Nálepka už ako veliteľ československého partizánskeho oddielu vypracoval organizačnú štruktúru jednotky, ktorá bola spočiatku rozčlenená takto: štáb s veliteľom (kpt. J. Nálepka) na čele, náčelník štábu (npor. I. Lysák-Jacko) a veliteľ bojovej skupiny (por. M. Petro). Oddiel mal v tom čase 43 príslušníkov. Bola to dočasná organizácia, určená na plnenie prvej, pritom však významnej bojovej úlohy, ktorá bola rozkazom generála Saburova stanovená nasledovne: oddiel sa mal spojiť so slovenskými posádkami v Jeľsku, na križovatke v Bogutičiach, na železničnej stanici Slovečno, v osade Kozinky, a získať vojakov a dôstojníkov na prechod so zbraňami i strelivom k partizánom do československého oddielu. 

Rozkaz predpokladal spojiť sa postupne i s ďalšími posádkami, pretože spolupráca s partizánmi bola v jednotkách Zaisťovacej divízie rozsiahla. Generál Saburov určil prvú bojovú úlohu správne. Išlo o to, získať všetkých protifašisticky zmýšľajúcich vojakov a dôstojníkov Zaisťovacej divízie pre prechod na sovietsku stranu. Ďalším dôdodom, prečo velenie Źitomirskych partizánskych oddielov uložilo takúto úlohu československému oddielu bolo to, že všetci príslušníci oddielu si museli osvojiť partizánsky spôsob boja, najmä však prácu partizánskej rozviedky.

Na splnenie tejto úlohy sa vytvorili tri skupiny:
Prvú skupinu, ktorej velil Ján Nálepka, zástupca Jozef Michalides, odvelili k mesti Jeľsk, kde bolo sídlo 101. pešieho pluku Zaisťovacej divízie.
Druhá skupina, ktorej velil nadporučík I.Lysák- Jacko, zástupca Viliam Śalgovič, bola premiestnená k železničnej stanici Slovečno, kde bola jedna z rôt 101. pešieho pluku.
Tretia skupina, ktorej velil poručík Michal Petro, zástupca Štefan Sýkora, odišla do priestoru Koziniek, kde boli rozložené štábne jednotky veliteľstva divízie.
Ku každej skupine pridelili skúsených partizánov zo štábnej rozviedky veliteľstva Žitomirských partizánskych oddielov, ktorí mali pomáhať pri plnení úlohy a učiť príslušníkov československého oddielu partizánskemu spôsobu života a boja. Skupinám účinne pomáhalo aj miestne obyvateľstvo, ktoré doručovalo letáky, napísané podľa konceptu Jána Nálepku slovenským jednotkám. Prostredníctvom civilných spojok posielal výzvy na stretnutie s vojakmi a dôstojníkmi, ktorých príslušníci osobne poznali.

V druhej polovici mája 1943 prešiel k druhej strane Štefan Chovanec, Jozef Révay a Emil Gočal s guľometmi a ďalšími zbraňami zo stanice Slovečno. Ku skupine Jána Nálepku prešiel aj s tankom Martin Korbeľa. Na zmarenie jeho prechodu veliteľstvo divízie vydalo príkaz stíhať ho letecky. Korbeľa sa však nedal zastaviť, a dokonca ostreľoval bombardujúce lietadlá z guľometu. Keď mu tank zaviazol v močaristom teréne, partizáni odmontovali z neho zbrane a potom ho zničili. Prechod k partizánom s tankom je aj v histórii druhej svetovej vojny ojedinelým prípadom. Dokazuje osobnú statočnosť i uvedomelosť Martina Korbeľu. Jeho hrdinský čin mal v celej slovenskej armáde veľmi priaznivý ohlas.

Martin Korbeľa, ktorý prešiel k partizánom zo štábu 101. pešieho pluku z Jeľska, pochádza z Pukanca z chudobnej robotnícko-remeselníckej rodiny. V čs. partizánskom oddiele bol veľmi obľúbený. V 1. ČSAZ v ZSSR patril k vynikajúcim tankistom. Na svoj prechod spomína takto: " Po mojom prechode k partizánom kpt. Nálepka spolu s generálom Saburovom mi vyšli v ústrety. Privítanie bolo veľmi srdečné. Vtedy mi Nálepka povedal: - Śkoda, Martin, že som nevedel prv o tvojom zmýšľaní, to by sme urobili veľké veci .. - Tým zrejme myslel úlohu, keď sme boli pri 101. pešom pluku pred k partizánom. "

Śkolské múzeum ZDŠ J. Nálepku v Žiline

Ďalšia agitačná a získavacia kampaň československého partizánskeho oddielu v Zaisťovacej divízii sa stretla s neočakávanými prekážkami. 

Hneď po prechode Jána Nálepku a jeho druhov k sovietskym partizánom priletel na veliteľstvo divízie generál Ćatloš, aby usporiadal pomery v jednotkách Zaisťovacej divízie. Ćatloš navštívil v sprievode veliteľa Pilfouska a ďalších dôstojníkov dve veľké slovenské posádky v Jeľsku a Kozinkách. Vojakom sľuboval, že domobilizuje odvodné ročníky 1939 a 1940 a že všetci pôjdu na Slovensko, len aby zabránil ich spolupráci s partizánmi.

Niekoľko menších jednotiek, napríklad strážnu jednotku v Bogutiči, vymenili a zaistili., podobné opatrenia urobili aj na železničnej stanici v Michalkách, kde prechod k partizánom organizoval Eduard Belaj. Z funkcie odvolali a vyšetrovali dôstojníka štábu 101. pešieho pluku nadporučíka Karola Fraňa. Vyšetrovacie pokračovanie zaviedli proti dôstojníkom Ćilíkovi, Staškovi, Kútikovi, proti poddôstojníkom a vojakom Krídlovi, Juríkovi, Sojákovi, Lesínkovi, Morávkovi, Tupému a ďalším. Nakoniec z príkazu nemeckého veliteľstva presunuli jednotky divízie do oblasti Minska.

No i napriek všetkým opatreniam hitlerovcov i slovenského velenia divízie prenikali medzi vojakov agitačné letáky, rozširované a doručované príslušníkmi oddielu konšpiratívnou cestou. Text jedného z letákov znie: 

" Slovenskí dôstojníci a vojaci! Blíži sa hodina definitívnej porážky hitlerovských barbarských hôrd, blíži sa koniec krvavým výčinom na bezbranných slovanských národoch. Vojaci slovenskí, pomôžte zničiť nemeckého vraha a oslobodiť svoje milované Slovensko od vraždiacich gestapáckych hôrd nemeckých. Nedovoľte aj naďalej páliť za živa ruské ženy a deti. Nepomáhajte vraždiť bratský ruský národ, nešpiňte si ruky na rozkaz karieristov krvou svojich bratov."

AÚML ÚV KSS, fond 8/9-15

Partizánske letáky apelovali nielen na vlastenecké cítenie a protifašistické zmýšľanie slovenských vojakov, ale ich priam vyzývali k prechodu na stranu partizánov. Dokazuje to aj text letáka, ktorým nálepkovci upozorňovali na hroziace nebezpečie odzbrojovania tých skupín vojakov, ktoré podozrievali z pripravovaného prechodu k partizánom:

" Povstaňte a pobite Nemcov vo svojich posádkach a prejdite k slovenským partizánom! Nedajte sa odzbrojiť a žalárovať Nemcami ako stráž v Bogutiči, ktorá chcela prejsť k partizánom, ale Nemci ju žalárovali a odzbrojili."

AÚML ÚV KSS, fond 8/-15

Vplyvom tejto agitačnej práce sa počet prechodov čiastočne zvýšil, ale nálepkovci neboli v výsledkami svojej prvej bojovej úlohy spokojní. Velenie divízie zastrašovalo vojakov predovšetkým opakovaným vyhlásením stanného práva. Na vojakov zapôsobil aj Ćatlošov prísľub, že odvodné ročníky 1939 a 1940, ktoré tvorili podstatnú časť divízie, budú presunuté na Slovensko a demobilizované. Presvedčivosť tomuto Ćatlošovmu fingovanému propagačnému manévru, ktorý sa v minulosti často používal a ktorý teraz pôsobil hodnoverne, dodávali príkazy na urýchlený presun divízie a príchod jednotiek z iných štátov kolaborujúcich s hitlerovským Nemeckom na miesta slovenských posádok. Klérofašistickí propagátori - vojenskí duchovní, spravodajskí dôstojníci a vyšší velitelia - ochotne podporovali umele vyvolávané ilúzie o presune jednotiek a ich návrate na Slovensko.

Tieto okolnosti boli pravou príčinou momentálnych čiastkových neúspechov v agitačnej a získavacej kampani nálepkovcov. Kritické zhodnotenie plnenia prvej bojovej úlohy, ktoré Nálepka urobil v štábe generála Saburova v Karteniči 20. júla 1943, nevystihuje správne význam akcie a celkovú situáciu. Prvá bojová úloha mala väčší úspech a dosah, ako to on vtedy videl. Už len to, že sa prostredníctvom letákov a listov slovenskí vojaci dozvedeli o utvorení prvého československého oddielu, malo pre ďalší rozvoj protifašistického hnutia v slovenskej armáde na fronte i doma význam. Nakoniec aj sám prechod Jána Nálepku a jeho spolubojovníkov a po nich prechod ďalších vojakov a poddôstojníkov mal veľký politický dosah v radoch slovenského vojska.

Príslušníci Nálepkovho oddielu, rozdelení do skupín, zišli sa v rôznych posádkach, niekoľkokrát so slovenskými vojakmi a informovali ich o pomeroch v partizánskych jednotkách, o utvorení československého partizánskeho oddielu, o úspešných bojoch čs. armádneho zboru v ZSSR, o situácii na frontoch. atď. Vojaci im zasa odovzdávali informácie o presunoch  fašistických jednotiek, o novom rozostavaní strážnic a stráží, o transportoch, poskytovali im rôzne správy, ktoré mali svoj význam pre pripravované partizánske akcie.

Ako sa ukázalo, jednotky Zaisťovacej divízie neboli presunuté na Slovensko, ale do priestorov Minska, na okupované územie Bieloruska. Takto sa ilúzie slovenských vojakov o návrate domov rýchlo rozplynuli. Vojaci zažili nové sklamanie, ktoré v nich prehlbovalo nenávisť voči ľudáckej vláde. Pochopiteľne, že za daných okolností reagovali na situáciu jedine správnym odvetným spôsobom: pokračovali v prechodoch k partizánom. 

" Koncom augusta 1943 prešla k partizánom v plnej výzbroji celá slovenská cyklistická čata od jazdeckého priezvedného oddielu v dedinke Smoleviči pri Minsku, ktorú viedol čatár V.Šatara, továrenský robotník z Poltára. V noci vyslali čatu na hliadku po magistrále Minsk-Moskva, no viac sa k svojej jednotke nevrátila. Keď sa vojaci vracali nad ránom z hliadky, zabočili podľa dohovoru s  partizánmi z brigády Ďaďa Koľa na poľnú cestu, ktorá viedla ku Kamienke a Uzberežie, kde ich už čakali partizáni. Obyvateľstvo dedín im pripravilo srdečné privítanie a mládež ich pozdravila kvetinami.

O niekoľko dní neskôr prešli k partizánom od tohto istého útvaru ďalší vojaci - Morochovič, Riabik, Macko. Ďalší prechádzajúci vojaci poškodili najprv skladište zbraní, spojársky materiál, zobrali so sebou 2 samopaly, 26 pištolí, pušky, okolo 100 granátov a odišli na dohovorené miesto k partizánskemu oddielu Pobediteľ.

V dedinke Ratomka, vzdialenej od Minska20 km, pripravila sa celá rota pod vedením nadporučíka Staška na prechod k partizánom .. "

AÚML ÚV KSS, fond 8/9-15

Presun divízie na okupované územie Bieloruska nemohol už teda zabrániť jej morálnemu rozkladu. Prechody vojakov na stranu bieloruských partizánov sa ustavične množili a velenie divízie um v tom nebolo schopné zabrániť. Zo 102. pešieho pluku Zaisťovacej divízie prešiel roku 1942 na stranu sovietskych partizánov desiatnik Vasil Stanko, vojak Zelinka a ďalší. Tieto skutočnosti sú ďalším presvedčivým dôkazom, že okrem Nálepkovej ilegálnej skupiny spolupracovali s partizánmi aj ďalšie skupiny slovenských vojakov Zaisťovacej divízie. No nemožno uprieť ani význam vplyvu existencie a činnosti Nálepkovho partizánskeho oddielu na tie jednotky, ktoré potom odvelili do priestorov Minska. Intenzívne a organizované prechody vojakov k bieloruským partizánom zapríčinili napokon definitívny koniec bojovej činnosti Zaisťovacej divízie na východnom fronte.

Zaisťovaciu divíziu, v ktorej väčšina vojakov - okrem niekoľko desiatok jednotlivcov a jednotiek slovenských karpatonemeckých fašistov - sympatizovala s partizánmi i sovietskou ilegalitou, museli presunúť do Talianska. /30. októbra 1943 prešla pri Melitopoli na sovietsku stranu časť Rýchlej divízie, vtedy už premenovanej na I. pešiu divíziu. Bolo v nej 2800 vojakov a dôstojníkov, najmä príslušníkov 20. pluku, 21. pluku, priezvedného oddielu, delostreleckého pluku a 11. ďalších menších skupín rôznych útvarov/

Viliam Śalgovič - Kapitán Repkin odchádza, str.177-185