulicu. Dedina bola ako vymretá. Mimovoľne zastanem. Odrazu sa mi zdá, že sa nám nepodarí udržať sa tu až do rána a že môžeme stratiť jediný voľný priechod na juhovýchode. Cestou som narazil na Kiziu. Śiel na ľavé krídlo opevnenia, kde sa vraj čosi stalo. keď sme sa priblížili, ozval sa príkaz - zaľahnúť. Poležiačky počúvame hlásenie veliteľa roty Kuzmina:
- Od lesa lezú nepriateľské rojnice, - ukázal na cestu, ktorá spájala Seľozovku s Krasnosiolkami. V tej chvíli sa priblížil veliteľ roty Sankov.
- Súdruh veliteľ, šakali zaútočili.
- Ste dobre zameraní ? - pýtam sa.
- Keď sa nepriateľ objaví , goľometčíci spustia.
Dal som súhlas. Keď som sa vrátil na svoje veliteľské stanovište, bolo už počuť guľometné salvy.
- Začal sa útok zo všetkých strán, - oznámil mi Borodačev. O chvíľu k nám doľahlo ľahké rakpanie automatov. Guľometné dávky znejú čoraz dlhšie. Vbehla Fiodorovova spojka:
- Nepriateľ zničil ľavé krídlo opevnenia, - oznamuje. A hneď s ním prichádza hlásenie od Taratutu:
- Nemci postúpili na horáreň ..
Na severozápadnom kraji lesa, kde bolo pravé krídlo Taratutovho odriadu, blčala horáreň. V doline začali vybuchovať míny: protivník vbehol do nášho mínového pásma. Neprešlo ani dvadsať minút a nepriateľ začal strácať iniciatívu. Boj na tomto úseku slabol. Zato na Fiodorovom úseku šlo do tuhého. Čoraz častejšie pozerám na hodinky. Už sú skoro dve hodiny v noci. Bol som presvedčený, že Borodačev nepripustí, aby sme predčasne ustúpili, no podľa tlaku nepriateľa na východnej strane som pochopil, že tam bojuje so Slovákmi.
Nad ránom sa nepriateľ dostal až k Seľozovke. So smútkom v duši dávam rozkaz na odchod. Od tejto nebezpečnej noci prešlo už veľa rokov, no dodnes so s hlbokým rozochvením a vďačnosťou spomínam na hrdinskú prácu partizánskych mínerov, ktorí holými rukami rozhrabávali zamrznutý sneh, nahmatávali detonátory a pod nepriateľskou paľbou zneškodňovali jednu smrtonosnú mínu za druhou.
V Seľozovke bojovala už len jedna rota Taratutovho odriadu, ktorá kryla náš ústup. Odrazu zahrmel ohlušujúci výbuch. Na ulici, po ktorej práve prešli stovky ľudí a desiatky povozov, stihol ktosi tesne pred príchodom nášho štábu založiť mínu. Výbuch zabil jazdca a pár koní. Petrušenko kráčal neďaleko, a tak ho odhodilo nabok, až zamdlel.
V to novoročné ráno nikto z nás nevedel premôcť skľučujúci pocit. Mysleli sme na náš nečakaný odchod, na to, kde je teraz Revov a Ivanovov odriad, čo bude s našimi, ktorí ostali v Seľozovke a mali za úlohu čo najdlhšie zadržať nepriateľa. A mysleli sme aj na výbuch záhadnej míny ..
Z hmly najrôznejších dohadov mi znova vystúpila Nálepkova tvár. Nevedeli sme, ako sa skončil boj Slovákov s esesáckym plukom. Všetky lesné chodníčky znova obsadili okupanti. Napriek tomu podarilo sa nám sústrediť všetky odriady, lazaret aj trén na jedno miesto - na Vojtkovského majer.
Po ťažkých bojoch a nebezpečnom prechode sa vyčerpaní partizáni zvalili, každý kde mohol, nahľadiac na mráz a sneh. V osamelom opustenom domčeku stretli sa velitelia a komisári odriadov. Bolo tu hlučno.
Ivanov dokazoval, že nepriateľ zablokoval jeho odriad, a preto nemohol postúpiť k Seľozovke.
- Súdruhovia, vlastne vám musím povedať, ýe celú operáciu pomotali Slováci, - zdvihol sa Reva. -Keby oni neboli na východnej strane, bol by som im vzal celé delostrelectvo.
- Slováci aj bez teba dobre zahrali esesákom na svojich delách, - Borodačev sa neočakávane zastal Slovákov.
-Ale čo bolo potom? - neustupuje Reva. - Slováci stáli medzi nami a Nemcami. Keď Nemci dostali porciu delových gulí, pustili sa do Slovákov. Tí sa im postavili na odpor. A tak som sa dostal do tyla Slovákov. Poslal som Rudolfa k Nálepkovi. A čo sa ukázalo? A čo sa ukázalo? Čambalík s práporom frkol do Bujovíč, druhý prápor k Ľadom a delostrelectvo sa odkolísalo nazad do Krasnosiolok.
- A Nálepka?
- Nálepka sa šiel ospravedlniť Nemcom a zastavil boj. Kým si to všetko povysvetľovali, odbuchol sa ich veliteľ delostrelectva. Ten dôstojník chcel zrejme zachrániť Slovákov za cenu vlastného života. A čo vtedy spravili Nemci? Nechali si Slovákov pod ochranou a sami zaútočili na Seľozovku. A ja som ostal s odriadom zase len za slovenskými chrbtami.
- Kde je Rudolf?, - spýtal sa Petrušenko tichým hlasom. Pohol sa pritom a hneď aj zmraštil prudko tvár. Nespamätal sa ešte z otrasu a každý pohyb mu zrejme spôsoboval bolesť.
- Keď začala horieť Seľozovka, poslal som Rudolfa k Nálepkovi, aby sme si skoordinovali činnosť. Doteraz sa nevrátil.
Ešte nikdy som si nechcel tak veľmi zachovať pokojnú myseľ ako teraz. Vedel som, že bez ohľadu na ústup vykonali sme predsa len veľmi veľa. Vtiahli sme hlboko do lesov tri divízie nepriateľských vojsk. V bojoch o Seľozovku utrpel nepriateľ značné straty, lebo nechal na Bojisku vyše dvesto vojakov a dôstojníkov. My sme mali straty šesť mŕtvych a päť ranených. Okrem toho sme poznali Nálepkovu organizáciu v činnosti .. No ústup je ústup a chápal som rozčúlenie svojich súdruhov, ktorí pociťovali zodpovednosť za to, že sa nám nepodarilo rozbiť šesť nepriateľských práporov, ktoré útočili na Seľozovku. No teraz sme nemohli strácať čas polemikou: na naše rozhodnutie čakalo na mraze pod holým nebom vyše dvetisíc partizánov.
- Čas beží, - počul som Bogatyrov pokojný has, - treba sa pohnúť, aby nás zasa neobkľúčili.
Onedlho sa náš útvar pohol na ďalšiu cestu.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str.206-218, krátené

"Na nepriateľa Slovanov - páľ! "

Koncom roku 1942 a v prvých dňoch roku 1943 zvádzali partizánske oddiely urputné boje s veľkými trestnými oddielmi hitlerovcov. Zvlášť ťažký bol boj v noci pred Novým rokom 1943, keď sa hitlerovské jednotky dostali k Selizovke v severnej časti Slovečňanského okresu v Žitomirskej oblasti, kde bola v tej dobe partizánska obrana. Hitlerovci chceli partizánov obkľúčiť a zničiť ich prudkou delostreleckou paľbou. Partizáni mali v porovnaní s nepriateľom oveľa menej zbraní a munície, a preto nemohli na útok odpovedať intenzívnou paľbou. Tejto vyhladzovacej akcie sa mali zúčastniť dve nemecké a jedna slovenská divízia a s ňou aj 101. pluk. Pred bitkou sa podarilo ilegálnej skupine 101. pluku získať podrobný rozkaz útoku, ktorý preložila istá Aľa, a ten zaniesol partizánom desiatnik A. Krídl.

Veliteľ partizánskeho prieskumu V. Laborev zo štábu generála Saburova vo svojich spomienkach uvádza: "Proti partizánom boli nasadené niektoré slovenské jednotky. Pluku velil kpt. Nálepka. Keď na Selizovku zaútočili jednotky SS, udrelo na nich slovenské delostrelectvo a rozpútala sa prestrelka, ktorá - omylom-  trvala viac ako hodinu. Veľmi nám to pomohlo. V máji roku 1943 som sa Nálepku v jednom rozhovore opýtal: 

- Ako sa vám vtedy v zime podarilo esesákov tak zdecimovať? 

Kapitán Nálepka odpovedal: - V tej dobe som velil celému pluku. Jeho veliteľ plukovník Čáni bol chorý. Presnú polohu partizánskej obrany i útočiacich jednotiek SS som poznal iba ja. Bola už veľká tma, takže nebolo vidieť vôbec nič - ani partizánov, ani Nemcov. Vydal som také rozkazy, že Slováci spustili paľbu priamo na príslušníkov SS. Keď bolo po všetkom, musel som sa, samozrejme, nemeckému plukovníkovi ospravedlniť. Na druhý deň zvolal veliaci nemecký generál poradu veliteľov a hrozil prísnymi sankciami voči vinníkom. Nemecké delostrelectvo strieľalo do nemeckých tankov a proti nim začala útočiť i pechota a Nemci mali veľké straty. Celá záležitosť sa však urovnala tým, že rozkazy neboli jednoznačné, čím sa poplietli svetelné signály. Partizánom sa takto podarilo dostať z veľmi nepriaznivého postavenia."

(A. Šijan: Partizánsky kraj)

Zaujímavý postoj zaujal stot. J. Čambalík počas útoku 31. 12. 1942 na Selizovku. Podľa pisateľa listu O. I. nezachoval sa statočne a po začatí paľby nielen že sa neujal velenia, ale utekal dozadu, čím zapríčinil ústup jednotky. Pri opakovanom útoku medzi 18.00 a 20.00 hod. opäť ho nebolo vidno, a nedal o sebe znať.

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.127-128, krátené

Práve tu v poleských lesoch vstúpil Ján Nálepka do histórie Veľkej vlasteneckej vojny ako odvážny vlastenec, ako verný syn svojho ľudu, humánny človek veľkej duševnej krásy. Bieloruskí partizáni a obyvatelia Polesia ho poznali pod konšpiratívnou prezývkou - kapitán Repkin. 

Do tohto boja zasiahla slovenská delostrelecká jednotka, ktorá stála neďaleko v obrannom postavení. V priebehu boja partizáni čoskoro zbadali, že v bojových zostavách útočníkov exploduje oveľa viac nábojov, ako sami vystrelili. Vysvitlo, že to strieľa slovenská delostrelecká batéria, určená nemeckým veliteľom na pomoc vlastným jednotkám. Iniciátorom tohto účinného zásahu bol Nálepka a Petro, ktorí riadili fingovaný útok slovenských jednotiek. Zámerne vydali také rozkazy, aby delostrelectvo strieľalo na nemecké tanky, proti ktorým začala potom útočiť aj pechota. Táto situácia umožnila partizánskym jednotkám uvoľniť sa z nevhodného postavenia. Na druhý deň zvolal hitlerovský veliaci generál poradu veliteľov a hrozil prísnymi opatreniami voči vinníkom. Celá záležitosť sa však urovnala tým, že sa konštatovali nejasnosti vo vydaných rozkazoch pre operáciu, čím sa poplietli svetelné signály.

Pomoc partizánom pri Selizovke možno považovať za jednu z najdôležitejších akcií Nálepkovej ilegálnej skupiny v čase pred presunom Zaisťovacej divízie do Jeľska.

Činnosť Nálepkovej ilegálnej skupiny v období roku 1942 výstižne charakterizuje bývalý tajomník KS (b)  Bieloruska v Poleskej oblasti I. D. Vetrov: " Na území Poleskej oblasti začal kapitán Nálepka už roku 1942 búrlivú, mnohostrannú politickú a organizátorskú činnosť. So svojimi spolupracovníkmi rozvíjal aktívnu protifašistickú činnosť v nepriateľských posádkach dislokovaných na území južných okresov Poleskej oblasti. ( Kopatkeviči, Kopceviči, Mozyr, Žitkoviči, Petrikov. ) Slovenskí vlastenci, i keď riskovali vlastný život, nadväzovali spojenie s partizánmi. Práve tu v poleských lesoch vstúpil Ján Nálepka do histórie Veľkej vlasteneckej vojny ako odvážny vlastenec, ako verný syn svojho ľudu, humánny človek veľkej duševnej krásy. Bieloruskí partizáni a obyvatelia Polesia ho poznali pod konšpiratívnou prezývkou - kapitán Repkin. "

Viliam Śalgovič - Kapitán Repkin odchádza, str. 157-158, krátené