Onedlho sa začal ďalší veľký nástup Ćervenej armády pri Orlovsko-kurskom oblúku. V tom čase boli na všetkých tylových komunikáciách okupovanej Ukrajiny aj Bieloruska partizánske útvary a odriady také aktívne a všestranné, že transporty museli niekoľko ráz za deň prerušiť pohyb, alebo jednoducho vyletovali do vzduchu. V dňoch, ktoré boli pre nepriateľskú armádu najkritickejšie, muselo fašistické vojsko hodiť desať divízií do boja proti partizánom. No nech sa hitlerovské vojská po dva mesiace hocako snažili potlačiť boj ľudových pomstiteľov, každý taký pokus skončil pre nás v najhoršom prípade tým, že sme prešli z jedného okresu do druhého.. Partizáni pritom ani na jeden deň neprerušili svoju bojovú činnosť a zakaždým ešte tuhšie udreli na nepriateľské posádky a ich komunikácie. Štáb nášho útvaru zorganizoval a poslal do nových rajónov ďalšie tri odriady, aby tam samostatne účinkovali: k Volyni šiel odriad pod Taratutovým velením a ku Ĺvovu Ivanovov odriad. V okresoch Kijevskej oblasti začal pozdĺž Dnepra účinkovať stalinský odriad na čele s Ušakovom. Ostatné odriady zničili nepriateľské posádky v mestečku Davide, v okresnom sídle Chlupľany, úplne oslobodili od okupantov Slovečňanský okres a vstúpili na územie Ovručského okresu v Źitomirskej oblasti. Boli to pre partizánov nezabudnuteľné dni. Os Dnepra už znelo dunenie hromových útokov Ćervenej armády, ktorá hnala nenávideného votrelca zo svojej posvätnej zeme. Začal sa boj o hlavné mesto Ukrajiny - Kijev ..

V noci z pätnásteho na šestnásteho novembra roku 1943 bola dedinka Pesčanica, ktorá ležala asi desať kilometrov na severozápad od Ovruča, doslova preplnená partizánmi. V jesennom súmraku bdeli hliadky. A v domoch, v nepreniknuteľnej tme, besedovali partizáni a obyvatelia dediny o skorom stretnutí s Ćervenou armádou, o vytúženom oslobodení a nových, mierových a pracovných starostiach.
Aj v našom štábe bolo po celú noc rušno. Každú chvíľu sme dostávali čerstvé správy o počte a rozmiestnení nepriateľa v okrese. Śtáb rozpracúval novú vážnu úlohu na pomoc nastupujúcim jednotkám Ćervenej armády: ako zničiť nepriateľské posádky v Ovručskom okrese, ako obsadiť železničný uzol Ovruč.
Za posledné dni premenili fašisti toto mesto na pevnosť. Rošáda Žitomír - Korosteň - Ovruč - Mozyr stala sa obrannou líniou. Zo všetkých okolitých dedín nazháňali okupanti tisíce ľudí, ktorí boli aspoň ako-tak práceschopní, a chystali sa odtransportovať ich do Nemecka. Pripravovali aj ďalšie divé zúčtovanie s uväznenými a zatknutými sovietskymi občanmi.
To všetko nás ešte viac utvrdzovalo v presvedčení, že musíme bezpodmienečne zaútočiť na Ovruč. Znepokojovalo nás len to, že určite utrpíme veľké straty na ľuďoch. V meste podľa správ bolo totiž vyše dvetisíc nepriateľských vojakov a dôstojníkov, vyzbrojených najmocnejšími obrannými prostriedkami. Okrem toho sme museli rátať s tým, že nepriateľ môže dostať posilu.
Aby sme sa vyhli stratám na životoch, bolo potrebné aspoň na polovicu zmenšiť sily nepriateľa v meste samom, vniesť chaos do jeho radov a prelomiť obranu.
Preto sme ešte večer poslali Revov odriad v plnom počte do rajónu Priluky s tým, aby preťal trať a hradskú a prerušil tak premávku od Mozyra. Boli sme presvedčení, že protivník ta hodí svoje sily z Ovruča, aby oslobodil komunikácie od partizánov. Preto štáb vypracoval aj celý systém prepadov, ktorými sa mali zlikvidovať nepriateľské vojská.
Len aby protivník nevyrušil v túto rozhodujúcu noc partizánov zo spánku, rozmýšľal som. A aby sa Revovmu odriadu podarilo dostať na cestu Ovruč - Mozyr .. Nebol by to zlý začiatok celej akcie ..
Podchvíľou sme vychádzali na priedomie, každým nervom sa započúvali do ticha a snažili sa zachytiť nejaké podozrivé zvuky. Tušia fašisti, že sme sa priblížili? Možno sa zamaskovali a čakajú pri meste. Tieto nedobré myšlienky preniknú ma zakaždým od hlavy až po päty. Alebo možno obišli naše stráže, plížia sa k dedine, v ktorej konečne ťažkým spánkom zaspali partizáni, vyčerpaní pochodmi a bojmi? Znova a znova študujeme na mape terén, polia, preseknuté žltými horizontálnymi čiarami, ktoré označujú hlboké výmole. Pomedzi ne vedie len jedna cesta z Ovruča na Slovečnu.
Nad ránom sme sa ozviežili ľadovou vodou a hneď sme sa cítili akosi veselšie. Vyvetrali sme zadymenú izbu, v ktorej ešte spali spojky odriadov. Ležali len tak, na špinavej dlážke. Sadli sme si s Bogatyrom na lavičku, ktorá stála na nevysokom briežku pred domom, a znova sme sa ponorili do myšlienok.
Začínalo svitať. Pod nami sa ledva viditeľne tiahla cesta, ktorá sa rozvetvovala v chodníčky Pesčanice. V sivom pološere sa nejasne črtali siluety starých domov. Mesiac vychodil spoza mračien a znova sa skrýval. Nad Vŕškom, smerom od Ovruča, matne prebleskovalo svetlo. Nevedno, či z reflektorov, či z auta. No nijaký zvuk nenarušoval tíšinu, ktorá vládla naokolo.
Zrazu k nám celkom neočakávane doľahol rýchly dupot konských kopýt. Spozorneli sme. Mimovoľne hľadím na cestu. Ćakáme, že sa objaví jazdec, a tak sme ani nezbadali, že za vysokým plotom zastal Nálepka.
Jeho hlasné slová prudko prerušili napäté ticho. Strhli sme sa.
- Prečo nespíš, Ján? - opýtal sa namiesto privítania Bogatyr. - Vari si už nepobudil aj odriad?
- Nemôžem zaspať, súdruh veliteľ, - odpovedal ticho Nálepka. Blížil sa k nám pomaly, akoby krokmi odmeriaval vzdialenosť od bráničky po priedomie. - Kedy bude poplach? - opýtal sa ešte , než mi podal ruku. Jeho hlas znel tak pokojne a všedne, akoby len to bolo príčinou jeho predčasného príchodu.
- Počkáme. Nemáme ešte správy z Revovho odriadu, - stihol som povedať Nálepkovi, keď sa tu odrazu nebadane ako duchovia vynorili na ceste spojky. Šli už peši, kone nechali pri hradskej a náhlili sa hore briežkom k nám. Nevydržal som a vykročil im v ústrety. Preberám správy a čítam. Potom sa rýchle vraciam na priedomie a nie som schopný potlačiť radosť. Kričím:
- Všetko je v poriadku! .. Revov odriad sa bez zvláštnych ťažkostí rozmiestnil vo dvoch zálohách.
- Tak teda poďme, zobudíme spojky, - povedal Bogatyr.
V odpoveď zaznel rozkaz:
- Velitelia, zobudiť odriady!

- Budeme sa teda prebíjať k spojeniu s našou armádou! - povedal Nálepka a oči mu žiarili. Slová " s našou armádou" zneli v jeho ústach zvlášť symbolicky.
- Musíme sa prebiť .. - odpovedal komisár, akoby pokračoval v jeho myšlienkach. - Ale najprv, Ján, musíme dobyť Ovruč ..
- A potom budete môcť ísť pod Tatry, kapitán .. A možno, že aj spolu pôjdeme, - dodal som.
- Ej, to bude, súdruh generál! .. A teraz .. ak dovolíte, splním váš rozkaz! - Nálepka odbehol k svojmu odriadu.
Hľadíme s Bogatyrom za ním a dohovárame sa. že československý odriad necháme v zálohe.
- Uvidíš, že sa Ján urazí, veď vieš, aký je, - poznamenal Bogatyr. - Mám strach, že sa rozčúli ..
- Hej, chlapec sa ženie do boja. Ak sa naozaj dostane domov, poriadne tam tisovcom podkúri ..
Z domu vybehli spojky. Nesú rozkaz veliteľom, komisárom a náčelníkom štábov, aby sa o ôsmej dostavili do štábu útvaru.
Iľja Ivanovič Borodačev krúži tenkým višňovým prútikom po mape okolo Ovruča a zachrípnutým hlasom akoby na katedre v akadémii stručne prednáša:
- Rozviedka zistila, že protivník má v Ovruči osem práporov. Tri z nich sú na tomto úseku, za hranicou mesta, - prútikom ukazuje na letisko, označené belasou ceruzkou. Potom posunie prútik ďalej:
- Jeden prápor chráni železničný uzol. V meste samom je veľa opevnení. Ulice a námestia sú rozryté zákopmi. Ďalej sú tam drôtené prekážky, zátarasy, mínové polia ..
- Súdruh Grib, - obracia sa Borodačev k veliteľovi sarnovského odriadu, - pozrite sem: Tieto úseky sú zamínované. Pôjdete spolu s Arťuchovovým odriadom a obídete ich. Predpokladáme, že vás čakajú ťažké pouličné boje.
Borodačev sa odmlčal. Všetci využili túto krátku prestávku. V izbe zahučali hlasy, všetci sa rozhovorili. A odrazu počujem Selivonenkov ustarostený hlas:
- Na také mesto by sme potrebovali tanky a ťažké delostrelectvo, ináč len obetujeme ľudí ..
Prerušil som ho a kázal zopakovať túto vetu.
Selivonenko vstal. Tvár mu zbledla. Nevládze zakryť vzrušenie a zrejme len ťažko hľadá slová na odpoveď.
- Vari sa ti rozum čistí? - prilial Bogatyr oleja do ohňa.
Ktosi sa ticho zasmial a znova všetko stíchlo. Prichytil som sa pri myšlienke, že v tomto tichu sa tají neistota.
- Nie, súdruh komisár, rozum sa mi nečistí, - povedal konečne Selivonenko. - Lenže pri takej obrane, akú majú fašisti, a pri našej výzbroji, veru málokto z nás sa stretne so svojou armádou.
Nálepka sa strhol a v očiach sa mu objavil nechápavý výraz. Borodačev zložil okuliare, zlostne pozrel na Selivonenka, potom na Bogatyra, na mňa ..
- Vo vojne sa málokto narodí. Častejšie, aby som sa presne vyjadril, v nej ľudia umierajú .. - Borodačev zlostne odsekáva slová. - Náš štáb, súdruh Selivonenko, nerozpracoval nijaké dobrodružstvo, ale bojovú operáciu. Preto by som prosil, aby ste počúvali ďalej a nevyslovovali predčasné dohady ..
K tomu výbuchu by určite nebolo došlo, keby boli velitelia poznali naše úmysly. Preto som sa obrátil k Borodačevovi:
- Iľja Ivanovič, vysvetlite mi, prosím, akú úlohu zohrá Revov odriad.
- Považoval som za potrebné najprv oboznámiť s úlohou ako takou, a len potom hovoriť o tomto:
- Spravte to teda naopak.
- Vykonám! - nasledovala krátka odpoveď. Borodačev našiel na mape hradskú, železničnú trať Obruč - Jeľsk a začal hovoriť o tom, akú úlohu má Revov odriad v rajóne Prilúk.
- V týchto miestach, - ukázal paličkou na hradskú, - v dĺžke pätnástich kilometrov sa už rozmiestnil Revov odriad. N a úsvite zastavil pohyb nepriateľských transportov na oboch cestách. Pretože sú Priluky bližšie k Ovruču, nemecká posádka bude nútená vyčleniť určitú časť vojsk na prečistenie ciest, ktoré spájajú Ovruč s Mozyrom. Výzbroj a zásoba streliva umožní Revovmu odriadu udržať sa na pozíciách až do stanoveného termínu. Odriad má za úlohu vylákať z Ovruča čo najviac vojsk a zadržať ich až do nášho všeobecného útoku na Ovruč.
- Potom sa samozrejme, situácia mení, - ozval sa Selivonenkov hlas.
Tento jeho mimovoľný výkrik okamžite uvoľnil napätie v miestnosti.
- Mali by sme prisunúť odriadu delostrelectvo, - povedal ktosi v zadnom rade.
- Nerozčuľujte sa. Delostrelectvo potrebujeme pre Ovruč. Revov odriad má vyše sedemdesiat guľometov, štyridsať mínometov a dostatok protipancierových pušiek. Všetci poznáme bojaschopnosť odriadu a sme presvedčení, že aj tentoraz bude na výške. Teraz prejdeme k úlohám jednotlivých odriadov. Súdruh Grib,- obracia sa Borodačev znova k veliteľovi sarnovského odriadu, - nájdite si na mape dedenu Zasky. Váš odriad sa sústredí na jej východnom okraji. Presne o dvanástej začnete útočiť na severnú časť mesta. Dostanete plán, podľa ktorého sa priblížite k mestu a budete postupovať do centra.
- Súdruh Arťuchov, - obracia sa k veliteľovi Buďonského odriadu, - pôjdete so svojim odriadom vo vzdialenosti jedného kilometra na juhozápad od Zasiek. O dvanástej zaútočíte na stred mesta.
- Súdruh Selivonenko. Váš odriad pôjde na juh od Ruleva zo severu bude kryť náš útok na Ovruč ..
Borodačev menoval jedného veliteľa odriadu za druhým a ukazoval im operačné ciele. Potom oslovil Nálepku a oznámil mu, že československý odriad ostane ako záloha pri štábe.
Hľadím veliteľom do tvárí. Chcel by som z nich vyčítať, čo cítia pred týmto veľkým a zložitým bojom. Ći pochopili, že sa touto operáciou rozhodne nielen o osude jedného odriadu, ale celého útvaru. Každou minútou rastie vo mne viera v týchto ľudí a v úspech nášho spoločného diela.
Odrazu som sa však znova stretol s Nálepkovým pohľadom a nemohol som sa už nijako uhnúť. Jánova tvár sa menila každou minútou. Ako na filmovom páse striedal sa v nej nepokoj, žiaľ, prekvapenie, protest ..
Borodačev končí. Na záver ešte oznamuje koordináty veliteľského stanovišťa a žiada, aby ta pravidelne dochádzali spojky so správami.
Keď sa už všetky otázky spresnili a zaznel rozkaz odísť ku svojim odriadom, ozval sa v miestnosti Nálepkov rozčúlený hlas:
- Prosím vás, veľmi vás prosím, aby ste opravili plán. Moji vojaci, československý odriad, nemôžu stáť ako záloha štábu. Prešli sme s vami veľkú cestu v boji proti nacistom a toto je možno náš posledný spoločný boj. Ćeskoslovenský odriad chce splniť novú úlohu spolu so sovietskymi partizánmi. Ja sám dobre poznám Ovruč, viem sa tam orientovať ..
Mlčíme. Nálepka ešte čosi prerývane hovorí zanieteným nástojčivým hlasom, no nakoniec už v jeho reči znie len prosba. Bezmocne sa díva na všetky strany, akoby hľadal podporu u svojich priateľov - veliteľov všetkých odriadov ..
Nakoniec súhlasíme s jeho prosbou a prijímame nové rozhodnutie. Vorošilovov odriad pod Kolijničenkovým velením posilní Arťuchovov odriad. A to, čo mali splniť vorošilovovci - obsadiť mosty na rieke Noryň a zabezpečiť ich ochranu - dávame za úlohu odriadu kapitána Nálepku.
Velitelia sa posledný raz sklonili nad mapami. Odrazu sa ozvali z miesta, kde bol Revov odriad, prvé výbuchy a hneď nato delostrelecká kanonáda.
- Začíname! .. Na miesta, súdruhovia velitelia!
- A my ideme tiež, - obraciam sa k Bogatyrovi a Borodačevovi-
- Dovoľte, aby som sa ešte porozprával so súdruhom Nálepkom, - povie Borodačev.
- Prosím. Ćakáme vás na veliteľskom stanovišti.

Veľký chaos bol na letisku za mestom. Nepriateľské lietadlá hneď vylietali, hneď zosadali, a dlho sme nevedeli pochopiť, akú bojovú úlohu vlastne plnia. Na nás letectvo neútočilo. Tak sme dali rozkaz veliteľovi odriadu Gribovi, aby obsadil letisko.

Vtom prišla Nálepkova spojka - Benkovič. Borodačev číta správu: "Odriad obsadil mosty. Od Novogradu - Volynska šli tanky. Dva z nich naši panciernici zničili. Nepriateľ sa neodvážil prejsť cez rieku, ušiel opačným smerom. Cesty sme zamínovali."
- Povedzte veliteľovi, - vravím Benkovičovi, - že sme spokojní s činnosťou československého odriadu. Oznámte mu, že veliteľské stanovište premiestňujeme do mesta.
Odišli sme aj so štábnymi spojkami do Ovruča a usadili sa v malom domčeku v slepej uličke. V strede mesta zúri ešte boj. Plesanovova rota, ktorá už stratila tretinu mužstva, stále ešte hrdinsky útočí na nepriateľa. Začali sa prestrelky aj pri letisku.
Už sa stmievalo, keď sme dostali nové správy. Prišiel Uľanov, komisár Revovho odriadu. Jeho hlásenie bolo krátke, no obsažné:
- Zničili sme vyše sto áut s nepriateľskými vojakmi. Bolo zabitých asi osemstvo fašistov. Ostatní sa v skupinkách rozutekali po lese, zrejme sa snažia prebiť do Mozyra.
- Toto ich nezachráni, - povedal som. - Bieloruskí partizáni ich pochytajú .. Teraz musí váš odriad očistiť trať aj hradskú až po Jeľsk od menších nepriateľských posádok. Za každú cenu však treba zachrániť most cez Slovečňu, aj železničné stanice.
Bol to príjemný pocit - po prvý raz od začiatku vojny hovoriť o záchrane mostov, a železničných objektov. Doteraz sme iba ničili ..
Uľanov rozpráva Bogatyrovi o partizánoch, ktorí sa vyznamenali v boji: o Kalašnikovovi, Paršinovi, Mišinovi, Keňovi ..
- Koľkých sme stratili? - prerušil ho ticho Bogatyr.
- Ani jeden mŕtvy, - veselo odpovedá Uľanov. - Bolo to tak čertovsky zorganizované, že sa Nemci ani nespamätali a my sme do nich pálili z dvoch strán.
- Ej, ale si ma potešil kamarát, - vykríkol Bogatyr. Náš rozhovor s Uľanovom prerušil Borodačevov príchod.
- Nepriateľ sa sústreďuje v bývalých kasárňach, - zadychčane nám oznamuje, - treba okamžite zaútočiť, aby sa nestihli opevniť. Ćo budeme robiť? Arťuchova teraz nemôžeme premiestniť ..
- Nech ide Selivonenkov odriad a delostrelectvo pritiahnite do mesta.
- Ja by som išiel k Selivonenkovi, - obrátil sa ku mne Bogatyr.
- Choď Zachar, a do toho!
Bogatyr odbehol a do nášho domčeka vpadol ustatý, zašpinený Arťuchov. Tvár mal sivú, oči vpadnuté. Ledva sa držal na nohách. Rýchle som mu prisunul stoličku.
- Nemôžem, súdruh veliteľ. Ak si sadnem, nepostavím sa už, - vyjachtal. -Treba sa ponáhľať .. Zachraňovať situáciu .. V kasárňach sú Nemci .. Grib útočí na letisko, Nemci ustupujú k stanici a odtiaľ sa snažia obnoviť protiútok .. Ľudia ustali .. Máme straty .. Čo robiť? Zálohy niet ..
Rozčúlene chodím po izbe .. Ostáva jediné východisko: keď obsadíme letisko a dobyjeme kasárne, premiestnime Gribov a Selivonenkov odriad na stanicu.

"Prosím, aby ste poverili československý odriad obsadením stanice .. Buďte istý, súdruh veliteľ, že stanicu dobyjeme. Prosím, aby som mohol čím skôr odviesť odriad .."

Práve to navrhujem Borodačevovi, keď vtom prudko vošiel Nálepka. Vypočul naše rozhodnutie a povedal:
- Prosím, aby ste poverili československý odriad obsadením stanice ..
Najprv sme nesúhlasili, nechceli sme premiestňovať nálepkovcov z mostov na stanicu. No Ján znova prejavil zvyčajnú tvrdohlavú nástojčivosť a presvedčil nás, že je účelné zaradiť odriad do boja.
Borodačev a Arťuchov rýchlo načrtnú schému stanice, rozmiestnenie budov, opevnení a ja ukazujem Nálepkovi, na ktorom mieste by najvýhodnejšie vnikol do hlavnej staničnej budovy.
Ján súri:
- Rozumiem .. - vraví. - Buďte istý, súdruh veliteľ, že stanicu dobyjeme. Prosím, aby som mohol čím skôr odviesť odriad ..
A odchádza s Arťuchovom.

Ćas beží. Boj sa rozpútal s novou silou, no protivník nemal už možnosť dostať posilu. Fašistické veliteľstvo bolo celkom ohúrené stratou Kijeva a postupom našej armády na západ. Nepriateľ sa metal pod jej údermi, a tu naňho zaútočili partizáni. Po mnohých mesiacoch krvopotných bojov v hlbokom tyle nepriateľa blížili sme sa k Ćervenej armáde, a to znásobovalo naše sily.
Ako predzvesť úspešnej ovručskej operácie prichádzal k nám do štábu početné delegácie: od oslobodených väzňov, od sovietskych ľudí, ktorí mali byť odvlečení, od železničiarov, robotníkov, inteligencie .. Boli presvedčení, že sa už navždy skončila prekliata fašistická okupácia a navrhli, aby sa v meste zriadili orgány sovietskej štátnej moci. Źiadali od nás zbrane, aby mohli bojovať proti nepriateľovi.
Vošiel Selivonenko s Bogatyrom.
- Nepriateľské zoskupenie, ktoré obsadilo kasárne, sme takmer rozdrvili, - hlási Selivovenko. - Ostalo už len niekoľko jednotlivcov, tí si tam ešte pobrechávajú.
Vtom vpálil do miestnosti Grib a už na prahu zahrmel na celý štáb:
- Máme letisko! Obsadili sme muničné sklady a veľkú benzínovú nádrž!
- Tak už majú Nemci iba stanicu, - povedal Borodačev.
- Pošleme tam sarnovcov, - obraciam sa ku Gribovi, - treba pomôcť československému odriadu. - Ukazujem na mape: - Prejdite odtiaľto z tylu. Len to vopred oznámte kapitánovi Nálepkovi.
A ako odpoveď ozvali sa kdesi na susednej ulici slová známej piesne: "Slovenské mamičky, pekných synov máte .."
Nálepkov odriad vstúpil na východiskovú hranicu, aby zasadil nepriateľovi posledný rozhodujúci úder ..
Borodačev s Gribom odbehli za Nálepkom.
Dohovárame sa s Bogatyrom, že začne okamžite spolupracovať s ľuďmi, ktorí k nám prišli, a organizovať prácu straníckych a sovietskych štátnych orgánov a všetkých mestských služieb. A ja odchádzam k stanici ..
Noc bola temná, sychravá, presvetlená len dohorievajúcimi požiarmi. Na uliciach stáli poprevracané autá, váľali sa mŕtvi. Podchvíľou ozvala sa ešte kde-tu streľba z automatov a pušiek. Na stanici bolo ticho.
Ticho pred búrkou, pomyslel som si. A naozaj, nestihli sme ešte ani zahnúť do uličky, ktorá viedla k stanici, keď sa tam rozpútal boj.
Ostrý svist guliek prinútil mňa aj Lesian pritisnúť sa k múru a postupovať k stanici krátkymi prískokmi. úloha dobyť stanicu bola zložitá. Bránil ju nepriateľ jedného prápora. Nálepkov odriad privítala silná guľometná paľba. Ale nálepkovci sa nezastavili. Boj nadobúdal čoraz väčšiu intenzitu.
Dvakrát zaútočil československý odriad na stanicu a dvakrát sa stiahol pod prudkou paľbou zo staničných opevnení. Pozrel som na hodinky: každú chvíľu museli už zaútočiť partizáni pod Gribovým velením. Vtom však spravili nálepkovci ďalší výpad a odrazu .. V rachote guľometov zaznel divý výkrik:

- Zabili .. Nálepku zabili .. Kapitána zabili ..
Ostrá bolesť mi zovrela srdce. Ako sa zmieriť s touto ťažkou stratou? Nechcelo sa veriť, že by navždy prestalo biť Jánovo ohnivé srdce. Srdce vlastenca, hrdinu, partizánskeho druha ..
Bežím ta, kde sa ozval výkrik, a súčasne hrmí zo dvoch strán mohutné "hurá". To československý a sarnovský odriad šturmom dobýjajú stanicu. Posledný oporný bod nepriateľa padol.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str. 327-340, krátené