Krytie poľských hraníc

Dňa 1. septembra 1939 nemecká nacistická armáda prepadla Poľsko. Peší pluk z Michaloviec bol vyslaný na krytie poľských hraníc. Takže Slovenský štát a jeho armáda mali už otvorene pred celým svetom napomáhať nemeckým agresorom v ich dobyvačnej vojne proti slovanským národom a tieto zotročiť.

Por. Ján Nálepka ako príslušník slovenskej armády mal napomáhať realizovať v tejto vojne dobyvačné plány tretej ríše. Krv sa v ňom búrila len pri samej predstave, že by ako syn slovenského národa mal strieľať na príslušníkov poľského národa a prispieť k porážke ďalšieho slovanského štátu. Nechcel byť napomáhačom v tejto špinavej vojne.

Pakt o neútočení podpísaný v polovici augusta 1939 medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom vyvolal šok a paniku v myslení mnohých jeho spolubojovníkov. Lenže on bol presvedčený, že ide o taktický ťah a že tak či tak raz dôjde k meraniu síl medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. V ilegálnej organizácii "Solidarita" mali dostatok informácií o tom, ako západné mocnosti nechceli rokovať so Sovietskym zväzom o spoločnom postupe, pretože už od mníchovskej zrady sledovali nasmerovanie nemeckého útoku na východ. Jano veril, že posunutie sovietskej hranice na západ sleduje vojenské strategické zámery. Nechcel bojovať proti Poľsku a ani proti inému slovanskému národu. Chcel bojovať proti fašizmu, nech mal akýkoľvek prívlastok a akúkoľvek národnosť. Nenávidel agresiu, násilie, chcel bojovať za slobodu a demokraciu, za lepší život obyčajného človeka.

V septembri roku 1939, spomína npor. Kamenický, pred vypuknutím nemecko-poľskej vojny, odvelili náš pluk na krytie poľských hraníc. Ja som bol poverený velením 3. roty a Jano Nálepka velením 4. guľometnej roty. 

Po krátkom pobyte na hraniciach nadviazal Nálepka spojenie s poľskými dôstojníkmi, ktoré vyústilo v priateľstvo a tajné vzájomné navštevovanie sa. Jednej noci, keď sme hostili istého poľského kapitána a jedného poručíka, uskutočnil sa na naše postavenia prepad a pri prestrelke bol poľský poručík pri úteku zabitý. Na našej strane bol zranený por. Palkech i Jano.

Jozef Náleka - Kapitán Nálepka Repkin, str.49-50

Prepad Poľska / Bukovsko

O pár dní Nemci prepadli Poľsko a naše jednotky dostali príkaz preniknúť na poľské územie. Predvoj pluku robila moja rota s Janovou guľometnou rotou ako palebnou posilou. Náš postup bol veľmi rýchly, lebo na odpor sme nikde nenarazili. Našou úlohou bolo dosiahnuť mestečko Bukovsko, ktoré ležalo niekoľko kilometrov pred Sanokom. Keď sme prišli do mesta, bez výstrelu, už nás tu očakávalo predstavenstvo mesta. To nás na naše prekvapenie požiadalo, aby sme mesto i s dobytým územím považovali za súčasť nášho štátu. Jano vedel dosť obstojne po poľsky a keď im vysvetlil, že budú patriť pod nemeckú nadvládu, boli zúfalo sklamaní. Po tejto epizódke nás pozval miestny farár na obed. 

Počas tejto udalosti sme sa ocitli pred školou. Učitelia priniesli rebrík a začali snímať štátny znak. Keď to Jano zbadal, išiel k učiteľom a nariadil im, aby znak nechali na svojom mieste. Povedal im ďalej, že i on je učiteľ a za žiadnych okolností by toto neurobil. Dodal ďalej, že my sme ich neprišli pokoriť a tento nútený pobyt na ich území z našej strany považujeme za bratskú návštevu. Táto epizóda sa potom nezaobišla bez objímania a sĺz.

K tomu dodáva poručík Imrich Popovič, že keď starosta videl, že prišli vlastne priatelia, bol rád, že ich neobsadili nenávidení Nemci. Po čase sa obrátil k Janovi a z jeho preľaknutej tváre sa dalo vyčítať veľké tajomstvo. "Pán dôstojník, v lese je veľká poľská vojenská jednotka. To viete, nálada medzi vojakmi nie je najlepšia. Aj dôstojníci vidia, že už nemá cenu bojovať ďalej. Nemec postupuje k nám na východ a vieme, čo nás čaká. Začnite s nimi vyjednávať, aby sa k vám pridali." Starosta potom ochotne sprostredkoval stretnutie. 

Po dohode Poliaci odovzdali plnú výzbroj a výstroj a sami sa rozišli do svojich domovov, aby sa vyhli nemeckým zajateckým táborom.

 Zbrane potom defilovali na prehliadke v Medzilaborciach ako ukoristená trofej od poľskej armády, začo bol potom poručík Ján Nálepka vyznamenaný priamo generálom F. Čatlošom ešte na poľskom území. 

Keď sa Jano vrátil z poľského frontu, v jedno nedeľňajšie odpoludnie sa rozhovoril o svojich zážitkoch, čo nebolo jeho zvykom. V izbe boli len rodičia, Ondro a ja. V takúto slávnostnú chvíľu matka položila na stôl jablkový koláč. Zapíjali sme ho čajom. Jano mal veľmi dobrú náladu. Rozhovoril sa o frontových peripetiách a o ich šťastnom konci. Hovoril ľahko, bez vzrušenia.

 "Len jednému som rád. Nemcov sme predbehli a zaskočili a Poliakom sme pomohli. Veľmi nám ďakovali." 

Jano vtedy privítal postup Sovietov na západnú Ukrajinu a povedal: "Sovieti nie nadarmo - ako my vojaci hovoríme - vysunuli svoje pozície na západ. Pozri sa na mapu Európy a uvidíš, že to tak nemôže zostať, že musí dôjsť k stretnutiu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Jožo, ešte si zabojujeme, uvidíš."

Priateľstvo, ktoré nadviazali s Poliakmi, pokračovalo aj po kapitulácii. Desiatky poľských dôstojníkov i radových vojakov opúšťali krajinu a južným kanálom cez Slovensko, Maďarsko a Juhosláviu sa zaraďovali do armád vo Francúzsku, Anglicku alebo na Blízkom východe. Na tejto ceste sa zastavovali v meste a Kamenický, Jano a ďalší priatelia im zabezpečovali stravu, ubytovanie, ako aj sprievod na ďalšej ceste. A aby neupadli do podozrenia, ubytovali ich v kasárňach, kde boli skutočne dobre strážení.

Na túto historku som si spomenul, keď sme po vojne prechádzali medzi hrobmi na veľkom cintoríne v El Alameine v Egypte. Boli tam tisícky hrobov vojakov z Afriky, Austrálie, Indie a Poľska. Zapamätal som si jedno meno na kríži: "Jan Socha - Poľsko". Neutekal tento vojak, ktorý je dnes pochovaný v Egypte, z Poľska tiež cez východné Slovensko?

Jozef Náleka - Kapitán Nálepka Repkin, str.51-52