KDE BÝVAL KPT. NÁLEPKA

Jevdokija Markjanovna VEGĽAKOVOVÁ:

Narodila som sa roku 1906, ale kedy to presne bolo, neviem povedať. Keď sa začala vojna, prišli sem najskôr Nemci a potom Slováci. Ti hneď začali chodiť po domoch a hľadali čisté bývanie. Boli to Nálepkovi vojaci.
Jeden prišiel ku mne a hovorí: "Mamička," - vravel mi mamička - "k vám príde bývať dôstojník."
"Ale nech len príde," vravím mu. Ráno naozaj prišiel, prešiel si dom, všetko si obhliadol a že tu, u mňa, bude bývať. Súhlasila som, predsa mu nepoviem nie. Rodinu som nemala veľkú, iba troch chlapcov. Priniesli mi jeho kufor. Tak u mňa nocúval. Ráno chodil do práce, obedoval tam, mali tam dôstojnícku jedáleň. Po niekoľkých dňoch sa ma začal vypytovať na partizánov.
Vraj: "Mamička, a či vy viete, kde sú tu partizáni?"
Ja na to: "Samozrejme, že neviem."
Veď viete, vedela som, kde asi sú, ale hneď som mu to predsa nemohla prezradiť. Do človeka predsa nevidíte, neviete, čo má v duši. A tak mu vravím: "Nie, neviem."
Potom ho začali navštevovať vojaci a dôstojníci. Máme to tu dosť veľké. Tam, kde je teraz skriňa, boli predtým dvere, tadiaľ sa k nemu chodilo. Priniesli gramofón, púšťali si predvojnové sovietske platne a spievali partizánske piesne. Raz vraví Nálepka môjmu staršiemu synovi - mal vtedy osemnásť, je ročník dvadsaťšesť, po oslobodení Jeľska ho potom odviedli a on padol na fronte - tak tomu hovorí: "Vieš čo, chlapče, zožeň mi nejakú knihu o Leninovi."
Môj chlapec naňho chvíľu pozerá a potom mu vraví: "Pane, tu to asi nenájdem." Ale neskoršie mu ju priniesol. Nálepka si knižku vzal, a potom vždy večer ma poprosil, nech zakryjem okno, aby k nám nebolo vidieť, zapálil si takú malú sviečku a čítal a čítal...
Keď ešte býval u mňa, chodilo za ním veľa chlapcov, nosili so sebou gramofón, počúvali hudbu a spievali. Vždy, keď sa zišli, zahnala som deti na pec a sama som si sadla k nim. A zrazu počujem: "Pozor, hovorí Moskva!" Rádio práve hlásilo, že Červená armáda oslobodila Charkov. Všetci hneď vyskočili a začali jeden cez druhého kričať hurá a tlieskať. Ja som na nich volala z pece: "Čo vrieskate ako na kone, ak budete takto kričať, tak nás zajtra Nemci všetkých postrieľajú, mňa i deti!"
"Len sa neboj," - hovorí mi, "všade dookola majú službu naši chlapci." (Rádio mu potom dal zabaviť priamo veliteľ ZD plk. gšt. R. Pilfousek - pozn. J. N.)
Nálepka bol veselý, veľmi pekný chlapec, štíhly, vždy pekne upravený, ráno vstával skoro, ale vždy s úsmevom, a hneď mi praje dobré ránko! Aj cez deň niekedy zabehol: "Dobrý deň, mamička, ako sa vám darí?" Veľmi príjemný a prívetivý človek to bol. Keď odišiel k partizánom, prišla ku mne polícia, vraj, kde zmizol Nálepka. Ja im na to: "Veď je to vojak, chlapci, vari mi môže povedať, kam ide? To je ich vojenské tajomstvo. Pre mňa to bol neznámy človek," - hovorím, "večer príde a ide spať, ráno vstane a ide preč."
Tých Slovákov, ktorí neprešli k partizánom, potom od nás odviezli niekam k Minsku. Aj my sme vtedy odišli do lesa a žili sme tam, tuším tri a pol mesiaca. Bolo to v zime, postavili sme si tam koliby a žili v nich. Keď sme sa vrátili z lesa do mesta, bolo to tu hrozne zlé. Nemali sme nič. Nemci všetko rozkradli. Dokonca i okná a dvere boli preč, alebo aspoň sklá boli vytlčené. Na záhrade som mala malú špajzku, ale aj tú zničili."
(Zaznamenal M. J.)

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 135-136