august / september 1942
Kopceviči - Bielorusko
"Nebojte sa nás. My vám žiadne zlo neučiníme. My partizánom dobre rozumieme."
V auguste 1942 bol 101. pluk preložený z Ovruče do dediny Kopceviči v Bielorusku. Napriek všetkému Nálepka ani tu nezaháľal a rýchle nadviazal spojenie s bieloruskými partizánmi.
Kpt. Ján Nálepka:
"Spolu s mojím priateľom Katinom sme objavili medzi dôstojníkmi ďalších prívržencov. Rozhodli sme sa nadviazať spojenie s partizánmi. To ale nebola ľahká záležitosť, lebo partizáni nám nedôverovali. Vo funkcii náčelníka rozviedky pluku som mal možnosť často sa stretávať s civilistami. Vždy, keď sa uskutočnil nejaký výbuch na železnici, privádzali ich ku mne na výsluch. Niekedy som vyšetroval sám, ale častejšie spolu s Katinom.
- Partizáni sa nachádzajú v týchto krajoch, ale kde sú? - pýtali sme sa ľudí.
- Nebojte sa nás. My vám žiadne zlo neučiníme. My partizánom dobre rozumieme.
Ale ľudia nám nedôverovali, nič nepovedali a my sme ich prepustili. Oni odišli, ale partizánom a ich veliteľom o tom rozprávali. Raz po výbuchu na železnici Nemci chceli zastreliť troch sedliakov, ale prítomný Katin im to nedovolil urobiť. Zadržaných priviedli ku mne. Nechceli sa priznať, že majú spojenie s partizánmi a už vonkoncom nie vyzradiť miesto ich tábora.
Počas vyšetrovania zavolala z Petrikova nemecká žandarméria, aby som zadržaných ihneď poslal k nim. Pochopil som, že ak to urobím, tak ich určite postrieľajú. Odmietol som splniť rozkaz, odvolávajúc sa na to, že som ešte neukončil vyšetrovanie. Hneď z Petríkova pricestoval autom žandár. Odmietnuť som už nemal právo, tak som žiadal, aby všetkých troch po ukončení vyšetrovania vrátili mne.
"Prečo tak na tom trváte?" - opýtal sa ma žandár.
"Preto, že ja zodpovedám za rozviedku na tomto úseku železnice. To už je moja vec, ako ja vyšetrujem. Týchto ľudí ešte potrebujem."
Pravdu povediac mal som malú nádej, že sa zatvorení odtiaľ vrátia. Ale predsa ich pustili. Tomu dopomohol Katin. On neustále telefonicky útočil na žandárske velenie, aby mi čím skôr poslali zadržaných. Tam ich veľmi bili. Mladý občan obce Kopceviči Sagadinskij dostal od Nemcov 25 palíc. O niekoľko dní som starých pustil domov a Sagadinského som ponechal, lebo som dúfal, že sa predsa od neho aspoň niečo dozviem o partizánoch. Ale on neveril úprimnosti mojich slov a nič mi neprezradil.
Chýr o tom, že sme pustili partizánov, sa rýchlo rozšíril medzi obyvateľstvom. Raz v nedeľu prišla z obce žena, u ktorej býval Katin, a potajomky povedala, že partizáni sa chcú s nami stretnúť. Ale stretnutie, neviem prečo, sa neuskutočnilo. Vtedy som sa rozhodol pôsobiť prostredníctvom Sagadinského. Zavolal som ho akoby na vyšetrovanie a povedal som mu:
"Ak môžete, spojte nás s partizánmi."
A on mi odvetil:
"Ak by som to urobil, vy by ste ma ihneď zastrelili ako partizána." - Ale potom sa trochu zamyslel a povedal: "Tak ja vám verím. Vy ste mi už raz zachránili život, keď nás chytili žandári. Ja pre vás urobím všetko."
Vtedy som ho poprosil:
"Choďte do obce Michedoviči, vyhľadajte tam partizánov a povedzte im, že som veľmi rád, že sa s nami chcú stretnúť. Nech určia čas a miesto stretnutia."
Aby Sagadinského nechytili policajti alebo Nemci, napísal som mu lístok, v ktorom som uviedol, že ho posielam po proviant. Položili sme mu do batoha tabak a soľ, predstierajúc, že všetko to má vymeniť za potraviny. Sagadinskij odišiel do dediny. Po ceste narazil na stádo dobytka, ktoré hnali partizáni. Ti ho zadržali ako podozrivého a priviedli ho na štáb, kde im všetko vyrozprával. Stalo sa to v Minskom oddieli generálmajora Popova. Partizáni pohostili Sagadinského a napísali mi list v ruskom a nemeckom jazyku. Miesto stretnutia určili na ten a ten deň medzi dedinou Kopceviči a Seľutyči o 14.00 hod. moskovského času."
(A. Šijan, ukrajinský spisovateľ)
Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.85-86
Kopceviči - Dohovor s partizánmi
"Vtedy, na prvom stretnutí, sme sa dohovorili, že počas boja nebudeme zabíjať partizánov a oni nebudú zabíjať nás. Tak to aj bolo. Strieľať sme strieľali, ale do vzduchu."
Kpt. Ján Nálepka: "V dohovorený deň sme s Katinom vzali jazdeckú čatu, na miesto určenia sme prišli presne. Okolo cesty už ležali partizáni. Uvidiac nás, zvolali heslo -zdravstvuj, Repkin" - a ja som odpovedal: - Zdravstvujte. - Prišli sme na pokraj lesa, kde už na nás čakali. Stretli sme sa ako bratia, porozprávali a zafajčili si. Aj keď v prvej chvíli sme boli nervózni my aj oni, čoskoro sme sa upokojili. Vtedy, na prvom stretnutí, sme sa dohovorili, že počas boja nebudeme zabíjať partizánov a oni nebudú zabíjať nás. Tak to aj bolo. Strieľať sme strieľali, ale do vzduchu. Nemcom sa nepáčilo, že my, obsadzujúc dediny, nepálime ich a neničíme civilné obyvateľstvo. Nazývali nás partizánmi číslo dva. Neskoršie aj jednotliví vojaci sa spájali s partizánmi, navštevovali ich. Tí raz doniesli diviaka, pálenku, a naši ich zasa ponúkali cigaretami a dávali im mydlo. My sme s Katinom o tom vedeli, ale nepodnikali sme žiadne opatrenia, aby sa tieto stretnutia zakázali. Partizáni sa činili. Takmer denne vyhodili na našom úseku dva-tri nemecké šalóny. Boli prípady, keď sami Slováci podminúvali železnicu a vyhadzovali do vzduchu mosty. Pri jednej príležitosti naši vojaci z palebných postavení odstreľovali objekty, ktoré sami ochraňovali, podpálili ich a potom prešli na stranu partizánov. Aj o tom sme vedeli, ale Nemcom sme vysvetlili, že Slovákov partizáni vzali do zajatia. "
Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 86-87
Z frontového denníka Františka Ondru
Kopceviči 5. 9. 1942: Cestou na večeru som sa zastavil pri kolkoch, kde hral aj Ján Nálepka. Po večeri zahral Jano na piane niekoľko piesní (Agátov rad, Tie tvoje oči čierne a iné).
6. 9. 1942: Napísal som list a začal tieto riadky (t.j. v denníku), aby dlhá chvíľa skôr ušla. Pritom myslím na Nálepku, ktorý mi s autom predčasne ušiel medzi partizánov overiť správy...
7. 9. 1942: Po jedení som kibicoval Jánovi Nálepkovi pri preferansi, na ktorom vyhral 90 korún. Veliteľ ZD plukovník Pilfousek ide na ohlásenú prehliadku. O 6. hodine zastal na stanici pancierový vlak. Po prehliadke 10. a 11. roty prišiel k nám. Okukávanie sa konečne skončilo a šli sme do jedálne. Tam sa debatovalo o všetkom, predovšetkým o spôsoboch a nutnosti boja proti partizánom. I morálne poučenia lietali. "Duch" celého rozhovoru a "řád" je jasný (prítomní všetci dôstojníci štábu, vrátane J. Nálepku).
10. 9. 1942: Ráno som vstal na ohlásený nástup všetkých na prejav veliteľa divízie. Povedal toho dosť a známych vecí, ako aj dobrých rád i povzbudzujúcich príkladov. Hlásenie pred nástupom podával kapitán Nálepka, ktorého Pilfousek poslal oholiť sa, lebo vraj "vyzeral ako partizán Repkin".
15. 9. 1942: Najedol som sa a pobral do kancelárie. Zašiel som cestou pozrieť na robotníkov na stavbe pivnice. Šiel so mnou aj Ján Nálepka. Porozprávali sme sa a ja som odišiel pracovať (medzi robotníkmi pracovala Nálepkova spojka s partizánmi). Pivnica sa stavala preto, aby tam mohli byť zamestnané civilné osoby.
17. 9. 1942: Spolu s Gašparom sme šli do bytu, kam prišiel i hospodár, a viedli sme "fachovú" debatu do 21. hodiny. Čaká ich totiž intendant v obci Kalinkoviči, kde máme poľné sklady. Ďalej sa k nám asi bál isť, lebo včera večer vyhodili partizáni "náš" pancierový vlak, takže dnes predpoludním bola premávka zastavená. Nákladné auto "Ervina" od tankistov naletelo na mínu. Šofér mal dvojnásobnú zlomeninu nohy a obe ruky preč. Obidvaja boli smrteľne zranení. Stalo sa to v obci Ogoliči. Nemci žiadali, aby Slováci sami potrestali občanov obce, s čim oni nesúhlasili. Dôvodili, že na front prišli bojovať proti partizánom a nie trestať miestne obyvateľstvo ako nejakí policajti, ale Nemci ich donútili. Žiadali, aby Slováci vypálili domy vedľa mosta. Bolo ich tam päť.
Potrestanie obce mi pripomenulo môj rozhovor s mjr. Jožom Čambalíkom v Banskej Bystrici v hoteli Slovan 29. augusta 1945, keď boli oslavy prvého výročia SNP. Jožo Čambalík mi hneď povedal: "Bol som s Janom na fronte a dobre sme vychádzali. Ja som mal na fronte dva veľké problémy, prvý s jednou dedinou, s jej potrestaním, a druhý s našim vojakom, ktorý prešiel k partizánom, zajali ho Nemci a vrátili ku nám na potrestanie. Pri vyšetrovaní sa mi vyhrážal, že keď ho neoslobodím, prezradí Nemcom mená všetkých Slovákov zo 101. pluku, ktorí majú spojenie s partizánmi, vrátane Jana. Tak sme ho museli zlikvidovať." Hneď sa ale vzdialil, lebo velil slávnostnej vojenskej prehliadke.
Ako dopadlo potrestanie obce Ogoliči?
Starostka obce menom Nina Alexandrovna Strekačová v úvode povedala, že dedina Ogoliči bola chudobná obec, obkolesená lesmi. Domčeky v dedine boli malé, jednoizbové drevenice. Občania pracovali v lese i na poli. Za vojny tam často prichádzali partizáni, Slováci, ale aj Nemci. V obci žije sestra Strekačovej Mitrofana Afanasijevová, ktorej muž bol za vojny partizánskou spojkou so slovenským vojskom.
Starostke sa podarilo nájsť v dedine troch očitých svedkov a ich spomienky sú nasledovné:
"Partizáni v septembri 1942 vyhodili na trati nemecký vlak a cisterny boli rozhádzané okolo trate. Partizáni vedeli, že Nemci k vyhodenému vlaku určite prídu a rozhodli sa preto podmínovať most Babuňkov priechod, kadiaľ Nemci pôjdu. Poverili miestneho občana Vladimira Ivanoviča Strekača, aby ukázal tento most partizánom-minérom. Lenže Vladimir Strekač sa svojvoľne rozhodol neukázať partizánom most Babuňkov priechod, lebo bol ďaleko od jeho domu, ale ukázal iný most, v bezprostrednej blízkosti svojho domu. Partizáni-minéri položili na tento most míny a po ňom prešli práve Slováci s autom "Ervina". Šofér a spolujazdec boli v beznádejnom stave. Jeden bol na mieste mŕtvy a šofér mal dvojnásobnú zlomeninu nohy a obidve ruky preč. Nakoniec tiež podľahol.
Nemci trvali na tom, aby Slováci vypálili domy v blízkosti mosta. Bolo ich päť. Slovenský dôstojník oznámil občanom týchto domov, že Nemci dali príkaz vypáliť ich domy a na ich milé prekvapenie dodal, aby si vynosili a zachránili svoje veci. A odišiel. Vrátil sa so slovenskými vojakmi a tí pomáhali občanom vynášať veci. Povynášali z domov všetko, dokonca aj dvere a okenné rámy. Veci vynosili zo štyroch domov a pred piatym stál policajt a žiadal dôstojníka, aby tento dom nevypálili, lebo majiteľkou je vdova, muž zomrel pred vojnou a má štyri deti. Slovenský dôstojník súhlasil, aby dom ponechali, a tak ho zachránil. Svedkovia si pamätali mená vojakov: Andro, Oleg, Ižej(?), mená ostatných nevedeli. Slovenskí vojaci vtedy povedali, že nikomu sa nič nestalo, nikto nebol ranený. Dodali len - mali ste šťastie, že na mínu narazila slovenská mašina a nie nemecká. Nemci by boli vypálili celú dedinu aj s ľuďmi.
Napriek tomuto prípadu prichádzali Slováci do dediny, po večeroch spievali s dievčatami a niektorí potom prešli k partizánom. Tento deň občania Ogoliči a blízkych dedín pamätajú a oceňujú dobrodušnost slovenských vojakov v období Veľkej vlasteneckej vojny. Keď sa priblížil front, Vladimír Ivanovič Strekač, ktorý to spôsobil, odišiel na front. Dostal sa až do Československa a v obci Buslovica (žeby Bohuslavice?) r. 1945 padol. Pochovaný je na cirkevnom cintoríne."
Očití svedkovia:
Strekačová, Jevgenija Fiodorovna (1929),
Strekačová, Albina Ivanovna (1929) - sestra,
Strekačová, Lidija Fiodorovna (1927),
Zaznamenala: Strekačová, Nina Alexandrovna.
Dedinský klub čitateľov, Ogoliči 15. 11. 2010.
Členovia ilegálnej skupiny 101. pluku boli prekvapení akciou partizánov, pretože mali dohodu o neútočení. Nevedeli vtedy, že to spôsobil nezodpovedný mládenec a navrhol uložiť mínu na iný most, než mal, a spôsobil smrť dvoch slovenských vojakov. Napriek tomu ilegálna skupina 101. pluku prispievala ešte väčšou pomocou partizánom a miestnemu obyvateľstvu na okupovanom území Ukrajiny a Bieloruska.
Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 104-106, krátené