Viliam Śalgovič

Nálepkova cesta nebola vždy priamočiara. Jej smer bol daný dedinským a roľníckym prostredím, v ktorom vyrastal. Medzi kladné vplyvy prostredia na utváranie Nálepkových povahových vlastností patrí nesporne zmysel pre pravdu a spravodlivosť, láska k rodnému kraju, uvedomelé vlastenectvo, rastúce v túžbe po prehlbovaní citov k slovanskej minulosti, najmä však k jej prítomnosti a nadchádzajúcej budúcnosti.

Sociálne rozdiely a rozpory v Nálepkovi utvrdzovali vedomie príslušnosri k malým roľníkom a bezzemkom. Toto poznanie sa postupne mení na pochopenie v bývalej Ćeskoslovenskej republike, čo as prejavuje aj v publicistických vystúpeniach na obranu požiadaviek maľoroľníckych más. Nálepkove verejné vystúpenia v tomto období majú nepopierateľné znaky stále sa prehlbujúcich a presvedčivejších názorov, ktoré sú v súlade so záujmami širokej dedinskej chudoby. 

Nálepkov myšlienkový a názorový svet sa začína obohacovať až v časoch jeho učiteľského pôsobenia, čo sa veľmi prudko odráža v jeho verejnopolitickej činnosti. Skúsenosti z Maríkovej, kde sa po prvá raz stretol s organizovaným revolučným robotníckym hnutím v čase všeobecnej krízy, dali mu podnety k hlbšiemu i kritickejšiemu zamysleniu sa o dobe i spoločnosti, v ktorej žil. Dospieval k názorom, ktoré nielenže odzrkadľovali jeho politické myslenie, prejavené na učiteľskej konferencii v Komornej Lhotke, ale stali sa hodnotami pri posudzovaní niektorých javov vývoja spoločnosti. 

Nálepka sa staval proti vykorisťovateľskému spoločenskému zriadeniu a jeho dôsledkom. Zásadne odmietal a pranieroval ideológiu ľudákov a ich separatistické snahy a ako protiváhu vyjadril hlboké presvedčenie o existencii dvoch rovnoprávnych národov, Ćechov a Slovákov, v jednotnom a nedeliteľnom štáte.

Na tomto názore zotrval až do svojej hrdinskej smrti, kým v hospodársko-sociálnych otázkach načas podliehal masarykovským reformistickým tendenciám. No aj s tým sa vedel vyrovnať v období svojho pôsobenia v Stupave, ktorá mu poskytla možnosť osobne sa zaangažovať do robotníckeho hnutia. Stupavské obdobie malo obrodný vplyv na upevnenie politického presvedčenia. Vyznačovalo sa ustavičnými bojmi s reakciou, v ktorých sa kryštalizoval a súčasne aj vyhraňoval jeho názorový vývoj.

Proces Nálepkovho politického dozrievania po mníchovských udalostiach je v podstate zákonitý a vylučuje iné závery v jeho vzťahoch ku komunistickým ideám, než aké jednoznačne potvrdzuje historická skutočnosť. Predovšetkým treba zdôrazniť, že v roku 1939 myslel a konal výlučne v záujme zachovania jednotného štátu Ćechov a Slovákov.  Na základe vtedajšej politickej angažovanosti nemohla ujsť Nálepkovej pozornosti skutočnosť, že komunisti boli jedinou organizovanou silou, ktorá odmietala kapitulanstvo a odovzdanie sa do moci ľudákom roku 1938. Mocne na neho zapôsobila aj okolnosť, že komunisti ako jediná politická strana bojovala proti zákonu o autonómii. Pre jeho známy nekompromisný protiľudácky postoj a jeho výhradnú československú orientáciu mu činnosť ilegálnej komunistickej strany v tomto smere bola veľmi blízka. 

Ďalší boj komunistickej strany proti slovenskej klérofašistickej buržoázii, vedený z legality, s ktorým sa dostával do styku, i keď iba príležitostne, presvedčoval ho o správnosti jej politiky. Jednoznačne potvrdil svoje stotožnenie s úsilím a cieľmi komunistickej ilegality počas pôsobenia v armáde a neskôr vo zväzku sovietskych partizánov.

Postavením slovenskej armády celkom do služieb agresívneho nacizmu, násilným vohnaním slovenských vojakov do vojny, zneuctila ľudácka vláda odvekú úprimné city bratstva, priateľstva, slovanskej spolupatričnosti a hlboko urazila vrodené slovanské cítenie ľudu. S týmto aktom je nerozlučne spojená intenzívna politická i organizátorská činnosť ilegálnej komunistickej strany: Jej cieľom bolo vytrhnúť slovenskú armádu z pazúrov fašizmu s rozkladnou tendenciou v prvej fáze a so získavaním pre národnooslobodzovací boj v ďalšom období. Úsilie strany smerovalo predovšetkým do radov demokratických a revolučných elementov, ktoré boli ukryté v slovenskej armáde a pomocou ktorých sa strane postupne podarilo realizovať stanovený cieľ - morálne rozložiť a podlomiť bojaschopnosť slovenskej armády a neskôr časť jej príslušníkov získať pre aktívne vystúpenie proti fašistickému nepriateľovi.

K pokrokovým činiteľom v armáde patril aj Ján Nálepka. Hoci spočiatku prechovával v sebe myšlienku okamžitého zbehnutia na stranu Ćervenej armády, neskôr si uvedomil, že jeho zotrvanie v armáde môže byť oveľa platnejšou pomocou pre národnooslobodzovacie hnutie na dočasne okupovanom území ZSSR a pre domáci odboj. Uvedomil si, že svojou činnosťou môže prispieť k rozkladu vojska a obráteniu zbraní proti hitlerovskému fašizmu a jeho domácim prisluhovačom.  Preto sa na odporúčanie partizánskych veliteľov a ilegálnych pracovníkov usiloval zotrvať dlhší  čas v armáde. 

Vyvrcholením Nálepkovej ilegálnej činnosti bol jeho prechod na stranu sovietskych partizánov a vzápätí formovanie prvého československého partizánskeho oddielu na Ukrajine. 

Skúsenosti z partizánskeho života, z častých stykov so sovietskym partizánskym vedením a s čelnými straníckymi funkcionármi ho presvedčili, že partizáni sú ľudovým vojskom, ktoré sa pod vedením strany utvára v revolučnú zložku národnooslobodzovacieho hnutia. Pochopil, že partizánsky boj sa môže rozvíjať aj v Ćechách a na Slovensku. Preto sa rozhodol utvoriť za pomoci A.N. Saburova samostatný československý partizánsky oddiel. Tým spečatil svoje vlastenecké cítenie, ale i politické presvedčenie. Bojoval za vznik nového Ćeskoslovenska.

Ćeskoslovenský partizánsky oddiel symbolizoval skutočné zmýšľanie slovenského ľudu a vyjadroval presvedčenie nálepkovcov, že nezávislosť, slobodu a ich všestranný rozvoj možno zabezpečiť len v pevnom zväzku s bratským národom českým, v novej Československej republike a za vlády ľudu podľa príkladu Sovietskeho zväzu.

Význam československého partizánskeho oddielu pre domáce vedenie národnooslobodzovacieho boja bol aj v tom, že jeho príslušníci vyrástli na skúsených, politicky uvedomelých veliteľov a politických pracovníkov. Už pred SNP boli vyslaní na slovenské územie ako velitelia príslušníci oddielu : Turský, Kucharík, Murín, Šuhajda, Stanko, Sýkora, Benkovič  a ďalší. Neskôr po vypuknutí Povstania: Petro, Masaryk, Michalík. Ako velitelia čiat, rôt a ako osvetoví dôstojníci bojovali v 1. ČSAZ v ZSSR : Lysák, Révay, Chovanec, Haršányi-Horan, Savko, Korbeľa, Michalides, Galanský, Pinter, Benkovič, Petrík, Puchký, Śalgovič a ďalší. Celú svoju činnosť podriadil Nálepka výchove veliteľských kádrov pre ďalší boj proti fašizmu. Mal na to všetky predpoklady - skúsenosti z pedagogickej činnosti, z armády a najmä z partizánskych bojov. Život, boj a hrdinská smrť Jána Nálepku nás zaväzuje pokračovať v ideách a v diele, za ktoré bojoval. 

" O jedno prosím: vy, ktorí prežijete túto dobu, nezabudnite .. Zbierajte trpezlivo svedectvá o tých, čo padli pre seba i pre vás .. Zaľúbte si aspoň jedného z nich ako synovia a dcéry, buďte naňho hrdí ako na veľkého človeka, ktorý žil pre budúcnosť."  /J.Fučík/