Represálie za pomoc partizánom

Vynikajúcu, veľmi konkrétnu informáciu o tomto terore poskytla partizánka Anna Demjanovna Rabčinská, Jeľsk: "Narodila som sa v roľníckej rodine v dedine Kočišče v Jeľskom okrese. Otec pred vojnou zakladal kolchozy a neskôr bol aj predsedom kolchozu. Na základe udania zradcov otca dňa 30. mája 1942 popravili. Brat Piotr, ktorý sa narodil roku 1918, odišiel na front, kde tiež zahynul. Druhý brat pracoval v Moskve, zostal tam počas celej vojny a pomáhal pri obrane Moskvy. Teraz už je v dôchodku a žije v Moskve. Ďalší brat bojoval na stalingradskom fronte, aj ten je v dôchodku. Moju staršiu sestru Lenu s jej dvoma deťmi, trojročným a sedemročným, v jej vlastnom dome zaživa upálili. 

Na jar roku 1942 už bolo partizánske hnutie mohutné, ľudia sa medzi nás húfne hlásili, nemohli sme však pre nedostatok zbraní prijať všetkých. Neskoršie sa ale situácia zlepšila a my sme začali podnikať bojové akcie. V roku 1943 pred Kurskou bitkou sa Nemci rozhodli vyčistiť tunajšie lesy a sústredili sem veľké vojenské sily. Zablokovali lesy a predpokladali, že týmto spôsobom partizánov zneškodnia. Chceli si preveriť komunikácie, cesty, ale predovšetkým železnice, lebo napríklad len stačili opraviť most, my sme im ho vzápätí vyhodili do vzduchu. Partizánov sa im však zneškodniť nepodarilo, tí sa vždy objavili tam, kde ich vôbec nečakali.

Prvú veľkú vyhladzovaciu akciu podnikli fašisti 18. júla 1942, pamätám si ten dátum dodnes. Vtedy za jediný deň v rovnakých hodinách spálili jedenásť dedín s ľuďmi. O druhej hodine v noci zhromaždili obyvateľov týchto dedín vždy na jednom mieste, v stodolách alebo v kôlniach, zavreli vráta, rozliali dookola horľavinu a zapálili. Pritom neustále strieľali zo samopalov. 

V jednej z obcí ľudia vylomili vráta kôlne a snažili sa plaziť von. Fašisti však do nich neustále strieľali. Dodnes tu žije jedna žena, ktorá vtedy v tej kôlni držala v náručí svoje tri deti, jedno z nich bolo dvojmesačné. Dávky zo samopalov zasiahli obe staršie deti. Žena sa nazdávala, že sú iba zranené a že malé dieťa je v poriadku. Keď boli vylomené vráta, plazila sa von, batoľa držala v náručí a ostatné dve deti ťahala za sebou. Ďalšie guľky zasahovali už iba mŕtve deti. Po dvoch dňoch sme ju našli v lese, chodila tam s mŕtvym dieťaťom na rukách a myslela si, že je živé - prišla z toho o rozum. V ďalšej dedine tiež žije istá žena, ktorá to prežila - aj jej tri deti zastrelili. V tej istej dedine zabili vtedy dvesto ľudí.

Neskôr nás naše velenie rozdelilo do oddielov, ktoré sa vydali do dedín, aby pochovali mŕtvych. Toto všetko by som vždy chcela rozprávať mladým ľudom, ktorí azda ani nemôžu veriť, keď niečo také počujú alebo vidia napríklad vo filme. Keď sme ta prišli, ležali tam hromady zuhoľnatených tiel. Mŕtvoly sme kládli na stanové dielce, kosti sme zhrabovali, vykopali sme jamu a tam sme ich ukladali. Bol s nami komisár jedného oddielu, Lukjan Miron Prohorov, dnes už nežije. Ukladali sme práve mŕtvolu jednej ženy. Niektoré časti jej odevu nezhoreli, a podľa nich komisár poznal svoju matku. Ja som ju tiež dobre poznala. I keď bol komisár človek silnej vôle, v tej chvíli omdlel a len s námahou sme ho priviedli k vedomiu. Od tej doby mal vlasy úplne šedivé... Zhoreli tam i jeho štyri sestry, každá so svojimi štyrmi deťmi... Jeho mladší brat Andrej bol na fronte, aj ten neskôr zahynul. Zahynulo celkom tridsať osem komisárových najbližších príbuzných, z celej rodiny zostal iba on a jeho mladšia sestra, ktorá v dobe tejto fašistickej akcie bola s kravou na paši v lese, takže sa zachránila.

Keď v auguste roku 1943 Nemci začali blokádu tunajších lesov a komunikácií, sústredili sem veľké množstvo tankov a lietadiel. Každého, koho v ktoromkoľvek z tamojších okresov chytili, odviezli do dediny zvanej Zuzka. Je v nej pochovaných tritisícšesťsto ľudí v jednom hromadnom hrobe. Malé deti tam fašisti hádzali živé, pred očami rodičov, do dospelých strieľali, niekoho zabili, niekoho iba postrelili a potom ich všetkých nahádzali do jamy. Aj dnes, keď tam prídete, máte pocit, ako by tá pôda tam bola živá, ako by dýchala .. Viac než šesťtisíc obyvateľov nášho okresu zavraždili, ďalšie dve tisícky padli na fronte. Nemci sa domnievali, že týmito represáliami ľudí zastrašia a zlomia ich odpor. To sa im, samozrejme, nepodarilo, bojovali sme proti nim vo dne v noci.

V roku 1941, keď Nemci vysielali trestné expedície a predpokladali, že vyhubia Židov, komunistov a aktivistov, prišla do Žitomírskej oblasti slovenská divízia. Neskôr sme sa v rozhovoroch so Slovákmi dozvedeli, že im goebbelsovská propaganda vykresľovala boľševikov ako zlých ľudí, ktorí vraždia, lúpia a podobne. Keď potom na vlastné oči videli všetky šibenice, keď videli, ako Nemci pre nič za nič vraždia ženy, starcov a deti, ako ihneď zastrelia kohokoľvek, kto sa odváži podať nejakú maličkosť niekomu zo zajateckej kolóny - až potom pochopili, čo vlastne fašisti v Rusku robia a že sovietske obyvateľstvo a partizáni sa nesnažia o nič iné než o oslobodenie svojej vlasti. Slováci tiež od prvého dňa, ako sa u nás objavili, na vlastné uši všade počuli, že Slováci nie sú fašisti. Preto sa ich vzťah k nám zmenil. Čítali aj naše letáky, ktoré sme posielali aj im, počúvali náš rozhlas.

Slovenský 101. pluk, v ktorom Ján Nálepka slúžil, bol spočiatku v Ovruči. A naše spojky začali nosiť z Ovruče správy, že náčelník štábu tohto pluku si vedie akosi ináč, než by mal, že veliteľ pluku plukovník Čáni je už príliš starý a do záležitostí pluku sa príliš nepletie. Všetko tam vraj zaňho robí náčelník štábu. Jednoducho, že sa Slováci nesprávajú ako fašisti. Potom bol tento 101. pluk prevelený do Kopcevič. Odtiaľ sme potom dostali správu od Grigorija Avdejčuka - neskôr bol u nás náčelníkom štábu zväzku v Juhopripjaťskej zóne, že Slováci budú prevelení do Jeľska, lebo ich už Nemci podozrievajú zo spájania sa s nami. 

To bolo v jeseni roku 1942. Avdejčuk nám ďalej odkazoval: "Vynasnažte sa nadviazať spojenie s náčelníkom ich štábu, nebojte sa ho, na prvý pohľad sa zdá síce veľmi prísny a neprístupný, ale to je iba pretvárka, v skutočnosti je to vynikajúci človek, ktorého potrebujeme."
Neskôr sa naozaj uskutočnilo naše prvé stretnutie. Používal vtedy krycie meno Repkin. Okruh našich ľudí, ktorých k nemu vysielali, bol veľmi obmedzený, bolo treba Nálepku chrániť pred podozrením. V tomto sa dodržiavali prísne opatrenia, takže aj sám Nálepka sa nazdával, že ho takto preverujeme. Nešlo však o nejaké preverovanie, iba o jeho bezpečnosť.

Čím nám Slováci pomáhali konkrétne: po prvé tým, že keď strážili železničnú trať oni, naši ňou mohli voľne prejsť. Boli tu i tam aj zrážky, ale Slováci vždy strieľali do vzduchu. A po druhé: 

Ján Nálepka i ďalší, ktorí mali tú možnosť - boli to samozrejme väčšinou dôstojníci, tí mali prístup k informáciám - vedeli vždy o prípravách a termínoch akcií proti partizánom. Vždy, za akýchkoľvek okolností sa nám snažili Slováci podať o tom správu. Dávali nám informácie i o zmenách stanovísk, výzbroje, hesiel, jednoducho čokoľvek sa tam odohralo, vždy sme sa o tom dozvedeli. Veľmi často tiež pomohli niekomu z našich občanov, keď sa dostali do väzenia, mnoho našich ľudí zachránili pred odsunom do Nemecka. Poradili nám, aby naši mladí ľudia uzatvárali fingované sobáše, lebo v tom čase ešte ženatí a vydaté do Nemecka nemuseli. Neskôr však už brali všetkých. 

V bojoch zahynulo mnoho našich mladých, nebolo všetkým dopriate dožiť sa víťazstva. Od tých dôb ubehlo veľa času a hovorí sa, že čas hojí všetky rany - ale nie, čas nezahojí rany, ktoré sme utrpeli stratou všetkých týchto ľudí. Naše ženy dodnes oplakávajú svojich mŕtvych...

Sovietske ženy a všetci sovietski občania zdieľajú smútok a horkosť tých, ktorí stratili svojich blízkych v Lidiciach. U nás ale takých Lidíc bolo veľmi veľa. Už som hovorila, že len v našom okrese zahynulo viac než 6 800 občanov, a to iba z miestneho, civilného obyvateľstva. Náš okres mal osemdesiat obcí - z tých zostalo iba dvanásť, všetky ostatné boli vypálené. Ľudia zostali bez strechy nad hlavou, nemali vôbec nič. Na západe vtedy predpovedali, že ani za sto rokov nebude možné dať všetko do poriadku. A napriek tomu sa všetko obnovilo, postavili sa krásne mestá, krásne dediny. Iba ľudí už nikto nevzkriesi.

Všetci radi spomíname na svojich slovenských priateľov, na svojich pokrvných bratov, ktorým sme hovorili prosto Slovania. Prejavili skutočné hrdinstvo, napriek tomu, že vedeli, že Hitler vydal rozkaz postrieľať rodiny tých, ktorí prejdú k partizánom. Napriek tomu išli bojovať spoločne s nami, pretože poznali, že fašizmus je našim spoločným nepriateľom a ak budú proti nemu bojovať, pomôžu priblížiť i deň oslobodenia Československa. O tomto dni snívali počas celej vojny všetci vaši občania a priateľstvá, ktoré sa tu nadviazali, sú pevné, lebo boli spečatené krvou.

Ján Nálepka zahynul v našej zemi v boji proti fašizmu a hroby našich vojakov a dôstojníkov vo vašej zemi pripomínajú, že naši ľudia umierali za oslobodenie Čechov, Slovákov a príslušníkov všetkých národov Európy. Priala by som si, aby sa toto priateľstvo stále upevňovalo a aby nikto nezabudol na vojnové hrôzy."
(ČSL-R)

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.137-140,  krátené

ZACHRÁNENÝCH 14 BIELORUSKÝCH DEDÍN PRED VYPÁLENÍM

Kpt. J. Nálepka sám vyhľadával osoby a partizánski velitelia posielali za ním ľudí, ktorí boli spoľahliví, aby mohli robiť spojky a udržiavať vzájomné kontakty.Medzi takýchto spoľahlivých patril aj Franc Nikolajevič Sadoľskij: 

Keď Nemci začali našich chlapcov a dievčatá odvliekať na otrocké práce do ríše, veľa mladých ľudí utekalo do lesov. Nemci sa ich, samozrejme, snažili pochytať a prinútiť k poslušnosti násilím. Partizáni sa, naopak, usilovali o to, aby čo najviac týchto lovcov ľudí po lesoch pobili. Nemecké velenie na to reagovalo tak, že nechávalo vypaľovať naše dediny všade tam, kde boli zabití príslušníci wehrmachtu. Podľa jedného takého plánu malo byť pri jednej trestnej operácii vypálených 14 dedín i s obyvateľstvom. Miestna nemecká posádka by na takúto akciu sama nestačila, a tak požiadala o spoluprácu velenie 101. slovenského pluku. Nálepka na nemeckom veliteľstve vyhlásil, že jeho muži sa takej krvavej operácie zúčastniť nemôžu. Povedal, že jeho vojaci sem prišli preto, aby strážili komunikácie a nie aby vyhladzovali obyvateľstvo, a rezolútne spoluúčasť v trestnej výprave odmietol. Dozvedel sa však pri jednom rokovaní, že celá akcia sa má začať na druhý deň o piatej ráno. Keď sa vrátil do kasární, poslal po mňa jedného svojho vojaka. Vydal som sa hneď k nemu, okamžite mi bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Nálepka ma ponúkol, aby som sa posadil, ale sám sa ďalej nepokojne prechádzal po miestnosti. 

"Musíte zachrániť obyvateľstvo v 14 dedinách a prinútiť ho utiecť do lesov" - povedal mi a hneď mi začal čítať zoznam obcí, ktoré chceli Nemci nasledujúceho rána vypáliť. Toto všetko sa odohrávalo niekedy o polnoci, takže do začiatku vyhladzovacej akcie zostávalo iba 5 hodín. Spoločne s istou ženou - volala sa Jefrosina - sme okamžite vyrazili z Jeľska. Do rána sme urazili tridsať kilometrov a väčšinu ohrozených obcí sme stačili obísť. Keď sme mierili do mojej dediny, už svitalo. Začuli sme prvé výstrely a videli stĺpy dymu stúpajúce k nebu. Pretože však Nemci prišli predovšetkým zabíjať a dedinčania stačili ujsť, nakoniec prázdne obce nechali na pokoji, zrejme v nádeji, že na budúce sa im podarí zastihnúť ľudí nepripravených. Medzi zachránenými obcami bola i moja rodná Čapajevka. 

Ak každá dedina mala napr. 200 obyvateľov, tak bolo zachránených asi 2 000 až 2 500 obyvateľov, a to zásluhou kapitána a učiteľa Sadoľského a jeho pomocníkov. 

Kto bol vojakom, tak vie, aké riziko (už za mieru) je poslať v noci vojaka a pustiť civila do kasární. Bolo to veľké riziko, ale napriek veľkému nebezpečiu stálo zato riskovať. Naposledy som Nálepku videl tuším v auguste. A ja som si našiel vhodnú príležitosť, aby som sa s ním porozprával. Spýtal som sa ho, či sa počas leta dostal do vlasti. Nálepka mi odpovedal:

"Už sa na to chystám, onedlho budeme oslobodzovať aj moju vlasť. Hovorí sa o tom, že by nás na Slovensko vysadili z lietadiel. Ako to nakoniec dopadne, to ešte neviem, ale každopádne už to dlho trvať nebude."
"Naši vám iste pomôžu, rovnako, ako vy teraz pomáhate nám," - vravím mu.
"Ako inak, samozrejme," - odpovedá mi. "Bez vás, bez vašej armády by sme naše územie neoslobodili. Keď sovietska armáda dôjde k nám, pripojíme sa k nej a nepriateľa zničíme spoločne."
Taký bol náš posledný rozhovor. Pevne som vtedy veril, že sa ešte stretneme, ale už sa to, žiaľ, neuskutočnilo.

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 146-147