"U kamarátov a nikde dlhy nemám. S každým som vyrovnaný. Pracujte všetci spoločne, pomáhajte si a žite v mieri - nech nebude medzi Vami žiadnych nedorozumení. Časy sú veľmi vážne! Domov prísť nemôžem ani keby som ako rád. Aspoň touto cestou sa s Vami všetkými lúčim. Myslieť budem stále na Vás. Rodičov osobitne srdečne pozdravujem!! Michala a švagrinú pozdravujem! Ja sa mám dobre. Som úžasne prepracovaný. Náladu mám dobrú a teším sa, že sa mi všetko podarí. Ešte raz sa s Vami všetkými lúčim a všetkých Vás objímam.

P.S. Keby ste 2 mesiace nedostali odo mňa správy, potom je všetko v poriadku!"
Prešov 27. júna 1941

Prepadnutie Sovietskeho zväzu zastihlo Jána ako nadporučíka na divízii v Prešove, kde slúžil od roku 1940. V máji a začiatkom júna sme si vymenili niekoľko listov. Jano vojnu očakával a mal už všetko dobre premyslené. Neskoršie prezradil, že sa na front prihlásil dobrovoľne, aby mohol prebehnúť na druhú stranu. Pred odchodom na front mi 27. júna 1941 napísal:  "Ďakujem Ti za Tvoj list. Teší ma, že si mi porozumel! Len aby sa všetko podarilo." V rozhovore s ukrajinským spisovateľom Anatolijom Šijanom v lete 1943 kpt. Ján Nálepka povedal: 

"Po vypuknutí vojny som dobrovoľne išiel na front s tým, že pri prvej príležitosti prejdem na stranu Rusov a budem bojovať v radoch Červenej armády proti nenávideným Nemcom."

Vojna so Sovietskym zväzom sa teraz stala ešte viacej našou spoločnou vecou, ktorej priebeh sa nás bezprostredne dotýkal a jej osud bol aj naším osudom. Denne sme dychtivo sledovali všetky správy. A dobrých bolo na začiatku veľmi skúpo, skoro žiadne. Tak nás trápili, že často sme nemohli ani spať. Kým iných oduševňovali nemecké rázne pochody, žurnály plné usmiatych nemeckých vojakov s vyhrnutými rukávmi, rozopnutými goliermi, valiacich sa nezadržateľne na východ, nás gniavilo, trhalo dušu a ponižovalo. Neustále sme čakali na obrat, na veľký protiútok, ktorý by Nemcov zahnal späť. Nič také sa však nekonalo. Slovenskí vojaci a medzi nimi aj npor. Ján Nálepka postupovali do hĺbky územia Ukrajiny a zastavili sa až v Drahobyči. Na spoločné ťaženie v júnových dňoch roku 1941 spomína generál JUDr. Anton Rašla (Bratislava), vtedy kapitán justície, takto: 

"Naša divízia sídlila v Drahobyči, kde bolo veľa Poliakov a Židov. Tam som sa stretol s npor. Jánom Nálepkom a hneď som si preveroval, či je to on, čo vystúpil ako pokrokový študent s prejavom na II. Kongrese slovanských stredoškolákov v roku 1931 v Bratislave. Zachovalo sa mi v pamäti renomované vystúpenie kučeravého študenta ani nie tak obsahom - na ten si už veľmi nespomínam - ako zaujímavým spôsobom prednesu a silou argumentácie.

Jano čochvíľa rečnil v Drahobyči ku skupine Poliakov, podnecoval ich na odpor a vyzýval ich do boja za novú Európu. Vtedy som ho upozornil na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí, ale on sa len usmial. Pomáhal tam hladujúcim s potravinami a liekmi."

Pri odchode na sovietsky front mali slovenskí vojaci rôzne pocity, predstavy a zámery. Jedni sa spoliehali na svojich veliteľov a boli ochotní plniť ich príkazy. Dôverovali slovenskej vláde a nemali nič proti jej kolaborácii s Nemcami. Nemeckých vojakov považovali za svojich kamarátov a verili v nemecké víťazstvo. Pravda, mnohí z nich menili svoje názory, keď videli, akých zverstiev sa Nemci na okupovaných územiach dopúšťajú. Iní neverili ani jednej strane a čakali, čo a ako bude na fronte. Ti odvážnejší sa už doma rozhodli prejsť na druhú stranu. 

Už po ceste, a potom na fronte, sa mnohým vojakom otvorili oči, keď videli, akých krutostí sa Nemci dopúštajú nielen voči partizánom, ale aj voči civilnému obyvateľstvu. Budúci partizán Gejza Tejbus uvádza, že už po ceste na front v jednej dedine si Židia kopali hroby a guľomety ich skosili. Posypali ich vápnom a nastúpili ďalší. Vtedy ich tam pochovali tisíce. A potom spomína na cestu z Ovruče na Korosten, kde ležala dedinka Duby. Tu esesáci podpaľovali jeden dom za druhým. Matka utekala s dieťaťom okolo horiacich domkov, priskočil hitlerovec, vytrhol jej dieťa z ruky a hodil ho do plameňov. Bol to strašný pohľad.

Niektorí slovenskí vojaci vo voľných chvíľach zašli do dedín za známymi alebo za dievčatami. Niekedy sa tam objavili partizáni a nebolo treba veľa námahy a už dochádzalo k prvým stykom s nimi a neskoršie k prechodu k ním. Horšie to bolo s dôstojníkmi, ktorým partizáni neverili a považovali ich za verných spojencov a pomáhačov Nemcov. Tu už boli potrebné konkrétne skutky a dôkazy. 

Jozef Nálepka - Ján Nálepka Repkin, str. 60-65, krátené