Július Kollár
"Tak si môj."
Mudr. Július Kollár. Zo spomienok lekára: " V roku 1942 som prišiel do Ovruče. Nálepka sedel pod košatým stromom. Predstavil som sa ako nový lekár pluku. Pamätám sa, že Janko mi hneď položil otázku: "Máš rád Nemcov?" Hovorím: "To teda nie!"" Tak si môj."
Také bolo moje prvé stretnutie s Nálepkom. Mal riedku briadku, fúzy a bol veľmi chudý. Bol veľmi dobrý vojak a mal úžasný vzťah k vojakom. Vedel si ich získať, ale vedel im aj vynadať. Ale tiež sa ich vedel zastať. Vojaci ho mali veľmi radi a plne ho rešpektovali. Myslím, že hlavný dôvod, prečo ho rešpektovali, bol, že bol skutočne dobrým vojakom. S Janom sme sa mali veľmi radi. Bol to obdivuhodný človek. Na Ukrajine boli tridsaťstupňové mrazy a on behal po dvore len v košeli. Bol chudý ako trieska, ale úžasne odolný. Za celú tu dobu nezakašlal a ani nežiadal odo mňa liek. Nepoznal žiadnu chorobu.
101. pluk sa potom presunul do dedinky Kopceviči, ktorá ležala na trati Pinsk-Kalinkoviči. Strážili sme tam túto dôležitú železničnú trať na úseku dlhom viac ako 100 kilometrov, strážili sme mosty a vôbec celú trať, aby ju sovietski partizáni nemohli podmínovať a vyhadzovať nemecké transporty do vzduchu. Ale slovo strážili by bolo treba dať do úvodzoviek, pretože naši vojaci so sovietskymi partizánmi spolupracovali. Spriatelili sa s nimi zvlášť na odľahlých a osamotených stanoviskách a často podnikali tieto akcie spoločne, chodili podmínúvať trať spolu s nimi.
Veliteľ pluku mal strach, keď sme z diaľky počuli streľbu, že tam prebieha boj a že partizáni vraždia našich vojakov. Ale my sme vedeli, čo sa deje, že tam strieľajú spoločne do vzduchu. To sa stalo mnohokrát. Vzťah slovenských vojakov a civilného obyvateľstva bol tiež veľmi srdečný a priateľský - naši vojaci často navštevovali rodiny miestnych obyvateľov a tiež im zo všetkých síl pomáhali. Stýkali sme sa s miestnym obyvateľstvom a videli sme, v akej biede žije. Pomáhali sme im potravinami a liekmi. Sám som ich liečil. Nemali nijaké lieky a dokonca ani aspirín. Nemci s nimi zaobchádzali ako s dobytkom. Medzi slovenskými vojakmi sa preto nemusela robiť antinemecká propaganda. Sami Nemci si ju robili. Na vlastné oči som videl, ako ľuďom brali poslednú kravičku alebo kozu, ktoré živili celú rodinu. Celá rodina tú svoju kravičku či kozu objímala, plakala, deti pritom kričali a my sme od zlosti zatínali zuby. Často sa potom stávalo, že keď Nemci sústredili ukradnutý dobytok do ohrady, naši vojaci predstierali paľbu na partizánov, rozohnali všetok dobytok a ten sa vrátil k svojim majiteľom.
Raz ma na ošetrovni navštívil jeden sovietsky občan a požiadal ma, aby som s ním išiel do dedinky Kopceviči. My sme boli na železničnej stanici Kopceviči a dedinka bola asi tri kilometre ďalej od trate. Prosil ma, aby som sa šiel pozrieť na jedného chlapca - to som ešte nebol v Kopcevičiach ani týždeň - že ma tam zavedie. Najprv som mal strach a pamätám sa, ako som rozmýšľal, kam ma to vlastne vedie. Som predsa nepriateľský vojak. Cítil som, ako mi behá mráz po chrbte. Prišli sme do dediny a tam som vyšetril toho chlapca. Mal asi osem rokov. Bol iba kosť a koža - mal úplavicu a bol už úplne vysilený. Vrátil som sa späť do ošetrovne a vzal som si roztok glukózy, prišiel som naspäť, zatĺkol klinec a zavesil som infúznu nádobku. Chlapca som zachránil. Jeho rodina - a nielen tá, ale aj polovica dediny - mi potom, keď už bol chlapec zdravý, usporiadala takú hostinu, ako keby to bola svadba.
Po tejto príhode mi ľudia začali dôverovať a dochádzali ku mne do ošetrovne, a ja som si prichodil ako obvodný lekár. Mal som viac civilných pacientov než vojakov. Ako by aj nie - vojaci boli zdraví chlapci. Civilní obyvatelia, samozrejme, nemali žiadneho lekára, nemali žiadne lieky.
Pravdaže, veliteľ divízie mi často uštedroval výčitky za značnú spotrebu liekov a obväzového materiálu. Mal som totiž v dedine partizánsku spojku, bol to nejaký Alexej Rimša. Po tejto spojke som posielal lieky i obväzový materiál partizánskym skupinám. Takže som mal veľkú spotrebu liekov a zdravotníckeho materiálu. Keďže to ináč nešlo, musel som fingovať záznamy v zdravotnej knihe, kde som zapisoval i zdravých vojakov, ktorí na ošetrovni nikdy neboli. Inak by som nemohol spotrebu liekov zdôvodniť. "
Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 91-92