Maturoval na reálnom gymnáziu v Lučenci, kde sa spoznal s Michalom Falťanom. Roku 1936 sa zapísal na štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde študoval až do polovice februára 1939. Potom pokračoval v štúdiách na UK v Bratislave. Tu ho M. Falťan získaval pre prácu v ilegálnej straníckej bunke vysokoškolákov, v ktorej Petro plnil drobné úlohy.

Koncom novembra 1941 narukoval Petro do Zaisťovacej divízie, kde sa zoznámil s Jánom Nálepkom. Znalosť ruského jazyka ho predurčila na udržovanie písomného styku so sovietskou ilegalitou. Okrem toho obstarával zbrane a muníciu pre partizánov. Zúčastňoval sa prvých stretnutí príslušníkov Nálepkovej ilegálnej skupiny s partizánmi a tieto stretnutia organizoval. Po prechode k sovietskym partizánom istý čas pomáhal Nálepkovi organizovať partizánsky oddiel, potom na vlastnú žiadosť odišiel do 1. ČSAZ, kde zastával funkciu pobočníka generála Svobodu. V tej istej funkcii odišiel neskôr s generálom Viestom na povstalecké územie Slovenska, kde ho po potlačení Povstania s Golianom a Viestom zajali a popravili.

Na veľkom zhromaždení vojakov slovanských národov, ktoré zvolal Všeslovanský výbor v Moskve, na 23. a 24. februára 1944, sa Michal Petro obrátil na svojich rodákov s touto vlasteneckou výzvou: "Tu, na tomto zhromaždení, sú medzi nami aj bývalí príslušníci slovenskej Zaisťovacej divízie, ktorí namiesto boja proti ukrajinským partizánom prešli na stranu týchto hrdinských bojovníkov a zorganizovali si svoj oddiel, v radoch ktorého som bojoval aj ja... Dnes nadišiel čas, aby Slováci čestne splnili svoje poslanie v tomto spoločnom ozbrojenom vystúpení slovanských národov, o ktoré sa pred storočím usiloval Ľudovít Štúr. Nože, chopte sa zbraní a bite nepriateľov a zotročovateľov rodu, nemilosrdne trestajte zradcov a zapredancov! Nech vzplanie posvätný partizánsky boj na našej pôde! Nech tento plameň zachváti celé územie našej vlasti od Karpát po Šumavu!"

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 200

Pobočník generálov Svobodu a Viesta, rodák zo Šumiaca

Na budove Základnej školy v Śumiaci je od roku 1970 pamätná tabuľa s nápisom: ,,V našej obci sa narodil najbližší spolubojovník kpt. J. Nálepku, významný účastník SNP npor. Michal Petro - Katin. Česť jeho pamiatke." Charakteristika je správna, no menej známa je skutočnosť, že tento hrdina bol od roku 1943 pobočníkom veliteľa Prvej československej samostatnej brigády v ZSSR Ludvika Svobodu a v roku 1944 pobočníkom veliteľa Prvej československej armády na Slovensku Rudolfa Viesta.

Michal Petro sa narodil  25. septembra 1916. Základnú školu vychodil v rodisku, reálne gymnázium absolvoval v Lučenci. Po maturite študoval medicínu v Prahe a Bratislave, v roku 1939 ho povolali do vznikajúcej slovenskej armády. V roku 1942 v hodnosti poručíka ho odvelili k zaisťovacej divízii, dislokovenej na území ZSSR. Beštiálne vyčíňanie nemeckých fašistov na Ukrajine a Bielorusku vyvolalo u pokrokovej časti slovenských vojakov a dôstojníkov odpor proti fašizmu. Aj Petro prechádza od všeobecného rusofilstva, v ktorom bol vychovaný, k uvedomelej aktívnej činnosti: s ďalšími dôstojníkmi poskytuje obyvateľstvu na okupovanom území proviant, lieky a odovzdáva im rozličné informácie. Už od začiatku roku 1942 sa skupina slovenských vlasteneckých dôstojníkov na čele s kpt. Jánom Nálepkom, pobočníkom veliteľa pluku a náčelníkom štábu, snaží prostredníctvom civilného obyvateľstva nadviazať kontakty s partizánmi. Významnú úlohu pritom zohral Michal Petro, ktorý obstarával pre partizánov zbrane a muníciu. Dobrá znalosť ruštiny umožnila neskôr Petrovi udržiavať so sovietskou ilegalitou písomný styk pod krycím menom Katin.

Nálepka (Repkin), Petro a ďalší dôstojníci pripravovali na jar 1943 prechod väčších jednotiek 101. pluku k partizánom. Keď generál Alexander Nikolajevič Saburov, veliteľ spojených partizánskych oddielov Žitomirskej oblasti, napísal Petrovi list, v ktorom ho upozornil, že skupine dôstojníkov hrozí nebezpečenstvo prezradenia, odpovedal Petro 10. mája 1943 listom, v ktorom o. i. píše: ,,... vyhlasujeme, že začíname druhú etapu boja proti nenávideným Nemcom... Počúvame hlas svojej krvi a nechceme nijakým spôsobom pomáhať ani sa pozerať na zverstvá a výčiny Nemcov na našich ruských bratoch. Opúšťame naše rodiny i vlasť, aby sme dali celý um do služieb svojej vlasti a svoj život do boja za oslobodenie všetkých slovanských národov. Súčasne predkladáme plán prechodu slovenských vojakov a dôstojníkov k Vám a prosíme, aby ste nám pritom pomohli...". List obsahuje podrobnosti prechodu. Skupine sa pre zostrenie opatrení veliteľstva divízie nepodarilo uskutočniť plánovaný prechod vo väčšom rozsahu, a tak kpt. Nálepka prešiel v noci zo 14. na 15. mája 1943 neďaleko Jeľska k partizánom s najbližšími spolubojovníkmi npor. Imrichom Lysákom-Jackom, por. Michalom Petrom a vojakom Petrom Benkovičom. Pretože počet prechodov slovenských vojakov sa po tomto čine začal zvyšovať, k zaisťovacej divízii sa dostavil osobne minister národnej obrany gen. Čatloš, aby ,,urobil poriadok". Dňa 10. júna 1943 vyhlásili v oblasti divízie stanné právo a po jeho vyhlásení vyniesli rozsudok trestu smrti obesením v neprítomnosti nad Nálepkom, Lysákom-Jackom, Petrom a ďalšími.

Po prechode skupiny k partizánom predložil jej gen. Saburov dve možnosti: alebo odlet do Moskvy a vstup do Prvej československej samostatnej brigády v ZSSR, ktorej vtedy velil plk. Svoboda, alebo vytvoriť samostatný československý partizánsky oddiel. Pretože si skupina vybrala druhú alternatívu, vydal gen. Saburov 18. mája 1943 rozkaz vytvoriť Prvý československý partizánsky oddiel v ZSSR, ktorý mal pri založení 43 príslušníkov. Veliteľom sa stal kpt. Nálepka. Vytvorenie oddielu znamenalo novú etapu v živote por. Petru. Stal sa veliteľom bojovej skupiny, neskôr aj členom štábu a veliteľom rozviedky. Súčasne viedol dennik o činnosti oddielu, v ktorom podrobne popísal bojové akcie do 30. septembra 1943, kedy ho na vlastnú žiadosť prevelili k Prvej československej samostatnej brigáde v ZSSR. Tam sa stal pobočníkom veliteľa L. Svobodu a od 1. augusta 1944 dôstojníkom zvláštnych úloh Prvého československého zboru v ZSSR. V dňoch 23. a 24. februára 1944 sa Petro zúčastnil na veľkom zhromaždení slovanskej národnosti, ktoré zvolal Všeslovanský výbor v Moskve, kde vystúpil a o. i. vyhlásil: ,,Tu, na tomto zhromaždení sú medzi nami aj bývalí príslušníci slovenskej zaisťovacej divízie, ktorí miesto boja proti ukrajinským partizánom prešli na stranu týchto hrdinských bojovníkov a zorganizovali si svoj československý partizánsky oddiel, v ktorého radoch som bojoval aj ja... Dnes je tu doba, aby Slováci cestne splnili svoje poslanie v tomto spoločnom brannom vystúpení slovanských národov, o ktoré pred storočím usiloval Ludovít Śtúr. Nože sa chopte zbraní a bite nepriateľov a zotročovateľov rodu, nemilosrdne trestajte zradcov a zapredancov! Nech vzplanie posvätný partizánsky boj na našej pôde! Nech tento plameň zachváti celé územie našej vlasti od Karpát po Šumavu!"

Keď gen. Rudolf Viest priletel na jeseň 1944 z Londýna do Moskvy a pripravoval sa na odlet do Banskej Bystrice, kde sa stal veliteľom Prvej československej armády na Slovensku, uvoľnil gen. Svoboda Petru v hodnosti nadporučíka pre skúsenosti z partizánskeho spôsobu vedenia boja aj frontové skúsenosti pre gen. Viesta ako pobočníka a v októbri 1944 prileteli do Banskej Bystrice. Po prechode SNP do hôr bojoval Petro ako partizán, no pri prestrelke v Pohronskom Bukovci, kde došlo v novembri 1944 k zajatiu gen. Viesta a gen. Goliana, bol zranený a liečil sa v Banskej Bystrici. Tam ho zatkla nemecká bezpečnostná polícia. Spolu s generálmi Viestom a Golianom bol odvlečený do Nemecka, odsúdený na trest smrti a popravený.

Za bojové zásluhy vyznamenali npor. Petru v roku 1943 sovietskou medailou Partizánovi Veľkej vlasteneckej vojny I. stupňa, v roku 1944 Československým vojnovým krížom 1939 a Za chrabrosť a v roku 1969 in memoriam Radom červenej hviezdy.

Michal Petro-Katin bol odvážny bojovník - antifašista a vlastenec. Jeho činnosť v rokoch 1941 - 1945 patri k pokrokovým stránkam našej histórie.

Jaroslav Cervinka

https://archiv.podbrezovan.sk/region/tlac/horehron/h01397.html

O osude Šumiačana Michala Petru - Katina 

Dnes už málo mladých ľudí vie, kto bol Ján Nálepka - Repkin (ako učiteľ hovoril, my sme Slováci tvrdí ako repa, a tak dostal krycie meno Repkin). Tak isto pomaly sa zabudne na šumiackeho rodáka Michala Petru - Katina - krycie meno podľa sestry Katky. 

Narodil sa 25. septembra 1916 v Śumiaci, kde vychodil piatu triedu ľudovej školy, potom študoval na gymnáziách v Prahe, v Lučenci. Bol povahy tichej, skromný a od malička uzavretý. Po maturite sa zapísal na Lekársku fakultu v Prahe, potom prestúpil na Lekársku fakultu v Bratislave. Nebolo mu súdene štúdium dokončiť, odchádza, rukuje do Československej armády. Po vzniku Slovenského štátu v roku 1941 bol Michal Petro odvedený na východný front, kde sa stretol s kapitánom J. Nálepkom, Imrichom Lysákom a ďalšími a v noci zo 14. na 15. mája 1943 prechádzajú k sovietskym partizánom. Plánovali uskutočniť  hromadný prechod, došlo však k nepredvídaným akciám a opatreniam zo strany nemeckej armády, ktorá získala správy o pripravovanej akcii Slovákov, a preto sa hromadný prechod neuskutočnil. Fašistické velenie označilo Nálepku, Petru, Lysáka a ďalších titulom "zbeh" a poľný  súd slovenskej armády ich odsúdil na stratu hodnosti, vyznamenania a na trest smrti povrazom tak, ako o tom hovoria dokumenty archívnych materiálov VHU. V partizánskom oddiely bol Michal Petro statočným a odvážnym bojovníkom. Zúčastňoval sa na všetkých bojových akciách proti fašistickej armáde. Na jeseň v roku 1943 na svoju žiadost odletel M. Petro aj s Imrichom Lysákom do Moskvy a odtiaľ k armáde plukovníka Svobodu. M. Petro sa stal pobočníkom plukovníka, neskoršie generála Svobodu, ktorý pri návšteve Bratislavy na Bratislavskom hrade odovzdával jeho sestre Katke vysoké štátne vyznamenanie Rad červenej hviezdy in memoriam už ako armádny generál a prezident ĆSSR. Pri tejto príležitosti prezident povedal: "Michal bol mojim pobočníkom v Sovietskom zväze, vždy som ho považoval za chrabrého vojaka." ´Dalej hovoril o tom, ako ho generál Viest požiadal, aby Michala uvoľnil pre neho, ale on nechcel. Len na veľké naliehanie generála Viesta a so súhlasom Michala ho uvoľnil. Veď boli skoro krajania, generál Viest pochádzal z Revúcej.

Na začiatku SNP sa ponáhľal M. Petro bojovať proti fašizmu na rodné Slovensko, kde ako pobočník generála Viesta bol pri ústupe do hôr v okolí B. Bystrice ranený a dopravený do banskobystrickej nemocnice. Granát mu ťažko poranil ruku. Koncom novembra 1944 ho v nemocnici navštívili sestry Maria a Katka. Pri druhej návšteve sestry Márie prišlo gestapo s jeho fotografiou, podľa ktorej zistili jeho totožnosť.  Ihneď ho umiestnili do zvláštnej nemocničnej izby a dali ho pod dozor dvoch nemeckých vojakov. Neskoršie stopa po Michalovi sa stratila. Predpokladá sa, že ho odtransportovali do Nemecka, kde bol v roku 1945 popravený, pravdepodobne spolu s generálom R. Viestom a Golianom, o ktorých dosial presne nevieme, kde boli popravení. (Dňa 3. novembra 1944 v Pohronskom Bukovci príslušníci Einsatzkommanda 14 zajali generálov Rudolfa Viesta a Jana Goliana). 

Na počesť padlým hrdinom v SNP odhalili v roku 1954 v Śumiaci pomník. Predstavuje ho štvorboký pylón na podstavci, na hlavici ma ornament kvetov a na prednej strane reliéf dvoch bojovníkov so samopalmi, na ľavej a pravej strane text: SNP 1944-45. Vďačný Šumiac svojim hrdinom. V roku 1981 bola dodatočne na pylón pripevnená mramorová textová tabuľa, na ktorej je aj meno Petro Michal. Po dvadsiatich piatich rokoch po oslobodení v roku 1971 na budove základnej školy bola miestnemu rodákovi nadporučíkovi Petrovi - Katinovi odhalená pamätná tabuľa s textom: "V našej obci sa narodil najbližší spolubojovník kpt. J. Nálepku, vyznamenaný účastník SNP npor. Michal Petro-Katin (1916). Česť jeho pamiatke 1944."

Rodný dom M. P. Katina ešte stojí. V Obecnom úrade v Šumiaci na poprednom mieste, tak isto aj v klubovni Pionierskej organizácie visí historická fotografia, na ktorej je M. Petro, J. Nálepka, I. Lysák a ďalší. Viac nič. Dopočul som sa, že jeho vyznamenania a iné dokumenty sa nachádzajú v Múzeu K. Nálepku v obci Nálepkovo. Nebolo by dobre, keby kompetentne organy zriadili v jeho dome múzeum, ktoré by slúžilo aj v rámci agroturistiky, ktorú tak vehementne podporujeme?

Mnohí odpočívajú na Dukle, v Priekope. Mnohí majú svoje hroby u nás na cintoríne. Okrem M. Petru nepoznáme a nevieme, kde je pochovaný Pavol Krsnak. Mali by sme sa a nielen pri okrúhlych výročiach vrátiť k tradícii, ktorú sme v minulosti uskutočňovali, a to každý rok 6. septembra, kde učiteľ so žiakmi v rámci hodiny dejepisu navštívil hrob prvého Śumiačana Simona Fatuna, ktorý padol v SNP v Telgárte, pochovaný bez zvonov na šumiackom cintoríne. Pritom deti navštívili aj hroby ostatných Šumiačanov padlých počas SNP. Zaujal ma nápad jednej žiačky: "Pán učiteľ, keď nevieme, kde je hrob M. Petru - Katina, poďme sa pozrieť aspoň na hrob jeho matky."

Roky idú, spomienky však ostávajú a musia zostať.  Źijú ešte u nás spolubojovníci M. Petru? Áno, stretol som sa s jedným. Statný, štíhly, rezký, vysoký chlap s hlasom ako zvon. Má už sedemdesiatdeväť rokov. "Bol som na vojne s Michalom, veď sme Śumiačania rodáci. Ja som bol na vojne kuchárom, čo ti môžem povedať. Darmo som mu hovoril, že kuchári boli na vojne veľmi dôležití, že hladným vojakom, darmo by mali dobre zbrane, by sa ťažko bojovalo," povedal mi. Najskôr sľúbil, že mi všetko porozpráva, potom si to asi rozmyslel, radšej nie: "Poznám mnohých, ktorí počas vojny nikde neboli, a dostali 255, prisvojovali si hrdinstvo, ktoré nebolo pravdou, ja som človek jednoduchý, priamy, čo som urobil, urobil, cudzím perím sa nechválim, áno, bojovali sme spolu, bol som len vojak a on nadporučík." Vždy, keď sme sa stretli, prišiel ku mne, podal mi ruku, podebatovali sme, ako je u nás doma, potom sa zamyslel, zaspomínal, zdalo sa mi, že veľmi zosmutnel a povedal: "Nie, nechaj tak, nechceme o tom hovoriť, prepáč!" Škoda Pavel.

Vladimír Cupka

https://archiv.podbrezovan.sk/region/tlac/horehron/h99467.html