Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str.15-18, krátené

"Premrzla si, mamička? Poď, zohrej sa"

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, úryvok, str.20-21

"Oni sú jednoducho Slováci!"

- Súdruh veliteľ, stanica Avramovskaja je obsadená .. Aké budú ďalšie rozkazy?
- Ako? Kto ju obsadil? - pýtam sa s údivom.
- Rozviedka Śitovovho odriadu sa zrazila so slovenskou posádkou, - odpovedá ešte vždy zadychčaný Besionov.
- Protivník niekoľko ráz vystrelil a prenechal nám stanicu. Dal som Śitovovi rozkaz, aby pripravil odriad na jej obsadenie. Prosím o vaše schválenie.
- Trocha ste sa oneskorili s raportom, súdruh kapitán,- neodpustil si poznámku Borodačev. - Odkedy je zvykom najprv pripraviť odriad na akciu a len potom si vyžiadať schválenie?
- Tak sa to zhrčavelo, súdruh náčelník štábu, - bráni sa Besionov.
Hľadám na mape Avramovskú. Je to neveľká a podľa všetkého nijako nie významná železničná stanica, stratená v bieloruských lesoch medzi Vasilevičiami a Chojnikmi, bokom od našej trasy.
- Naozaj, nie je to také zlé, Iľja Ivanovič, - vravím. - Teraz už isto-iste obsadíme Chojniky, ba môžeme sa dokonca pohnúť s ostatnými odriadmi k Pripiati ..
Stále mi vŕta v hlave jedna myšlienka: prečo Slováci tak ľahko, tak ochotne prenechali stanicu Avramovskú našim rozviedčikom? Prečo? Mimovoľne si spomínam na besedu s ľuďmi v lese: "Majú organizáciu, za to vám ručím .." - tak hovorili vtedy o Slovákoch.
Bolo o čom rozmýšľať. Po celý čas našich partizánskych bojov okolo Brianska a Sumy, na celom pochode v tyle nepriateľa nestretli sme nikdy okupačné vojská, ktoré by sa chovali tak ako Slováci. Čo je vo veci?
Chcem sa čím prv dostať do Avramovskej. Možno tam, na "mieste činu", skôr nájdem vysvetlenie.
O pol hodiny sme v Avramovskej. Budova stanice je znetvorená výbuchom bomby. Vchádzam do staničnej budovy. Dnuká je pusto, po zemi sa váľajú roztrhané papiere a kýmsi pohodená zodratá torba. Cez pootvorené dvere počujem hlas Kosťu Petrušenka. Petrušenko pridržiava lístok a pokračuje v písaní: "Pluk SS .. Zabezpečiť príchod .. "
- Partizáni? - spytuje sa Kosťa do telefónu. - Nie. Nepočuť .. Čo? ..Aha, ďakujem aj vám, pán kapitán, želám .. Nemajte obavy, zabezpečíme príchod podľa dohovoru. Do videnia ...
Petrušenko opatrne kladie slúchadlo na vidlice, no nepúšťa ho z ruky a mlčky hľadí na aparát, akoby čakal, že sa znova ozve.
- Zaujímavé .. veľmi zaujímavé, - vraví a krúti ceruzkou v ruke.
- S kým si to hovoril?
- Vojdem sem, - mení rýchle Petrušenko tón, - a počujem zvonenie. Pýtajú si náčelníka stanice. Vravím : náčelník stanice vás počúva. Pýtajú si k telefónu veliteľa čaty slovenského pluku. Vravím: veliteľ čaty je odtiaľto ďaleko. Nemôžem opustiť miestnosť, som tu sám. A vtedy, predstavte si .. nie, to je jednoducho nepredstaviteľné .. Ten chlapík sa mi predstavil ako náčelník Stoprvého slovenského pluku kapitán Nálepka a oznamuje mi, že vo Vailevičiach sa sústreďuje a čoskoro príde k nám do Avramovskej na dvoch transportoch pluk SS. Žiada, aby sme zabezpečili ich príchod. Sľúbil som mu to. To je všetko. Teraz treba porozmýšľať, čo robiť.
- A kto to hovoril? .. Nemec?
- Nie. nemal nemecký prízvuk, ale akýsi mäkký.
- Čo si o tom myslíš?
- Je to zvláštne .. veľmi zvláštne .. Prvej náhodilej osobe telefonicky referuje o pohybe vojsk .. Nerozumiem ..
Sedíme v dispečingu a snažíme sa rozlúštiť, čo to všetko môže znamenať.
- Za akých okolností sme obsadili stanicu?
Petrušensko rozpráva, že sa stretol so Šitovými ľuďmi, rozhodol sa pridať k nim Rudolfa a poslal ich na rozviedku do Avramovskej.
- Rudolf .. to je jedným slovom poklad. Sám odišiel na stanicu, našiel ich veliteľa, podporučíka, a dohovoril sa s ním, že stanicu bezodkladne vyprázdnia. A oni - rozumiete tomu - oni ho počúvli. Zopár raz vystrelili do vzduchu, aby sa nepovedalo a odišli. Aj som sa rozčúlil, keď spustili tú paľbu, myslím si, už je po mládencovi .. A keď sa Rudolf vrátil a povedal, že stanica je naša, jednoducho som mu neveril. Išiel som si to preveriť - a naozaj, stanica prázdna.
- No s Rudolfom by to bolo jasné. Chlapík! Ale čo je zač ten Nálepka?
- Poďme, pozrieme sa na to logicky. Predstavme si, že so mnou naozaj rozprával náčelník slovenského pluku .. Nie, kýho frasa! Taký štábny, ak je pri zdravom rozume a jasnej pamäti, za nijakých okolností nebude do telefónu drkotať tajné veci. Okrem toho náčelník štábu nemôže nevedieť, že jeho vojaci už dávno opustili Avramovskú. Som presvedčený, že to nebol služobný rozhovor člena štábu. To znamená, že rozhovor bol zámerný, fingovaný. Čiže chlapík veľmi dobre vedel, že bude hovoriť s partizánmi .. Tak je to .. no načo bol Nálepkovi tento rozhovor? Pripusťme, že Nálepka je náš tajný spojenec. Pripusťme, že nás chcel úprimne upozorniť na príchod esesáckeho pluku. Nie, sprostosť! Ani jeden ako - tak seriózny konšpirátor neriskne takú vec. Veď takýto telefonický rozhovor - to je skoro isté prezradenie, a to znamená väzenie, gestapo, smrť ...
- Jedno je isté: musíme sa pre každý prípad zabezpečiť.
Nechal som zavolať Šitova. Čoskoro prišiel a odovzdal mi dokumenty, ktoré našli po odchode Slovákov.
- Túto tašku s listinami sme našli v byte, kde býval slovenský dôstojník. Zrejme na ňu v panike zabudol.
V taške bolo medzi rôznymi drobnosťami aj niekoľko hárkov tenkého papiera. Na jednom z nich - písacím strojom napísaný slovenský text. Kosťa netrpezlivo preberá odo mňa papiere a vykríkne:
- Oj, zase on .. Pozrite ..
Petrušenko mi podáva listinu, Dole pod textom je podpis: "101.pluk, Nálepka."
Predvolali sme Rudolfa, aby nám preložil dokument.
- Píše sa tu asi toto? "Štáb má správy, že vojaci si slobodne chodia po domoch za tetuškami, za dievčatami. Kapitán sa bojí, že jeho vojaci môžu viesť otvorené rozhovory, a upozorňuje, že Slováci môžu stretnúť špiónov, nepriateľov slovenského národa a pošpiniť česť svojho pluku."
- Rudolf, - obraciam sa k nemu, - nemohli by ste nám povedať niečo o Nálepkovi? Veľmi nás zaujíma.
- Nič o ňom neviem. Kapitán .. to je pre mňa veľký veliteľ.
- No teraz už ani vy nie ste malý veliteľ, keď sa vám vzdala posádka.
- Ach, to nie je moja zásluha. Oni neplnili môj príkaz. Oni sú, jednoducho, Slováci. Pochopili ma: sami ostali nažive a veliteľa nemôže nikto obviňovať, veď predsa strieľali. A nám nechali stanicu. Tak je to dobre pre všetkých.
- A nechceli prejsť k partizánom?
- O tom sme sa nerozprávali. Nebolo času. Na takú vec treba byť nielen odvážnym, ale aj rozvážnym .. Ale Nálepka je pre mňa veľký veliteľ, - vracia sa Rudolf k pôvodnej téme.
Prepúšťame ho.
Kosťa zádumčivo hľadí za Rudolfom a opakuje si: - Tak, tak, pre neho je to veľký veliteľ ..
Mimovoľne vpadnem do jeho tónu:
- A pre nás je Nálepka veľká hádanka.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str. 37-45, krátené

"Nestrieľajte súdruhovia! Svoji!"

Od Chojník sa ozvú delostrelecké salvy a treskot guľometov. Vybehneme na dvor a pozorne počúvame. Zrazu počuť výkriky: "Vlak, ide vlak!"
Partizáni bežia nehlučne k ceste a zaľahnú do bojových pozícií. To znamená, že Nálepka neklamal, blysne mi hlavou. Na kraji lesa sa už črtá zlovestný dym .. Z lesa ako obrovský had, šinie sa vlak.
- Prečo tak pomaly? .. Predvídajú nástrahu?
V kríkoch je napäté ticho. Vlak prechádza popri nás. Za rušňom je osobný vozeň, ďalej už len nákladné. Nemožno dlhšie čakať. Stisnem kohútik. V tichu zahrmí výstrel. Vagóny mlčia. Všetky dvere sú zavreté. Ešte sekunda, a dvere predposledného vagóna sa s hrmotom otvárajú. A zaznie z nich dievčenský krik:
- Nestrieľajte! .. Svoji! - Dievča sa zvrtne, dvíha ruky a kričí: - Nestrieľajte súdruhovia! Svoji!
Naokolo zašumia oživené hlasy, smiech.
- Sanitára, sanitára sem pošlite .. - kričia z posledného vagóna.
Bežia tam naše dievčatá s nosidlami, náhli sa doktor Fiodorov. Všetci hľadia s napätím na tú stranu. Vagóny sme predsa neostreľovali. Čo to môže byť, rozmýšľam, náhliac sa za doktorom.
- Súdruh veliteľ, - zastaví ma Šitov, - v osobnom vozni za rušňom boli fašistické stráže. Sú zničené aj s rušňovodičom.
Okolo mňa sa tiesni skupina dievčat, tisnú mi ruky, ktosi ma prudko objíma, bozkáva, plače ..

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str. 45-48, krátené

"Partizáni nechcú prelievať krv svojich bratov."

- O Repkinovi sa medzi Slovákmi veľa hovorí, - povedala Gaľa. - A Nálepka je náčelník štábu. Teda človek štátotvorný, šarža .. Minule som s ním zažila takúto históriu: priniesla som mu do štábu kávu. Nálepka práve niekomu telefonoval, že má pri sebe Repkinov zadržaný list. Mali taký malér: nejakí partizáni zabili slovenských vojakov a Repkin vraj písal Slovákom, aby tomu neverili, že je to fašistická provokácia, že partizáni nechcú prelievať krv svojich bratov.
Mimovoľne sme pozreli s Kosťom jeden na druhého a žačali sme sa Gale vypytovať, ako reagoval Nálepka na Repkinov list. No ukázalo sa, že Gaľa bola nútená vyjsť z Nálepkovej izby.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str.54

"Bratia, pomôžte !"

- Slováci vbehli do dvora komandatúry. A teraz počúvaj, čo tam tá fašistická svoloč spravila: pustila Slovákov do dvora, a hneď do nich - paľbu. Slováci ležia vo dvore na zemi a doslova na franforce ich tam strieľajú. Bolo odtiaľ počuť strašný rev: "Bratia, pomôžte.." a my sa nijako nemôžeme dostať dnu. Vtedy sa tam hodil Kočetkov .. Ešte šťastie, že sme nestratili aj Bogatyra, stál pri ňom ..

- To je teda tragédia národa! Slovenská neutralita sa zmýva krvou, - nedvojak vybuchujem-
- Áno, Slováci sa dostali medzi dva ohne ..

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str.57

"Nechceme byť už kolesami na fašistickom voze!"

Deň bol mrazivý a pošmúrny. Veliteľ odriadu Selivonenko prišiel ku mne na prepravisko a hlásil:
- Prebehli k nám zase dvaja Slováci.
Prezrel som pohľadom Selivonenkov odriad, ktorý práve prechodil pomimo, a hneď som zbadal tých dvoch - v slovenskej uniforme, ako bodro a rytmicky kráčali v partizánskom útvare.
- Pošlite mi ich, - prikázal som Selivonenkovi.
O niekoľko minút mi priviedli vojakov. Prvý bol šťúply, nevysoký a volal sa Juraj Puchký. Druhý - plecnatý, svetlovlasý, bol Karol Tomaščík. Obaja zo 101. pluku. Puchký skoro vôbec nerozumel po rusky, zato Tomačšík ovládal ruštinu celkom prijateľne.
- Slúžili ste pod Ćambalíkom? - spytuje sa Reva Tomačšika. - Čo viete o ňom?
- Je to taký neviazaný človek, - nasledovala Tomaščikova odpoveď. - Vravia, že je protifašista. Rád sa zabáva a znesie riadnu dávku koňaku ..
Pozorne si prezerám vojakov. Zdajú sa mi akýsi ohúrení, málovravní, chovajú sa veľmi zdržanlivo a do reči sa púšťajú len ostýchavo.
Tušili sme, že kdesi v jadre nepriateľských vojsk máme priateľov v zbrani. No pretože boli skrytí za fašistickou uniformou, tieto vonkajšie znaky nás oddeľovali a vzbudzovali nedôveru, vzájomná opatrnosť vyžadovala si čas na poznávanie. Tento čas sme však nemali. Všetky myšlienky sa sústredili na splnenie úlohy a v duchu sme už boli v žitomírskom kraji.
. Čo vás pohlo k tomu, aby ste prešli k nám? - opýtal som sa.
- Ak nezdezertuješ, neobrátiš zbraň proti nepriateľovi, - odvetil Tomaščik a hneď aj čosi rýchle povedal po slovensky, zrejme preložil náš rozhovor kamarátovi. Ten hneď horlivo prikývol a tiež mu čosi povedal po slovensky.
- Vraví: Nechceme byť už kolesami na fašistickom voze. To u nás, v pluku, volal Ćambalík vojakov kolesami. Vravel, že kam oje, tam aj kolesá, hoci aj škrípu, no krútia sa, lebo musia. A kapitán Nálepka vraví, že škrípať - prepáčte - nesmie vojak ani pri žene, a že treba bojovať, aby sme odvrátili nešťastie od slovenského národa.
- Čudný antifašista je ten váš Ćambalík, keď nadáva vojakom do kolies, a chce, aby ste sa krútili na fašistickom voze.
- O tom, že je antifašista, počul som od iných. Ale o tých kolesách mi on sám vravel ..
- A čo si myslia vaši vojaci o Nálepkovi? - opýtal som sa.
- O ňom toho veľa neviem, vravia len, že on sám je síce Slovák, ale má rád Ćechov a Rusov.
- Odveďte ich na štáb, - povedal som Selivonenkovi, - hneď prídeme za vami.
...
Zachar drží v rukách zopár papierov, voňajúcich čerstvou tlačiarenskou čerňou. Na jednom z nich je naša výzva slovenským vojakom a dôstojníkom, aby prechádzali k partizánom, a pod tým podpis Tomačšika, Puchkého a Mečinca. Na druhom je ultimátum žandárom so stručným oslovením: "Počujte, zradcovia!" V tomto letáku radíme žandárom, aby sa nepúšťali do boja s partizánmi, aby odovzdali zbrane, pretože len tak si môžu zachrániť životy. Ďalej sa im objasňuje ich podlá úloha, v ktorej, podľa vôle fašistov, vedú bratovražedný boj. Zachar číta ďalej výzvu k obyvateľstvu Pravobrežnej Ukrajiny, aby všemožne pomáhalo partizánom.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str.67-79, krátené

"Všetci sme vedeli, do koho strieľame .. !"

V lese sa ozval rachot, cez húštiny prebíjal sa smerom k nám trén. Asi tridsať minút sa nedalo rozoznať, čo sa tam robí. Videli sme len, že fašisti pobehujú po poli, po lúke, aby sa dostali k lesu, no v tej chvíli ich zadržal Smirnov a zmietol ich k zemi.

V tej chvíli prichádzala fašistom posila z Ovruča. Práve som dal rozkaz, aby ich dôstojne privítali, keď sa stalo čosi neuveriteľné: prichádzajúci oddiel nespustil paľbu do partizánov, ale do ustupujúcich hitlerovcov.
- Zrejme prišiel Borovik od slovečňanských mostov a narazil na nich, - tipuje Borodačev.
Už sme sa chystali, že mu pošleme na pomoc našich, keď tu pricválal na koni veliteľ jazdeckého oddielu Laborev:
- Súdruh veliteľ, slovenské oddiely si pomýlili Nemcov s partizánmi a bijú sa s nimi v lese. Čo rozkážete urobiť?
- Nuž čože, treba im pomôcť ..
Pricválali Ivanovovi jazdci. Dávame im rozkaz a rýchle ich posielame na úsek boja. No nestihli ešte dôjsť ani k lesu, keď všetko zatíchlo. O chvíľu sa vrátil Laborev a priviedol so sebou dvoch slovenských vojakov.
- Zajatci?
- Nie, sami prebehli.
A vychádza najavo, že Slováci nespustili paľbu náhodou. Hitlerovci v panike zahodili zbrane a ktorý stihol, utiekol do lesa. Hneď nato odhodili časť zbraní aj Slováci a v chaose trielili nazad k Ovruču.
- To naši naschvál pozahadzovali, - vraví slovenský vojak. - Mali sme dobrú príležitosť odovzdať partizánom zbrane. Všetci sme vedeli, do koho strieľame .. Nebolo to veru žiadne nedorozumenie. Len neviem, ako to vysvetlia naši dôstojníci ..
- No, a my, Iľja Ivanovič, - obraciam sa k Borodačevovi, - sme si to, myslím, pre začiatok s fašistickým velením tiež celkom dobre vyjasnili na tomto pravom brehu ..
A tak sa na našej ceste znova objavili Slováci.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str. 85-86, krátené

"Tam nie je beštia. Tam sú Slováci, a Slováci sú ľudskí ľudia !"

- Ako sa k tebe chová Nálepka?
- Veľmi pekne. No majú tam teraz poplach, niečo sa deje. Príchod našich útvarov ich riadne pokrútil. Fašisti chystajú veľký útok na náš útvar. Prišiel generál z Nemecka, povedal, že z Berlína sem posielajú jednu divíziu polície a jednu divíziu SS z Juhoslávie. A slovenská vláda dala svojej divízii rozkaz, aby sa tiež zúčastnila tejto, ako oni vravia, akcie.
Akosi som nemal chuť uveriť tejto znepokojujúcej spráce. Odkiaľ by hitlerovské velenie mohlo vedieť, že náš útvar bude rozvíjať činnosť na okolí Źitomíra a práve sem naženú vojsko? - rozmýšľal som.
- Kde si sa všetko dozvedela? - opýtal som sa.
- Nálepka si dal priniesť do pracovne kávu. Keď som vošla, rozprával sa s kýmsi v telefóne po rusky a všetko mu celkom podrobne rozprával. Až mi bolo nepríjemne, že to všetko počúvam. Chcela som odísť, ale on mi povedal: "Počkajte, potrebujem vás ešte .. "
Zasa ten zvláštny Nálepka .. Čo je to za štýl? Akú to hrá hru? Opakuje sa história s Avramovskou stanicou .. ?
- Vy tomu všetkému veríte Gaľa?
- Verím. Prosil ma dokonca, aby som mu našla ľudí, ktorí dobre poznajú les, vraj by sa mu hodili ako sprievodcovia. Porozprával mi, ktoré miesta ich zaujímajú. Najprv mi dal zoznam maršrút, po ktorých sa budú vojská pohybovať v tunajších lesoch, potom z neho odstrihol severnú a západnú časť a povedal: "Tu budú nastupovať Nemci, tí si nájdu sprievodcov sami." Ale tu už tomu sama nerozumiem: vzal odstrihnuté lístky a hodil ich na misu s koláčmi, ktoré som mu priniesla. Povedal pritom: "Koláče nejedávam, vezmite si ich vy."
- Gaľa, on si ťa zrejme preveruje. Maj sa pred ním na pozore, počúvni ma, buď veľmi opatrná.
Gaľa akoby sledovala chod mojich myšlienok, povedala:
- Nemyslite si, že som taká prostáčka .. To som ja len tu taká, môžete si byť istý, že mám oči všade ..
- Zatiaľ niet dôvodu, aby ste hocikomu z nich dôverovali. Počuli ste, ako odpovedal Čambalík na náš list?
- Čambalík je inakší človek .. je dvojtvárny.
Práve som končil rozhovor s Gaľou, keď vošiel Lesin a pripomenul mi, že ma vonku čaká Rudolf. Zavolal som ho teda dnu.
- Vieš prečo a kam ideš? - vykĺzlo mi nedvojak. - Do brlohu beštie?!
- Tam nie je beštia, - povedal mi ticho, no zato tvrdo Rudolf. - Tam sú Slováci, a Slováci sú ľudskí ľudia. Slovák nezabíja matky. Slovák má rád sovietske deti.
Pozrel na hodinky:
- Prepáčte, musíme sa ponáhľať!
Úprimne objímam Rudolfa a Gaľu.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str.102-106, krátené

" Bež! "

- Vravia, že do Bujnovíč prišli Slováci. Nie sú to zlí ľudia .. Druhému človeku nevidíš do duše. Ale aj zem má uši: a ľudia vravia, že tí sa do partizánov neoddajú. Jeden partizán, tak sa rozpráva, naďabil rovno na ich stráže. "Bež! ", vravia mu Slováci. A on sa zľakol, nazdal sa, že doň začnú strieľať. Vtedy sa oni všetci obrátili chrbtom a tak stáli, až pokým nezmizol v lese.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str. 109

Boj o Slovečňu

Trať Jeľsk-Mozyr

- Tajomník komsomolskej organizácie Volčkov z Laborevovho oddielu nadviazal z vlastnej iniciatívy spojenie so slovenskými vojakmi, ktorí chránia trať Jeľsk - Mozyr, - pokojne referuje Uľjanov..
- Ako to.. z vlastnej iniciatívy? - nezdržal sa Petrušenko.
- Stalo sa to tak, že sme šli vyhadzovať most. Slovenskí vojaci objavili Volčkovovu skupinu. Začali kývať čiapkami, volať ich k sebe. Partizáni im odpovedali podobne. Potom sa dohovorili, že po jednom pôjdu do stredu mosta a tam sa stretnú. Tak sa tam nakoniec zišli všetci. Priateľsky si pobesedovali a šli spolu podmínovať most. Slováci im dokonca pomáhali nosiť nálože. Pred výbuchom mosta ešte nainscenovali prestrelku. Teraz si pravidelne píšu ..
Komisár Ščorsovho odriadu Bugrov začal svoj prejav správou, že aj on nadviazal spojenie s veliteľom roty slovenského oddielu. Stretli sa neďaleko dediny Bogitíč. Vďaka tomuto spojeniu majú partizáni možnosť posielať Slovákom naše letáky a dostávajú od nich potrebné správy.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str.203-204