Karol Fraňo
Budúcnosť musí vyzerať inak - aby vládol ľud.
Plukovník Karol FRAŇO /krycie meno Donský, Bogdanovič/ :
Som rodák z Podbrezovej, teda Stredoslovák. Na jar roku 1942 prišiel k nášmu pluku kapitán Nálepka. Najskôr sme sa oťukávali, ja som už mal spojenie s partizánmi, samozrejme, boli to iba začiatky. A keď sme sa stretli, vypracovali sme plán, podľa ktorého sme premyslene pomáhali sovietskym partizánom i sovietskym občanom. Táto pomoc, i keď bola obmedzená, bola veľmi významná, lebo sovietski ľudia, napr. generál Saburov i ďalší, ktorí napísali knihy spomienok, veľmi oceňujú našu pomoc. Keďže sme boli v štábe pluku, mali sme prehľad o situácii v blízkom i ďalekom okolí. A im sme odovzdávali správy.
Písali sme im teda správy o tom, čo sa deje na fronte. Najprv som ich písal sám a neskôr s kapitánom Nálepkom. K nám sa potom pridal ešte poručík Michal Petro a ešte neskôr Imro Lysák.
Naša činnosť sa zvlášť rozvinula na Bielej Rusi, v priestore Jeľska, to už bol rok 1942 a 1943, keď sa partizánsky boj veľmi rozrástol, keď už bieloruskí a ukrajinskí partizáni ovládali celé územie. Keď som bol na prvom stretnutí s partizánmi, chcel som u nich zostať, ale ten, ktorý sa so mnou rozprával, volal sa Žigar, starší dôstojník, povedal, že majú dosť vojakov, ale málo spravodajcov v tyle nepriateľa.
Zostal som teda pod krycím menom Donský pracovať v tyle, a to i po 15. máji roku 1943, keď celá skupinka vojakov prešla k partizánom. Bolo vyhlásené stanné právo, a tak všetci podozriví zo styku s partizánmi boli súdení podľa vojenských zákonov. Medzi nimi bol i poručík Laco Staško a ja som práve robil sprostredkovateľa medzi Dr. Kadlečíkom a ním, aby sme zachránili Lacovi Staškovi život. Aj iní pomohli, on bol ranený a dostal sa do zajatia v bezvedomí, veľmi krvácal, potom bol uväznený v našom väzení, ale podarilo sa mu život zachrániť.
S našou pomocou sa podnikla i akcia na trati Pinsk-Minsk a v mestečku Ptič bol vyhodený železničný most, aby sa nebezpečné trhaviny nedostali na front. Tejto akcie som sa priamo zúčastnil, lebo ju pripravoval i Ján Nálepka. Ja som v tej dobe vykonával službu styčného dôstojníka, aby Nálepka vedel o všetkom, čo sa deje v tyle. Táto akcia nás stála i životy.
Nálepka bol človek úprimný, otvorený, dobrý priateľ, kamarát. On už ako učiteľ pracoval politicky, aj miesta ho zbavili, a keď vznikol Slovenský štát, mysleli, že ho v armáde skrotia. Ale práve tu ukázal svoju statočnosť.
Dobre sme si rozumeli, nebezpečenstvo nás veľmi zblížilo. Lebo vtedy sú ľudia k sebe úprimní, pomáhajú si. Často som sa s Nálepkom radil. On ako starší a hodnosťou vyšší mi bol dobrým radcom a kamarátom. Rád si naňho spomínam. Zvlášť o budúcnosti sme často hovorili a predstavovali si, ako si zariadime svoj život. Ján Nálepka tiež pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, jeho otec bol tesár, preto sme vždy hovorili, že budúcnosť musí vyzerať inak: teda - aby vládol ľud.
Naposledy som sa s Nálepkom stretol, keď prechádzali na druhú stranu. Nálepkovo krycie meno bolo Repkin, moje Bogdanovič a Petrovo Katin. Ja som mal dve krycie mená - Bogdanovič a Donský, tak sme si ich vopred určili. Nálepka si podľa známeho porekadla, že je Slovák ako repa, zvolil prezývku Repkin. Boli to ukrajinské alebo ruskému jazyku blízke slová, aby sme neboli nápadní, pokiaľ by Nemci zachytili našu správu. Ešte vám poviem, ako sme správy odovzdávali. Ja som posielal správy učiteľke v Ovruči a prostredníctvom nej sme zase dostávali späť požiadavky, čo by chceli partizáni vedieť.
Nálepka bol medzi vojakmi veľmi obľúbený. Bol veselej povahy, vtipný, rád si zaspieval. Bol menšej postavy, veľmi sympatický chlapec, vždy čulý, veselý, živý. Pomáhal nám vo všetkých, i vážnych situáciách práve svojou živosťou a vtipom. Predtým, ako prešiel k sovietskym partizánom, sme sa dohodli, že napíšem list jeho rodičom, čo som aj urobil. Pripravoval som trnavskú posádku do SNP, neskôr som bol veliteľom pluku až do prechodu k 3. taktickej skupine, ktorej velil plukovník Kuna a neskôr plukovník Markus. Na tento štáb ma vzali preto, že som poznal zo ZSSR partizánsky spôsob boja, takže ma pozvali ako poradcu.
Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin , str. 98-99
Povstalecký dôstojník Karol FRAŇO
Karol Fraňo, jeden z mála žijúcich povstaleckých dôstojníkov, sa narodil 27. 4. 1917 v Podbrezovej. Ľudovú školu skončil v Brusne, meštiansku v Banskej Bystrici, kde absolvoval aj Štátnu odbornú školu kovopriemyselnú. Po krátkom zamestnaní nastúpil 1. 3. 1939 na vykonávanie prezenčnej služby v p. pl. 12 vo Zvolene a 5. 3. 1939 bol pridelený do Školy dôstojníkov pechoty v zálohe - do p. pl. 17, do školskej roty. Po jej absolvovaní 1. 9. 1939 ho prijali na Vojenskú akadémiu, kde študoval delostrelecký smer, ktorý absolvoval 15. 8. 1940. Krátko slúžil v Poprade a od 30. 9. 1940 v Bratislave, kde zastával nižšie veliteľské funkcie v kanónovej batérii p. pl. 1.
Po vstupe Slovenska do vojny bol odoslaný do poľa a počas dvoch rokov frontovej služby bol najprv 2. pobočníkom veliteľa pešieho pluku 101, od augusta 1941 bol materiálnym dôstojníkom na 4. oddelení divízie a od 3. 9. 1941 bol 2. pobočníkom veliteľa pluku pplk. Mikuláša Markusa. Dňa 1. 1. 1943 ho povýšili na npor. pech. Po návrate z frontu slúžil v Trnave a 14. 4. 1944 ho ustanovili za mobilizačného dôstojníka p. pl. 1. Funkciou ho poverilo Veliteľstvo pozemného vojska (VPV), ktorého náčelník štábu pplk. gšt. Ján Golian s ním rátal ako s povstaleckým veliteľom trnavskej posádky. Karol Fraňo bol známy ako antifašista a svoje názory a postoje neskrýval ani na východnom fronte, kde spolupracoval s odbojovou skupinou pri Zaisťovacej divízii a patril do okruhu stot. Jána Nálepku.
Vojnové roky
Prvým jeho spolupracovníkom bol záložný dôstojník Štefan Nosko. Okrem neho do povstaleckých príprav zapojil stot. Mikuláša Čordáša, rtm. Jána Malíka a neskôr aj des. Štefana Šubu, stot. Karola Petza, práp. Jána Marka a ďalších. V priebehu augusta 1944 bol viackrát v Banskej Bystrici za pplk. gšt. J. Golianom. Dňa 24. 8. prevzal konkrétne inštrukcie na ozbrojené vystúpenie. V ten istý deň sa vrátil do Trnavy a v zmysle Golianovych usmernení vydal pokyny na kruhovú obranu mesta. Realizoval i skoršiu Golianovu myšlienku o sústredení vojenského materiálu na stredné Slovensko. Nariadil presun zbraní z trnavského zbrojného skladu do Zvolena. V auguste 1944 zabezpečil vyzbrojenie špeciálnej roty, ktorá mala pôsobiť ako partizánska jednotka pri Brezovej pod Bradlom. Fraňo rozpracúval na trnavské podmienky rozkazy ilegálneho Vojenského ústredia, podľa ktorých sa malo realizovať vyhlásenie prísnej pohotovosti v posádke, dobudovanie kruhovej obrany, internovanie miestnych Nemcov a ďalšie opatrenia. Dňa 29. 8. 1944 popoludní sa aj do Trnavy dostal fonogram pplk. gšt. J. Goliana o najprísnejšej bojovej pohotovosti. Po prejave gen. I. tr. Ferdinanda Čatloša okolo 21. 00 h dostala trnavská posádka rozkaz od Goliana na mobilizáciu a odpor voči nemeckým okupantom. Npor. K. Fraňo okamžite vydal v Trnave mobilizačnú výzvu. Vysielal ju aj mestský rozhlas. Na druhý deň vydal aj "Vyhlášku" na obmedzenie pohybu občanov mesta Trnavy. Oficiálneho veliteľa posádky stot. Andreja Benka-Rybára nezbavil velenia, preto v povojnovej historiografii vystupujú ako dvaja velitelia trnavskej posádky. K. Fraňo mal rozhodujúci podiel na velení trnavskej posádky počas jej presunu na povstalecké územie. Za činnosť predurčeného povstaleckého veliteľa trnavskej posádky počas príprav SNP a uskutočnenie presunu časti posádky na povstalecké územie bol 1. 9. 1944 mimoriadne povýšený na stot. pech. Z trnavskej posádky sa sformoval pluk "Dunaj", v ktorom sa stal zástupcom veliteľa. V priebehu vzniku taktických skupín sa pluk reorganizoval na 23. peší prápor "Dunaj". Od 14. 9. 1944 bol náčelníkom štábu 25. pešieho práporu "Hron". Od 27. 9. 1944 bol 2. pobočníkom veliteľa III. taktickej skupiny. Po ústupe do hôr, 3. 11. 1944, sa stal veliteľom partizánskej jednotky "Bogdan" v lesoch na Poľane, kde sa včlenil do partizánskej jednotky pplk. Viliama Lichnera. Dňa 12. 12. 1944 ho v Mojmírovciach zatkli a väznili na veliteľstve HG. Z Policajného riaditeľstva sa mu neskôr podarilo ujsť a od Silvestra 1944 až do príchodu frontu sa skrýval v Mojmírovciach a v Štefanovičovej.
Kariérny postup
Dňa 1. 4. 1945 ako kpt. pech. nastúpil slúžiť v čs. armáde v Posádkovom veliteľstve v Trnave a ustanovili ho za veliteľa posádky. 28. 4. 1945 ho Prijímacia komisia SNR pre vojenských gážistov prijala do čs. armády ako kpt. pech. a 7. júla 1945 ho pridelili protitankovému oddielu v Topoľčanoch, kde sa stal veliteľom. Dňa 1. augusta 1945 ho povýšili do hodnosti škpt. pech. a o dva dni pridelili ako prednostu pre 5. oddelenie (OBZ) Posádkového veliteľstva v Komárne. Dňa 5. septembra 1945 ho pridelili veliteľstvu VII. armádneho zboru a ustanovili za prednostu 5. oddelenia (OBZ) VII. zboru.
V roku 1946 sa stal členom prijímacej komisie MNO pre dôstojníkov a rotmajstrov slovenskej národnosti, 1. 10. 1946 ho povýšili na mjr. pech. V dňoch 1. 6. - 31. 7. 1947 absolvoval kurz obranného spravodajstva na Hlavnom štábe v Prahe. Ako mjr. pech. bol 30. 9. 1947 začlenený do kmeňového počtu veliteľstva 9. divízie a 29. 2. 1948 premiestnený do p. pl. 7 s určením pre radovú službu a včlenený do 14. roty. Dňa 31. 5. 1948 bol na vlastnú žiadosť prepustený do pomeru mimo činnej služby a preložený do I. zálohy ako mjr. pech. v zál. Od 1. 12. 1948 do 15. 1. 1957 pracoval v Azbestocementových závodoch v Nitre. Od 15. 1. 1957 bol technológom Povereníctva stavebníctva v Bratislave. Od r. 1970 až do dôchodku bol podnikovým riaditeľom Azbestocementových závodov, n. p., Nitra. Žije v Nitre.
PhDr. František Cséfalvay, CSc., Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 7/2012