Druhá frontová dovolenka

Október 1942

V druhej polovici októbra roku 1942, bolo to v sobotu, sme odišli zo školy - miestnej obchodnej akadémie a ako obyčajne zamierili sme na železničnú stanicu v Poprade. Bol koniec týždňa, úlohy sme už mali urobené a mali sme celkom dobrú náladu, najmä preto, že zajtra bude nedeľa a netreba zavčasu vstávať do školy.
Na stanici pred nami zastavil železničný vozeň, otvorili sa dvere a koho nezbadám - na schodíkoch sa objavil brat Jano. Najprv som tomu nechcel veriť, ale on tam skutočne stál, zbadal ma a už sa usmieval. Tesne pred odchodom môjho vlaku mi ešte stihol povedať, aby som v nedeľu ráno prišiel za ním do Tatranských Zrubov.
Doma som zvestoval radostnú novinu, že Jano prišiel na dovolenku z frontu. Spolužiaci z Popradu mi hneď v pondelok vylíčili, aký incident mal Jano na popradskej stanici. Len čo náš vlak opustil stanicu, Jano si šiel kúpiť cestovný lístok na električku do Tatier. Zapálil si cigaretu a prechádzal sa po peróne. Zrazu pred ním zastali dvaja spišskí Nemci v hnedých košeliach, s červenými páskami s označením FS na rukávoch. Pokladničku, do ktorej vyberali peniaze na tzv. zimnú pomoc, strčili Janovi takmer k brade a očakávali veľkú bankovku. Jano im povedal, že nemá peniaze, že ide z frontu a vzdialil sa od nich. Pokojne sa ďalej prechádzal. Nemci zo začiatku nechceli veriť vlastným očiam a zostali ako obarení. O chvíľu znovu stáli pred Janom, zahatali mu cestu a pokladničku znova vytrčili až k brade.
"Prispejte na zimnú pomoc nemeckým frontovým vojakom. No tak, pán kapitán, prečo nechcete prispieť na nemeckú armádu?"
Janovi myklo kútikom úst, na čele sa prehĺbili vrásky a fľochol im priamo do tváre: "Vy svoloč, veď som vám povedal, že nemám peniaze. Berte sa!"
Ten, čo držal kasičku, prehltol slinu, pozrel sa na kamaráta a uštipačne poznamenal: "To je slovenský dôstojník - nemá vraj peniaze..."
Jano sa zamračil ešte viacej, urobil krok dozadu a vyrazil mu pokladničku z ruky. Tá dopadla na tvrdý betón a peniaze sa rozkotúľali po zemi. Ten, čo držal pokladničku, sa vystrel a celý bledý od zlosti kričal na kamaráta, aby priviedol žandárov, nech Jana zavrú.
Nazlostený na všetko, i na seba, podľahol svojim vzrušeným citom a z jeho úst vyleteli prvé slová: "Vy sopliaci, vy sa tuná rozdrapujete ako nejakí hrdinovia, za teplou pecou sa držíte mamičkiných sukní, kým vaši nemeckí kamaráti bojujú a umierajú na východnom fronte. Ak máte radi nemeckú ríšu, tak prečo sa tu povaľujete a nejdete bojovať?"
Jano začal, dalo by sa povedať, celkom prijateľne a svoju zlosť si vylial na popradských FS-manoch. Lenže vlna jeho hnevu sa zväčšovala a nemohol udusiť svoju nenávisť voči Nemcom za všetko to, čo napáchali na sovietskych ľuďoch a začal otvorene nadávať za ich zločiny spáchané na Ukrajine a v Bielorusku a nechýbala ani nadávka na Hitlera. Železničiari a robotníci z Važca, Štrby a z dedín z okolia Popradu počúvali a súhlasne prikyvovali. Veď ten kapitán hovorí pravdu. Tak je. A Jano, keď vylial svoju zlosť do posledného dúška, nakoniec ešte vykríkol, že bude najšťastnejším človekom na zemi, ak uvidí posledného nemeckého vojaka meter pod povrchom zeme.
K Janovi prikročil chlap a pološeptom mu oznámil, že FS-mani už odbehli do mesta a zháňajú gestapákov, aby ho zatkli. Jano spolu s týmto neznámym opustili reštauráciu a pred stanicou už stálo nákladné auto. "Ráčte."
V aute sa ho šofér opýtal, kam ho má zaviesť. Jano rozmýšľal, koho navštíviť, a po chvíľke odpovedal: "Do obce Veľká pri Poprade."
Po niekoľkých dňoch sa zrodili ďalšie nepríjemnosti. Vrátil som sa zo školy a v kuchyni sedeli príbuzní. Nikto nič nehovoril, všetci mlčali. Matka mi vyrovnane a pokojným hlasom oznámila, že na poludnie prišiel k nám kapitán slovenskej armády a zaistil Jana. "A odišli autom ani neviem kam."
Dôstojníci na vojenskom súde v Poprade Dr. Králik, Dr. Gabula, Dr. Breyer a iní ho počas 10 dní podrobne vyšetrovali, ale nedovolili mu, aby mohol aspoň zatelefonovať domov, kde sa nachádza. Čakali len, kedy sa situácia trochu upokojí a aby sa na celú aféru trochu pozabudlo. Jano im prisľúbil, že len čo ho prepustia, zbalí si svoje veci, preruší dovolenku a ihneď odíde na front. Návrat na front mohol privítať každý, dokonca aj Nemci, ktorí si nechali o celej záležitosti podávať správy a tlačili na vyšetrujúcich, aby kapitána riadne potrestali. Svedčí o tom aj list obranného oddelenia Ministerstva národnej obrany v Bratislave z 11. novembra 1942 adresovaný vojenskej prokuratúre v Poprade. Po príchode na front mu niektorí dôstojníci vyčítali, prečo nadával na našich spojencov - Nemcov. A on len pokojne odpovedal: "Povedal som len pravdu!"

PARTIZÁNSKE LISTY

Na druhý deň, v nedeľu, sme v Tatranských Zruboch sedeli na lavičke, keď sa ma Jano dvakrát spýtal, či neviem, čo je nové v Poprade. Nevedel som. Po chvíli mlčania sa ku mne obrátil a skoro potichu povedal: "Jožo, chcel by som ti povedať niečo vážne." Natiahol som uši a takmer som nedýchal. Čo to môže byť?

"Neprišiel som domov na dovolenku odpočívať, ale rozlúčiť sa s vami, s príbuznými. Vieš, nadviazal som spojenie so sovietskymi partizánmi. Je nás viacej, čo im pomáhame - liekmi, strelivom, zbraňami aj inak. Nemal som pred tebou nikdy tajnosti a vieš, že som šiel na východ s úmyslom prebehnúť pri prvej príležitosti na sovietsku stranu. Viem, prečo som šiel na front a viem, kde je moje miesto. Iste sa ešte pamätáš na môj list, ktorý som ti napísal pri odchode na front v štyridsiatom prvom roku."

Na jeho prechod k Sovietom som myslel často. Bolo to však iné a navyše veľmi vzdialené. Teraz vyslovil to závažné rozhodnutie, a je to tu. Nevedel som sa sústrediť, veľa rôznych myšlienok mi prebehlo hlavou a ja som zo seba vykoktal: 

"A nebolo by lepšie, keby si zostal na slovenskej strane a naďalej pomáhal partizánom? Možno aj pre nich by to bola väčšia pomoc."

"No, pozri. Pri našich prvých stretnutiach sme sa dohovárali a my sme partizánov žiadali, aby nezabíjali našich mladých chlapcov. Veď oni za to nemôžu, že ich slovenská vláda poslala na front. A ako to vyzerá - padnúť v boji proti Rusom, Slovanom, ktorých považuješ za svojich bratov? My sme im sľúbili, že nebudeme na nich útočiť a strieľať, ba upozorňujeme ich na nemecké výpravy organizované proti nim. Partizáni na to pristúpili a neprelievali sme viacej krv. Styky sa rozširovali a my sme im pomáhali, čím sme len mohli a kde sa to dalo. To sa však nedá utajiť. Konečne treba aj otvorene proti Nemcom vystúpiť. Preto pripravujeme prechod k nim. Stane sa to po mojom návrate z dovolenky. Pred odchodom na druhú stranu ti ešte napíšem vetu, napríklad: - Počasie sa vylepšilo, idem na prechádzku. - Vieš, na fronte nie je situácia jednoduchá, ale budem robiť všetko tak, aby som sa mohol kedykoľvek pozrieť našej mamičke rovno do očí."

Chcel som toho toľko povedať, ale nepovedal som skoro nič. Jano spozoroval moju neistotu. Z predného vrecka vojenskej blúzy vybral zväzok papierov a podal mi ho.

"Tu sú listy od partizánov. Po prečítaní ich hoď do ohňa."

Prvý bol písaný po nemecky. Vyrozumel som, že navrhujú schôdzku neďaleko za obcou Kopceviči v určený deň 27. augusta 1942 s tým, že dajú odpoveď najneskoršie do 26. augusta, a partizáni budú na nich čakať v priekope vedľa cesty. Držal som list napísaný rukou partizána. No nevedel som si vtedy ani predstaviť, ako taký partizán vyzerá. Nemci tvrdili, že sú to zákerní banditi. Moskva ich ospevovala ako národných pomstiteľov bojujúcich za slobodu, za vyhnanie okupantov. Zdalo sa mi skoro ako dobrodružstvo stretnúť pisateľa tohto listu - partizána a porozprávať sa s ním. Lenže bolo to také vzdialené, ba až neskutočné.

"Pozri sa," - podal mi fotografiu obeseného mladého chlapca s tabuľkou na prsiach s označením bandita a tiež ruské letáky vyzývajúce na odpor. Pomaly som čítal, prezeral veci, ale zrak mi zavše skĺzol na obeseného chlapca. Taký mladý a už mŕtvy.

"Keby si z Moskvy počul hovoriť Repkina, tak to som ja. Toto meno som si vybral už teraz, aby som nemusel vystupovať pod vlastným. Aj partizáni ma poznali ako Repkina. Je to istejšie a menej nebezpečné aj pre vás."

Zase ďalšie nové informácie a ja nič. Pred mojim odchodom z Tatranských Zrubov mi ešte pripomenul, aby som o tom s nikým nehovoril. Ani doma. Ešte raz sa mi prenikavo pozrel do očí, trochu sa odmlčal a pretože ma chcel uspokojiť, dodal:

 "Jožo, na fronte sa budem držať tak, aby si sa nemusel hanbiť za svojho brata."

 Tuho mi stisol ruku. O popradskom incidente sa nezmienil ani slovom. Ani neskoršie sme o tom nehovorili. Obdivoval som ho, ako to všetko v sebe dokázal udržať. Nikomu sa s tým nezdôveril, s nikým sa neradil, pritom išlo o všetko. Aj o jeho život.

Po vojne som dlho pátral po partizánovi, ktorý bol v písomnom styku s Jánom. Až generál Mačuľskij mi v Minsku povedal, že autorom je Ivan Skalaban a pokračoval: "Skalaban bol v civile učiteľ a s našou armádou odišiel na východ. Po nejakom čase sa vrátil spolu so šifrovačom a pristál ako výsadkár na okupovanom území. Zo začiatku nepodliehal nikomu, no neskoršie sa pridal k nášmu zväzku. Mal svoju vysielačku, a tak s Jánom udržiaval veľmi úzke kontakty. Informácie, ktoré od neho získal, posielal priamo do Moskvy. Určite by vedel najlepšie popísať túto úzku spoluprácu. Žiaľ, pri akcii záhadne zmizol. Nikto nevie, či ho trafila nemecká guľka, keď počas boja prechádzal cez rieku, alebo či ho zajali Nemci a na neznámom mieste popravili." V očiach generála sa zračil smútok. 

Pozrel som sa ešte raz na vyblednuté Skalabanove listy a jeho pekne vypísané písmo s energickým podpisom Ivan Vasiľjevič. V jednom liste hneď v úvode píše: "Dovoľte mi odovzdať Vám poďakovanie sovietskej vlády." V ďalšom žiada odpoveď na otázky, napríklad, kde sa nachádzajú hlavné nemecké štáby južného frontu, aké sú ďalšie zámery Nemcov proti partizánom, odkiaľ sú mu známe nemecké strategické plány na východe a i. Tri listy boli v ruštine a jeden v nemčine. 

ZBYTOČNÁ STRATA ŽIVOTOV

Počas Janovej dovolenky si por. F. Ondra vo svojom denníku okrem iného zapísal aj túto nešťastnú príhodu: "Pri práci v kancelárii nadporučík Gerlei nám oznámil smutnú správu. Ráno vyšla z Kopatkievič jedna naša čata do Ptiče. Doteraz je 21 mŕtvych, medzi nimi poručík Forgáč, záložník, ktorý len pred týždňom prišiel na front. (Pri odchode na front ho odprevadilo jeho dievča vlakom až na poľskú hranicu. Keď sa lúčili, nikto z nich netušil, aký osud stihne poručíka.) Všetko je v pohotovosti. V Chojnikách, kde dnes malo pohreb 23 našich jazdcov za prítomnosti veliteľa divízie plukovníka Pilfouska, bol znovu prepad." (Partizánom išlo o zajatie Pilfouska.)
O tom som niečo vedel, lebo Jano počas dovolenky v Smižanoch v novembri r. 1942 dostal lístok od nadporučíka K. Fraňa, druhého pobočníka veliteľa pluku, v ktorom mu oznámil, že v jednej akcii padlo 25 slovenských vojakov a 7 bolo ranených. Pamätám sa, že Jána správa veľmi rozladila. Chodil po kuchyni, s nikým nerozprával, len občas bolo počuť jeho tiché "babráci". Jano mal celý deň zlú náladu, s nikým sa nechcel rozprávať. Dosť to ma prekvapilo.
*
Počas rozhovoru s generálom R. Mačuľským v Minsku som sa ho opýtal, či o tom niečo vie a on odpovedal: "Partizáni šli práve z operácie, ale v lese narazili na skupinu slovenských vojakov. Slovenský dôstojník nepremyslene zavelil, aby na našich partizánov spustili paľbu. Boj trval len niekoľko minút. Padlo 25 slovenských vojakov a troch sme zajali. Jedného raneného sme poslali k jeho jednotke. My sme neboli vinní, ale poslali sme Slovákom list na ospravedlnenie." 

JÁNOV NÁVRAT NA FRONT

Bol veľkou rodinnou udalosťou. V našej rodine nebolo nikdy zvykom okázalo sa lúčiť. Teraz sme akoby všetci, vrátane Jána, tušili, že sa lúčime naposledy. Sedeli sme v kuchyni, každý rozmýšľal a všetci o tom istom. Len Jano sa kdesi vytratil. 

Po chvíľke vstúpila švagriná do zadnej izby. Jano stal nepohnute pri okne a zamyslene sa pozeral pred seba. Keby sa nebola prihovorila, ani by ju nebol spozoroval. Iste mu mysľou prebehol celý život, aké pekné i ťažké chvíle prežil v tomto rodnom dome a v rodnom kraji. Čo všetko si bolo treba odopierať, prekonávať ťažkosti, boriť sa s núdzou i zaostalosťou. Boli tu ale aj chvíle radostné, chlapčensky bezstarostné, naplnené snami o peknom zajtrajšiu nielen svojom, svojej rodiny, ale aj tých, medzi ktorých chodil prednášať, besedovať s nimi a burcovať ich zo spánku a apatie. 

Takto mlčky sa lúčil so všetkým, čo ho tu obklopovalo za detstva. So stromami pred domom, so šopou, kde sme ako chlapci šantili na sene, s Hornádom, ktorého voda v lete osviežovala mladé telá, s lesom, ktorý mal tak rád a kam sa často zatúlal vo voľnej chvíli. Možno to všetko vidí naposledy. Čo keď sa už nevráti? Švagriná ho vytrhla z premýšľania. Rukou si prehrnul vlasy a hlavu pootočil k nej. V očiach mu zbadala slzy. 

So sestrou Marienou sa rozlúčil doma, s ostatnými až na stanici. Sestra ho tuho objala a vzlykajúc povedala, že cíti, že sa Jano nevráti. Všetci sme stáli mlčky, nikto nepovedal ani slovo. Ani Jano. Len oči nám zvlhli. Keď vlak vchádzal do stanice, rozlúčil sa Jano aj s nami. Ako vždy aj teraz sa nám pozrel priamo do očí a tuho stisol ruku. Ešte na schodíku vagóna mi pošepkal: "Urobím, ako sme sa dohodli. Držte sa, Nálepkovci." To boli jeho posledné slová a vlak sa vzdialil...

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 110-122, krátené