" Úlohy, ktoré teraz plním, vyžadujú celého človeka, všetku jeho pozornosť. Bol som vždy dôsledný v plnení povinností a som aj teraz. Prestal som už dávnejšie myslieť na to že aj mne patrí to šťastie v živote vtedy, keď ide o viac než o šťastie jednotlivca. "

Zložité podmienky na okupovanom sovietskom území spočiatku nežičili úsiliu Jána získať spojenie so sovietskou ilegalitou a partizánskymi skupinami. Možno to odôvodniť oprávnenou nedôverou sovietskych ľudí voči okupačným vojskám. Nedôvera sa postupne odstraňovala účinnou pomocou miestnemu obyvateľstvu, ktorú Nálepka priamo alebo prostredníctvom svojich spolupracovníkov poskytoval sovietskemu ľudu.

Neskôr volil pri vyhľadávaní spojenia s partizánmi a ilegálnymi pracovníkmi komunistickej strany také spôsoby, ktoré ako dôstojník štábu pluku, vykonávajúci súčasne aj funkciu spravodajského dôstojníka, mohol čo najdokonalejšie a z jeho hľadiska najúspešnejšie použiť. Orientoval sa na záchranu "podozrivých osôb", o ktorých sa dozvedel od nacistov a miestnych zradcovských policajných elementov. Okrem toho chránil aj slovenských vojakov, ktorých spravodajské orgány a vlastní zradcovia udávali za dôverné styky a spoluprácu s obyvateľstvom. V úsilí získať čím skôr spojenie s partizánmi dospel k názoru, že spôsob osobného výsluchu zajatých sovietskych vlastencov mu pomôže nadviazať kontakty so sovietskou ilegalitou. Priam si vynútil osobný výsluch zajatcov, a tento spôsob sa ukázal ako správny na dosiahnutie stanoveného cieľa.

Keď sa presvedčil, že osud zajatcov závisí výlučne od neho, postaral sa o ich prepustenie z miesta výsluchu a umožnil im návrat k partizánom. Z tohto obdobia Nálepkovej činnosti sa zachoval dokument vo forme Nálepkovej výpovede, ktorú ukrajinský spisovateľ A.Šijan spracoval v známej reportážnej práci Partizánsky kraj: "Raz po výsluchu na železnici Nemci chytili a chceli zastreliť troch sedliakov, ale bol pri tom Katin a prekazil ich zámer. Chytených priviedli ku mne. Nechceli priznať, že sú v spojení s partizánmi, tobôž ukázať miesto ich tábora. O niekoľko dní som pustil starkých domov a Sagadinského ( ilegálny pracovník, sovietsky partizán) som si ponechal, lebo som stále dúfal, že sa od neho niečo dozviem o partizánoch, ale on neveril v úprimnosť mojich slov a nič mi nepovedal. Správa o tom, že sme prepustili partizánov, sa rýchlo rozšírila medzi obyvateľstvom. Raz potom v nedeľu prišla k nám ženička z dediny, u ktorej Katin býval, a tajuplne nám povedala, že sa s nami chcú stretnúť partizáni .. Vtedy som sa rozhodol pôsobiť cez Sagadinského. Predvolal som si ho sťaby na výsluch a povedal som mu, že sa s nami chcú stretnúť partizáni .. Vtedy som ho poprosil, aby šiel do dediny Mychedoviči a vyhľadal tam partizánov a aby im súčasne povedal, že mám veľkú radosť zo stretnutia s nimi. Nech určia čas a miesto stretnutia. A aby Sagadinského nechytili policajti alebo Nemci, napísal som mu potvrdenie o tom, že ho posielam po proviant. Do plecniaka sme mu vložili tabak a soľ, akože ich má vymeniť za potraviny. Sagadinský šiel do dediny. Cestou naďabil na partizánov, ktorí hnali statok, vzali ho so sebou ako podozrivého a doviedli na štáb, kde im všetko vyrozprával. Stalo sa to v Minskom oddiele generálmajora Popova. Partizáni mi potom napísali list po rusky a po nemecky. Miesto stretnutia určili medzi dedinou Kopceviči a Seľutiči o 14.00 hod moskovského času."

Výpoveď Jána zachovaná zásluhou A.Šijana, sama osebe charakterizuje začiatky ilegálnej činnosti jeho skupiny. Okrem výpovede O.Hovanca, M. Kušniera a ´dalších Nálepkových spolupracovníkov pred vojenským súdom Zaisťovacej divízie, informácií spravodajských dôstojníkov a rozhovoru I. Lysáka - Jacka so spravodajcom Za slobodné Ćeskoslovensko sa podrobnejšie dokumenty z tých čias nezachovali. Jestvujúce dôkazy však potvrdzujú, že začiatky činnosti Nálepkovej skupiny možno časove situovať do prvej polovice roku 1942, keď ešte činnosť skupiny nebola dostatočne organizovaná a vyznačovala sa úsilím nadviazať pravidelné spojenie s partizánskym velením. Partizánske hnutie sa v tom čase organizačne dobudovávalo a rozširovalo.

O prvých kontaktoch Nálepkovej skupiny s ukrajinskými partizánmi svedčí aj výpoveď I.Lysáka - Jacka: " .. naši chlapci sa čoskoro zoznámili s partizánmi, ktorí prichádzali klásť míny na trať. Po čase sa vyvinuli medzi nimi kamarátske styky .. Partizánom sme dávali potrebné informácie pri bojových operáciách. Koncom decembra 1942 sme pripravili prechod väčšej jednotky, ktorý sa pre zradu neuskutočnil." Od prvej chvíle činnosti Zaisťovacej divízie uvedomelá časť dôstojníkov videla, že má robiť policajné služby rozličným nemeckým komisárom ( Gebietskommissar ) a chrániť ich pred spravodlivým hnevom Bielorusov a Ukrajincov. A práve táto uvedomelá časť slovenských dôstojníkov nadviazala spojenie s partizánmi už v auguste 1942.

Stretnutie, na ktoré spomína I.Lysák- Jacko, sa uskutočnilo 26. augusta 1942 neďaleko obce Kopceviči. Okrem neho sa schôdzky zúčastnil M. Petro-Katin, O. Hovanec, M. Kušnier a K. Fraňo. Zo strany sovietskych partizánov boli prítomní niektorí velitelia oddielov, straníci a komsomolskí funkcionári, medzi nimi aj A.A. Žigar, veliteľ 125. Kopatkevičskej partizánskej brigády Poleského zväzu, F.I. Sambuk, pomocník komisára pre Komsomol, ktorí priebeh stretnutia charakterizujú takto: ".. Źiaľ, nebol medzi nimi Repkin, ktorý bol najhorlivejším iniciátorom tohto veľmi potrebného a skutočne opodstatneného stretnutia .. Slováci ospravedlnili Repkina, ktorý nemohol prísť osobne, lebo ho v ten deň predvolali do Petrikova na gestapo. Rozprúdila sa beseda. Prvé chvíle sme sa rozprávali navzájom zdržanlivo. Aj my, aj Slováci sme sa navzájom skúmali, hľadali sme kľúč, ktorý by nám pomohol zblížiť sa a pochopiť sa navzájom. Ale čoskoro mal náš rozhovor dobrý, ľudský, priateľský tón, hovorilo sa otvorene a srdečne .. Slováci nám v to ráno povedali mnoho významných údajov o Nemcoch, o ich plánoch. Vysoko ocenili naše diverzie na železnici a prisľúbili, že budú partizánom všemožne pomáhať. Navrhli sme Slovákom, aby prešli medzi národných pomstiteľov. Slováci ten návrh prijali a sľúbili zabezpečiť medzi vojakmi prechod. Dohovorili sme sa, že Slováci vypracujú plán na prechod celého pluku a že im partizáni poskytnú ozbrojenú pomoc na zničenie Nemcov, ktorí boli so Slovákmi v jednej posádke .. "

Veľkú zásluhu na tom mal K.T Mazurov a V.I. Zimjanin, ktorí stáli na čele ilegálnej bieloruskej organizácie. Prítomnosť predstaviteľov ilegálnej organizácie Komsomolu na tejto schôdzke presvedčivo dokazuje, akú pozornosť venovalo vedenie Komsomolu politickej práci medzi Slovákmi. Veľa ďalších dôkazov potvrdzuje Nálepkovo úsilie o nadviazanie čo najužšieho spojenia s partizánskym velením už pred uskutočnením tohto stretnutia. Význam predchádzajúcich, zväčša sporadických  stretnutí s partizánmi bol predovšetkým v aktivizácii Nálepkovej skupiny, čo sa prejavilo práve na spomenutej schôdzke, na ktorej došlo k dôležitým dohodám.

Zástupcovia  101. pešieho pluku sa predovšetkým zaviazali, že budú pravidelne získavať a odovzdávať partizánskemu štábu správy o sile nepriateľských vojsk, o presunoch železničných transportov a autokolónach, ako aj o možnostiach ich zničenia. Prijala sa zásada, že slovenské jednotky nebudú bojovať  proti partizánom a naopak partizáni proti nim. V rámci tejto zásady sa vyslovil prísľub organizovaného prechodu slovenských vojakov k partizánom.

Na základe tejto dohody organizoval Nálepka vo väčšej miere pomoc miestnemu obyvateľstvu i partizánom. Situácia si vyžadovala účinnejšie akcie, a preto sa členovia ilegálnej skupiny zamerali na získavanie spravodajských informácií o predchádzajúcich nacistických transportoch. Takto zásluhou Nálepkovej skupiny bolo najmä v októbri 1942 podmínovaných a zničených niekoľko vlakov na úseku trate, ktorú mali chrániť jednotky 101. pešieho pluku. Zo zničených vlakov si potom rozobrali partizáni a miestne obyvateľstvo  vzácne potravinové články ako cukor, soľ, múku a iné.

Nadviazanie trvalých stykov skupiny s partizánmi umožňovalo uskutočniť diverzné akcie vo väčších rozmeroch. Nezávisle od Nálepkovej skupiny, ale ňou ovplyvnení nadviazali spoluprácu so sovietskymi partizánmi aj iní vojaci v jednotlivých posádkach a strážniciach. Medzi prvými boli: J. Mikula, J. Puchký, J. Majer, Š. Tuček, J. Tuš, K. Tomaščík, P. Forgáč, V. Bachratý, J. Držík, A. Lesík a ďalší. Za aktívnu treba považovať aj účasť skupiny na akciách, na ktorých sa slovenskí vojaci priamo nezúčastnili, ale po dohovore ich umožnili partizánom uskutočniť.

E. Belaj, bývalý veliteľ družstva v Nálepkovom československom partizánskom oddiele, vo svojich spomienkach hovorí:  "Prevádzalo sa to tým spôsobom, že pred príchodom vlaku náš úsek, asi 50 km, sme peši prekontrolovali. Nielen to, že kontrola bola povrchná, ale aj práva partizánov bola skutočne odborná a šikovná. Pamätám sa, že v jednom prípade sme zahlásili, že je trať v poriadku a vlak prešiel 9 km na našu strážnicu a vykoľajil sa .. "

Od druhej polovice roku 1942 zosilnela protivojnová nálada veľkej väčšiny mužstva i časti dôstojníkov, najmä v 101. pešom pluku, zapríčinená priamymi stykmi so sovietskymi partizánmi a ilegálnymi pracovníkmi. Činnosť ilegálnych organizácií pomocných skupín a partizánskych oddielov sa zaktivizovala najmä po výzve hlavného velenia Ćervenej armády k obyvateľstvu okupovaného územia, aby sa na tomto území protifašistické hnutie premenilo na celonárodnú partizánsku vojnu. Dôsledky výzvy priaznivo ovplyvnili aj protifašistické hnutie v jednotkách Zaisťovacej divízie, čo sa prejavilo v jeho aktivizácii.

V prvom roku vojny prevažovalo hnutie za návrat domov nad dezerciou, v ďalších rokoch bola prejavom rastu politickej uvedomelosti tendencia opačná. Pochopiteľne vojak, ktorý v tom čase žil v ilúziách skorého odchodu z frontu, veľmi ťažko sa rozhodoval pre prechod na sovietsku stranu. Boli prípady, keď sa skupiny zorganizované na prechod k partizánom rozpadli po správe, že ich čoskoro vymenia a že sa vrátia na Slovensko. Lenže po sľuboch vždy nastalo vytriezvenie, lebo k výmenám nedochádzalo. Ilúzie o návrate domov boli fašistickou propagandou intenzívne živené i naďalej, čo spôsobovalo protifašistickému hnutiu, najmä v jeho začiatkoch, značné škody.

Nálepka usilovne a s veľkými ťažkosťami formoval ilegálnu protifašistickú skupinu. Vplyv jej politickej a organizátorskej práce postupne vzrastal nielen v 101. pešom pluku, ale v jednotkách Zaisťovacej divízie vôbec. V politickej práci bolo dôležitou úlohou skupiny odhaľovanie zradcovskej politiky klérofašistického režimu, barbarskej podstaty fašistickej agresie, znemožňovanie prenikania vplyvu fašistickej propagandy. Uskutočňovať túto úlohu sa Nálepkovej skupine darilo predovšetkým pomocou ilegálnych straníckych a komsomolských organizácií a skupín samoobrany, s ktorými bola v priamom styku. Priaznivé výsledky tejto práce podmieňovali aj vlastné skúsenosti vojakov, ktorí v konkrétnom prostredí mali možnosť porovnávať fašistickú propagandu so skutočnosťou. Tak sa počiatočné sympatie k sovietskym ľuďom postupne menili na obdiv ich hrdinského boja, boja partizánov a Červenej armády, potom na organizovanú pomoc a spoluprácu so sovietskou ilegalitou a partizánmi, čo nutne vyústilo v antifašistickom hnutí väčšiny vlastenecky a politicky uvedomelejších vojakov Zaisťovacej divízie.

Podmienky Nálepkovej činnosti neboli teda vždy priaznivé, čo bolo dané konkrétnou situáciou. Napriek pochopiteľným ťažkostiam sa mu v skupine podarilo stmeliť skutočne vlastenecky a antifašisticky zmýšľajúcich spolupracovníkov, akými boli: nadporučík I. Lysák - Jacko, poručík Michal Petro, nadporučík Karol Fraňo, nadporučík Rudolf Čilík, poručík Ladislav Staško, poručík Ladislav Kudzbel, poručík Vincent Kútik, dôstojnícky zástupca Ondrej Hovanec, rotmajster Ján Majer, dôstojnícky zástupca dr. Ján Kollár, desiatnik Anton Krídl, Karol Jurík, Alojz Krulikovský, Jozef Tuš, Peter Benkovič, Jozef Ašver, Śtefan Chovanec, Jozef Révay, František Sovák, Jozef Galanský, Michal Masaryk, Viliam Šalgovič a ďalší. Ich zásluhou sa potom antifašistické hnutie v 101. pešom pluku a v jednotkách v blízkosti veliteľstva pluku stalo masovým hnutím odporu medzi vojakmi Zaisťovacej divízie.

V čase zintenzívnenia činnosti Nálepkovej skupiny sa jej organizátor celkom oddal ilegálnej práci, najmä potom, keď získal dôveru boľševickej ilegality a partizánov a činnosť svojej skupiny mohol koordinovať s činnosťou partizánskeho hnutia. Toto obdobie Nálepkovej činnosti charakterizuje list z 22.8 1942 adresovaný M.K.: "Úlohy, ktoré teraz plním, vyžadujú celého človeka, všetku jeho pozornosť. Bol som vždy dôsledný v plnení povinností a som aj teraz. Prestal som už dávnejšie myslieť na to že aj mne patrí to šťastie v živote vtedy, keď ide o viac než o šťastie jednotlivca ... "

Viliam Šalgovič - Kapitán Repkin odchádza, str.142-150, krátené

Stratégie pre získavanie informácii

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 89