Poturčenec v 101. pluku / Ćambalík

Jozef Čambalík po roku 1948 emigroval do USA a vstúpil do vojenských spravodajských služieb. Vyslali ho ako vedúceho útvaru do Viedne a mal na starosti Československo. Známym z Viedne údajne povedal, že Čechoslováci majú šťastie, že on zastáva toto miesto, inak by sa mali horšie. Z tlače sa bolo možné dočítať, že na starosť ohromne pribral na váhe a keď raz sadol na stoličku, tak sa vraj rozlámala. Zomrel a pochovaný je v USA.

Nech bije slovanské srdce akokoľvek prudko a nech je slovanská duša akokoľvek široká a čistá, vždy sa nájde výnimka, ktorá ako čierny mrak vrhá tieň na jej svit. Kto bol Jozef Ćambalík?

Himmlerova špionáž

- Ako sa cítite v našich partizánskych podmienkach? Chovajú sa k vám slušne? - opýtal som sa ho.
- Ďakujem, dobre pán veliteľ. Zatiaľ sa to dá vydržať. Iba na vaše povolenie umrieť - na to je ťažké čakať.
- Kedy ste sa stretli s Himmlerom? - pýtam sa.
- Nedávno, asi pred dvoma týždňami.
- Kde? - spresňuje Kosťa.
- Pod Vinnicou, v lese.
- Prečo v lese?
- Tam je führerov Hlavný stan. "Toto je", povedal, "ten - Morský kocúr -.Führer si ma prezrel, na nič sa nepýtal, povedal len: "Dobre, nech ide!" Potom si sadol do auta aj s Himmlerom a odišli. Rozkaz som dostal od plukovníka. Podľa jeho správ je v slovenskej divízii rozsiahly tyl anglickej rozviedky. Tam ma poslali ako tlmočníka.
- Len anglický? - predbehuje Kosťa moju otázku.
- Plukovník ma upozornil na akéhosi Repkina, akože je zrejme komunista. Nemá vraj veľkú organizáciu, no jeho činnosť je veľmi škodlivá. Plukovník mi povedal, že Repkin je dôstojník, má prístup k štábnym dokumentom, dodáva správy bieloruským partizánom. Na zozname, ktoré ste mi vzali, sú mená dôstojníkov, ktorých má plukovník v podozrení.
Kosťa vyberie lístok a podáva mi ho. Je tam niekoľko mien dôstojníkov. Medzi nimi sú aj priezviská, ktoré už poznáme - Ćambalík, Nálepka. Nálepkovo meno je podčiarknuté červenou ceruzkou.
Kosťa ešte dlho vyšetroval špióna, spresňoval fakty a zapisoval údaje o polohe Hitlerovho stanu. Keď mu už bolo všetko jasné, opýtal sa:
- Prečo sa vám zdá, že by sme vás mali poslať z Moskvy do Ameriky?
- Akože? No predsa v rámci môjho povolania.
- Ako tlmočníka? - pýtam sa posmešne.
- Pán veliteľ ráči žartovať. Viem, že sovietska špionážna služba pracuje veľmi dobre, no ani takých ľudí, ako som ja, netreba zahadzovať. Môžem vám byť ešte veľmi užitočný. Vo svojej práci mám doktorát všetkých vied! A vo Washingtone mám veľa spojení.
- Dovoľte, - rozčúlil som sa, - Amerika je náš spojenec. Neviem si ani predstaviť, že by sa naša rozviedka zaoberala takou činnosťou v spriatelených krajinách.
Kosťa mi pomáha a ostro vraví špiónovi:
- Chcete provokovať?!
Vypočul nás veľmi pokojne a s úsmevnou prevahou poznamenal:
- Teraz chápem, že mám do činenia len s vojakmi .. No vy, pán kapitán, mohli by ste skúsiť svoje sily aj na inom poli pôsobnosti.
Odrazu vstane, založí si ruky do vreciek a zjavne rozčúlený sa pýta:
- Naozaj si myslíte, že sú to vaši verní spojenci?
- Veríme v to!
- A ja neverím! Nič presného vám teraz nemôžem povedať, ale moja cesta do stanu vrhla svetlo na niektoré temné miesta. Ubezpečujem vás, že už sú. Pre ľudí vojenského povolania môže sa to zdať nečasové, ale od plukovníka som sa dozvedel, že tyl, ktorý vytvoril Londýn v slovenských útvaroch, vôbec nevyvíja činnosť vo vašom záujme a platí sa za ňu americkými dolármi. Anglická rozviedka chce zabiť dve muchy jednou ranou: predbehnúť vás svojou činnosťou v Európe a gentlemansky pomôcť európskym krajinám v oslobodzovacom boji, aby sa potom dostali do ich poručníctva a v nijakom prípade nie do vášho, komunistického.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str. 87-96, krátené

Partizánske ultimátum pre Čambalíka, 1942

"Fašistické vojská na východnom fronte majú veľké straty na ľuďoch aj materiáli. Nemci sa kryjú maďarskými, rumunskými, slovenskými vojskami a používajú ich v tyle na boj proti partizánom .. Vy ako veliteľ, ktorý je zodpovedný za osud svojich vojakov a ich rodín, musíte pochopiť, že sa budete zodpovedať pred svojím národom za každého zabitého a zmrzačeného vojaka. Pomáhať aj naďalej fašistickému Nemecku je nielen nezmyselné, ale aj zločinné. My partizáni Vás vyzývame, aby ste sa konečne rozhodli. Alebo budete pokračovať v boji za Hitlerove záujmy do posledného nemeckého aj Vášho vojaka,alebo prejdete na obranu ľudu svojej vlasti. Náš vzťah k Vám a Vašim vojakom bude závisieť od Vášho rozhodnutia, s ktorým sa musíte poponáhľať. Vašu odpoveď by sme chceli dostať pri osobnom stretnutí."

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str.97-98

Jedna z tvárí

- Ćambalík odmietol dať odpoveď na váš list. Vraví, že vie, čo má robiť, a nepotrebuje žiadnych učiteľov. Vyhnal ma, vraj nech po mne ani smrad nezostane, - podáva hlásenie Rudolf.
S rozhorčením som vypočul Ćambalíkovu drzú odpoveď a ani som si hneď neuvedomil Galinu prítomnosť.
- Čambalík je dvojtvárny človek, Alexander Nikolajevič .. je dvojtvárny. Poviem vám, ako sa choval na smútočnom večierku.
- Prečo smútočnom?
- Tak ho nazval Čambalík. Počas večierka prišla k nim do jedálne veliteľova tlmočníčka. Je to dcéra ruského emigranta, vyrástla v Ćeskoslovensku a Čambalík vraj s ňou udržiava intímne styky. Opýtal sa jej: " Aké krviprelievanie chystá vaše veliteľstvo Slovákom?" Ona vstala, zodvihla ruku ako Hitler a zakričala: "Slovenská krv je už preliata. Počuli ste, že uväznení partizáni zabili našich vojakov? Tak to nie je pravda! Slovákov zastrelil sám Saburov. Tí hlupáci sa rozhodli, že prebehnú, a sami sa vzdali partizánom, no tam ich čakala smrť .. "
- Nerozumiem, čo to je za sprostá klebeta? - prerušil som Gaľu.
- Nie, to nie je klebeta, Alexander Nikolajevič, ale nad slnko jasnejšia provokácia. Sedel tam slovenský oficier od delostrelectva, a keď počul, čo povedala tlmočníčka, buchol päsťou na stôl a zreval: " Neuznávam už žiadnych veliteľov, ženú nás do bratovražedného boja. Dostávajú za to vyznamenania, a my čo - hrob?!"
Všetci ho začali upokojovať, ale on sa ešte viac rozzúril: "Nezastrelíte ma, sám sa obesím .. " Po tých slovách pristúpil Ćambalík k oknu, odtrhol šnúru od záclony a hodil ju tomu dôstojníkovi so slovami: " Tu máš hlupák, obes sa .."
Nastala strašná trma vrma, iba Nálepka zostal pokojný: " Páni dôstojníci", povedal, "nešťastie od slovenského národa neodvrátime slzami .. " V odpoveď mu zryčal Ćambalík, pravda, bol už v tom čase riadne opitý: "Vojaci pozor! Slovo má farár!" Už som bola rozhodnutá, že odídem, ale Nálepka ma zadržal a posadil k svojmu stolu: "Vypočujte si,"vraví mi, "slovo božie .. " Bolo to celkom zábavné. Kňaz si stal naprostriedok a začal kázať: "Synovia moji, ktorí ste všetci od pánaboha! Vy sami ste boha nahnevali. Krvou budete zmývať svoje hriechy .. "Odrazu k nemu pristúpil Čambalík s dvoma kalištekmi koňaku a vraví: "Povedz, svätý otec, od koho sú partizáni? " .. "Od čerta!" zlostne zareval farár. "A čert je od koho?" neprestáva dobuedzať Čambalík. "Od boha" .. Pretože fuhrer, hoci je námestníkom boha na zemi, nevie si spraviť poriadok s partizánmi, ale posiela na nich Slovákov" - a za všeobecného rehotu nalial Čambalík farárovi koňak rovno do úst.
- Ako na to reagoval Nálepka? - opýtal som sa.
- Nálepka málo pil a málo hovoril.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str.101-106, krátené

Za cengotu hrkálok -
Oklázalý príchod k partizánom

A odrazu začujem cengot hrkálok. Pomyslel som si, že sa šli previezť partizáni. Zvonkohra sa blíži veľmi rýchle. Ešte som nebol ani pri okne, keď som zbadal, že ulicou prefičal pár hnedákov. Ćo to je? Aká to roztopašnosť? Počujem, že kone zastali rovno pred domom, brána zaškrípala, sane vošli do dvora. V susednej izbe sa ozvali tlmené hlasy, dupot nôh, počuť, ako si tam oprašujú sneh. Vbehne Larionov. Tvár má červenú, priam rapoce:
- Prišiel slovenský dôstojník. Prosí vás o rozhovor.
Netajím: bol som ohromený.
- Zavolaj komisára, Borodačeva, Pertušenka. Bystro!
Rýchle skladám mapu, zapínam si golieru uniformy, tuhšie si priťahujem remeň.
Kto to len asi bude?
Vojde veliteľ roty Smirnov:
- Prišiel s vami vyjednávať veliteľ bujnovičskej posádky, slovenský dôstojník Ćambalík, - hlási mi.
- Odkiaľ? Ako sa sem dostal? - pýtam sa s údivom Smirnova.
- Z Bujnovíč. Narazil na moju hliadku, - vysvetľuje polohlasne Smirnov. - Začuli sme hrkálky, pripravili sme sa. Odrazu sme zbadali, že k nám cvála pár koní. Na saniach sedel iba jeden človek. Rozhodli sme sa, že ho necháme prísť až k hliadke. Pristavili sme ho a vidíme, že je to oficier. Opýtal sa nás po rusky: kde je veliteľ? Ja som veliteľ - povedal som mu. Ukázalo sa, že chce ísť za vami.
- Počkajte, - veď my sme mu navrhovali stretnutie na Zlodinskom moste.
- Nešiel cez most. Spravil veľkú obchádzku a vyšiel rovno na Leľčickú cestu.
- Načo ste mi ho sem priviezli? Mali ste ma zavolať.
- Nechcel čakať. A videl som, že ide o vážnu vec .. chce vyjednávať. Ak by niečo ..
Smirnov nedopovedal, lebo vošiel zadychčaný Bogatyr, Petrušenko a Borodačev.
- Predsa teda prišiel, pľuhák, - radostne vykríkol Kosťa.
- Tichšie, začuje ťa .. Iľja Ivanovič, rozkáž, aby prichystali večeru.
- Pre hostí, alebo pre diplomatov? - smeje sa Borodačev.
- Pre hostí aj pre diplomatov odrazu, ale rýchle, kým sa s ním trocha oboznámime.
- Rozumiem. Zbudovať kultúrnu večeru.
- Ale nie partizánsku, - poznamenal Bogatyr.
- Zavolajte Čambalíka.
Súdruhovia si napravujú uniformy. Prezeráme si jeden druhého, či je všetko na svojom mieste. Dohovárame sa, že ja sa s ním dám do reči prvý. Kosťa nesmie dať znať, že je rozviedčik. Som trocha rozčúlený: tak či tak, je to moja prvá diplomatická návšteva.
Vo dverách sa objaví vysoký dôstojník vo fašistickej uniforme. Ustúpil o pol kroka bokom, cvakol opätkami, až zazvonili ostrohy, priložil dva prsty k strieške čiapky a s ťažkou ruskou výslovnosťou sa predstavil.
- Súdruh veliteľ divízie! Na rokovanie s vami prišiel na základe vášho listu z Bujnovíč veliteľ z divízie s osobitným poslaním slovenský stotník Čambalík. - A znehybnel.
Pomaly prikročím k nemu. Ćambalík je nepochybne pekný, štíhly, urastený muž. V hladko vyholenej tvári mu blýskajú jasné oči.
Predstavujem mu svojich súdruhov. Ćambalík znova cvaká opätkami a potom sa obráti ku mne.
- Prosím vás, aby ste prijali od dôstojníkov a vojakov mojej posádky srdečný pozdrav a skromný darček.
- Sme radi, že môžeme pozdraviť všetkých vojakov a dôstojníkov, ktorí nám chcú úprimne pomáhať v našom svätom boji proti fašizmu. Verím, že váš príchod bude základom priateľstva medzi partizánmi a Slovákmi. - A ďakujem Čambalíkovi za dar.
Pozorne si prezerám hosťa. Snažím sa pobadať niečo strojené, hrané v jeho chovaní, on sa však správa prosto: zoblečie si kabát, sadne si na pohovku a ihneď sa iniciatívne ujíma slova:
- Prosím, aby ste ma ospravedlnili. Dovolil som si neodpovedať na váš list. Ako vidíte .. namiesto odpovede som prišiel sám - hlasno sa zasmeje a dodá: - Je to zvyk nezanechávať stopy na papieri.
- No váš príchod tiež nemusí ostať bezo stôp, - prispôsobujem sa s úsmevom jeho tónu.
- Oj, to nie je nič hrozného. Vetrík pozavieva stopy .. Telefonoval som náčelníkovi štábu .. kapitánovi Nálepkovi a povedal som mu : " Ján, dnuká ma čosi tlačí," - a Čambalík so smutným výrazom ukázal na hruď, - "pôjdem za devuškami, trocha sa rozveselím."
Pri vyslovení Nálepkovho mena pozreli sme s Kosťom na seba.
- Vy sa poznáte s kapitánom Nálepkom? - obrátil sa ku mne bystro Ćambalík.
Zdá sa, že je vnímavý: bol som presvedčený, že v predošlom okamihu na mňa nehľadel.
- Nie, nepoznáme, ale počuli sme, že existuje taký náčelník štábu, -hovorím ako možno pokojne. - Ale vy, mimochodom, viete veľmi dobre po rusky, - snažím sa zatiaľ odviesť rozhovor na inú tému. Chvála mu zrejme zalichotí.
- Ale, nie veľmi, - robí sa skromným, - no teší ma, že rozumiete mojej ruštine.
- Povedzte stotník, počuli sme , že gestapo hľadá nejakého Repkina. Je to pravda?
- Hej, pravda, - veselo sa zasmial Ćambalík. - Hľadajú, ale nenachádzajú. Vravel som im: ja som Repkin, - a oni mi nechcú veriť. Rád si robím vtipy, súdruh veliteľ divízie. Chápete ma?
Ej veru, pomyslel som si, tento oficier je opatrný, nepreriekne sa, nič zbytočné nepovie. Rozhodol som sa, že pôjdem na vec z mosta doprosta:
- Aký vzťah má k vám náčelník štábu .. kapitán Nálepka? Je to ten Nálepka, ktorý nosí okuliare s čiernym kosteným rámom?
- Poznáte ho? - pýta sa rozčúlene Čambalík. - Vy sa dobre poznáte s Jánom? Áno? - a vpíja prenikavý pohľad do mojej tváre.
- Nie, žiaľbohu ho nepoznáme, - odpovedal som znova pokojne. -Ste prvý a jediný dôstojník, ktorý nás poctil svojou návštevou.
Čambalík sa na nás chvíľu díva, vidno, že sa snaží rozlúštiť, nakoľko úprimná je moja odpoveď. Usadí sa ešte pohodlnejšie na pohovke, labužnícky potiahne cigaretu a vraví:
- Chcete vedieť, čo a zač je Nálepka? Nálepka je najdôležitejší človek v našom pluku. Áno, áno, najdôležitejší! Môžete sa ma opýtať: a čo veliteľ pluku? Ó! Náš plukovník Čányi je, ako by som vám to po rusky povedal, zaujímavý .. Čambalík hľadá potrebné slovo, - po anglicky je to .. - pozrie na nás ..
- Exemplár, - prekladá Pertušenko.
- To, to! Exemplár! Naši oficieri o ňom vravia: "Komu sa nechce, ten sa ľahko vyzuje zo zodpovednosti." Zato sľubmi veleniu nešetrí. Nálepka hovorí: " Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú, a život starého Čányiho tečie pokojne: je ohraničený obrúčkou na ružovom pršteku jeho mladej manželky .. "
Pozývam všetkých ku stolu. Chcel som povedať prvý prípitok, no Ćambalík to zbadal a predbehol ma:
- Pijem tento pohár za spojenectvo našich vlád proti fašizmu, za víťazstvo nad Hitlerom.
Obracia sa ku mne a v hlase mu tentoraz nezvučí veselý, žartovný tón:
- Váš list ste nemali posielať mne, ale Nálepkovi. On, a nie ja, nesie zodpovednosť za životy Slovákov.
Vážny rozhovor teda začal.
- Prepáčte mi, prosím, - pokračuje pomaly Čambalík a opatrne váži každé slovo. - Ale musíte sa poznať s Nálepkom.
- On je komunista? - pýta sa Bogatyr.
- Myslím, že nie ..
- Je to váš priateľ? - skočí mu do reči Petrušenko, aby ho prinútil k otvorenosti.
- Áno, často sa stretáme. Je smelý a rád sa zabaví. Uťahujeme si zo starého Čányiho, hoci ho aj ľutujeme.
- My .. to je kto ? - preruší ho Borodačev.
-My? No, to som ja a moji kamaráti dôstojníci, - neurčito odpovedá Ćambalík.
- A prečo ľutujete Čányiho?
- Starký sa pridŕža neutrality, no keby nás vzalo gestapo, ani jeho nenechajú na pokoji.
- Prečo by vás malo brať gestapo? Za čo? - Borodačevovi zvučí v hlase neskrývaný výsmech.
Čambalík sa zamračí. Hlboká vráska mu pretne čelo. Tuho stíska zuby a na jeho hladkej, do belasa vyholenej tvári ostro vystupujú lícne kosti. Každým okamihom môže vybuchnúť. Treba zachrániť situáciu.
- Na váš príchod, pán stotník! - a dvíham pohár.
Čambalík sa strhne, napije sa vína a pokojne sa obráti ku mne:
- Chcel by som odpovedať dôstojníkovi, dovolíte? ´Dakujem vám.- Obrátil sa k Borodačevovi a odsekáva každé slovo: - Pýtate sa, za čo nás môže gestapo zatknúť? Za to, že nenávidíme Hitlera, nemecký fašizmus, nepriateľov slovenského národa. Za to, že sme oddaní nášmu prezidentovi Benešovi. Za to, že čakáme, kedy vkročia na slovenskú zem spojenecké vojská .. Veríte v druhý front? - opýta sa ma odrazu s ostrým pohľadom.
- Vraveli nám v Moskve, že druhý front tak či tak bude.
- Správne! - povedal to s takým presvedčením, akoby on sám bol veliteľom spojeneckých vojsk. - Nálepka sa so mnou stále háda: vraví, že na Slovensko príde Ćervená armáda a druhý front je .. nonsens. To znamená hlúposť, nezmysel.
- Ako sa zdá, stotník, ovládate dobre angličtinu? - poznamenáva Kosťa.
- nuž áno! Je to veľká reč, hovorí ňou polovica sveta.
- Kapitán Nálepka teda neverí v druhý front? - spresňujem. - Daromne! Druhý front bude! Spojenci ho sami budú potrebovať.
- Som veľmi rád: my dvaja máme rovnaké myšlienky.
Ćambalík vyberá tabatierku, ponúkne nás cigaretou a začína pred nami rozvíjať vysokú stratégiu Washingtonu a Londýna. Podľa jeho mienky bolo by dnes pre spojencov nevýhodné otvoriť druhý front: cesta do Berlína je zatiaľ oveľa bližšie id prielivu La Manche ako od Stalingradu. Ak by spojenci vkročili teraz do Európy a došli by až do hlavného mesta Nemecka, ktovie, či by Hitler neuzavrel separátny mier s Ruskom a nehodil svoje divízie z východného frontu na západný. V takom prípade by víťazstvo vykĺzlo spojencom z rúk, alebo by ich prinajmenej stálo veľa krvi.
A opačne: kým sovietska armáda prejde do protiútoku, a príde povedzme po Dneper, bude vysilená, oslabená. Vtedy spojenci vtrhnú do Francúzska, a víťazstvo je isté: alebo dobyjú Berlín a strednú Európu, alebo prinútia Hitlera, aby s nimi uzavrel zmluvu, pre nich výhodnú. Spojenci budú v takom prípade diktovať podmienky.
- Ćerta rohatého! - vybuchol Borodačev.
- To nie je čert rohatý, to sú presné a prosté počty, - odpovedá chladne Ćambalík. - aritmetika. Dvakrát dva sú štyri a iba štyri. Ale náš dedinský učiteľ Nálepka vraví : "Päť, " a verí pritom v slovenskú revolúciu.
- Neviem, kto je váš Nálepka .. - vraví Borodačev.
No Čambalík ho preruší:
- Je to váš kolega, tiež náčelník štábu ..
- No zato vy, - pokračuje Iľja Ivanovič, akoby nepočul Čambalíkovu odpoveď, - sa zhadzujete na úroveň anarchistu ..
V Čambalíkových očiach znova zahorel hnev:
- Bojím sa, že súdruh dôstojník má zlé nervy. Len preto si môže dovoliť hádzať také ťažké obvinenia na svojho hosťa.
- A vy neveríte v revolúciu? - pýta sa Bogatyr a zrejme sa snaží odpútať Ćambalíkovu pozornosť od hádky s Borodačevom.
-Nie! Na Slovensku nie, - povie vášnivo Ćambalík. - Slovensko má republiku. A tisovská vláda je ako práchnivý strom: ak ho nezotnú, padne aj sám.
- Dobre sme si pobesedovali, - vravím. Boli sme k sebe otvorení, pravda? A teraz poďme k veci .. Ako vieme, slovenské oddiely zatiaľ prejavujú nášmu sovietskemu ľudu iba, aby som tak povedal, platonické sympatie. Chodia po dedinách, niekedy si družne pobesedujú s kolchozníkmi, spievajú s nimi sovietske pesničky. Taký je konečne, dovoľte a odpusťte, aj tento váš milý, demonštratívny príchod k nám. S hrkálkami. No my teraz čakáme aktívne činy, konkrétnu pomoc.
- Práve preto som prišiel k vám osobne.
- Tým lepšie, - vravím, - v tom prípade vypracujeme zmluvu a podpíšeme ju.
Čambalík sa prudko vystrel, tvár mu zvážnela.
- Zmluvu? Papier? Načo doklad? Slovo vojaka ..
- Máte pravdu: slovo vojaka je zlaté slovo. Ale predsa len, viete ..
- To znamená, že odmietate? - pýta sa Kosťa z mosta doprosta.
- Nie .. Prečo .. No chcel by som vedieť aké otázky budú zahrnuté v tej zmluve?
- Myslíme si, - vravím, - že by ste nám mali dodávať informácie, zásobovať nás zbraňami a strelivom. Váš prápor nás nebude brať na vedomie a nepôjde do akcie proti partizánom. Z našej strany vám zaručujeme: partizáni nebudú útočiť na vaše jednotky.
- Druhá časť sa mi páči, - snaží sa Ćambalík uľahčiť si rozhodnutie žartom.
- A prvá?
Po chvíli mlčania nasleduje odpoveď:
- Môj prápor do partizánov nestrieľa. V ostatnom sa pokúsim vyplniť všetko, čo žiadate. Budem vám podávať správy ..
Navidomoči sa vykrúca a vtedy Kosťa preruší jeho rozkladanie:
- A ostatné? Pravdu povediac, stotník, správy si môžeme zadovážiť aj sami. - Kosťa hovorí sucho.
Ćambalík mlčí, uvažuje a zvažuje.
- Súhlasím! - povie konečne.
Rýchle načrtneme text zmluvy.
Ćambalík sa zaväzuje dodať nám v najbližšom čase desať ručných guľometov, niekoľko desaťtisíc nábojov, lieky, náhradné súčiastky pre vysielačku a sľubuje, že nám bude posielať správy vojenského charakteru.
My sa zaväzujeme, že dáme našim odriadom rozkaz nestrieľať do jeho vojakov. V rozhovore vyšlo najavo, že fašistické okupačná vláda špeciálne ukracuje normy slovenskej divízii a zvaľuje to na krádeže obyvateľstva. Nuž súhlasíme, že pokiaľ je v našich silách, budeme dodávať posádke v Bujnovičiach chlieb a mäso.
Ćambalík podpisuje listinu prvý. Jeho podpis, nápadný, vykrútený, presne charakterizuje nášho hosťa.
- Teraz už nie som Ćambalík, ale Bogdanovič, - povie stotník, odovzdávajúc mi text zmluvy. - Prosím vás, aby ste správy posielali už len Bogdanovičovi. Odo mňa k vám bude chodiť môj domáci .. Anton. Rozumeli ste ma?
Vyberie z vrecka vkusnú koženú škatuľku, strhne z nej plombu a podá mi ju:
- Prosím. Toto je pre vás môj osobný dar.
V škatuľke na tmavomodrom zamate ležia vreckové hodinky. Na ich masívnom obale je unačka švajčiarskej firmy.
Prišiel som do rozpakov. Treba mu tiež dačo podarovať. Našťastie som si spomenul, že nedávno priniesli partizáni "trofej", zlaté hodinky s tromi viečkami. Zavolal som Stepana a už o chvíľu som odovzdal darček Ćambalíkovi.
- Nech sa ručičky týchto hodiniek zastavia, ak by ktorýkoľvek z nás porušil zmluvu,- vravím.
- Dávam slovo vojaka, - vraví Ćambalík so spokojným výrazom, - teraz som najbohatší človek na Slovensku, - zasmeje sa. Potom sa ku mne dôverne nakloní: - Dovoľte mi, prosím vás, aby som si poriadne glgol vášho špiritusu. Musím sa vrátiť opitý .. Opatrnosti nikdy nie je nazvyš, musia mať dojem, že sa bol Ćambalík zabávať.
Jasný cengot hrkálok znova zazvučal v mrazivom vzduchu. Bujné kone odvážali nášho nečakaného hosťa.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str. 118-128, krátené

/ Ćambalík takmer v ničom nedodržal podmienky zmluvy., pozn.autora/

Prvý sprievodný list s dodávkou sľúbenej pomoci

" Prišlo ku mne vaše dievča so správou. Pochopil som ju. Chceme dokončiť začaté dielo podľa vášho rozkazu. Dal som si priviesť zbrane u Mozyra. Stretnutie s Repkinom sa nedá uskutočniť, pretože ho veliteľ nechce pustiť do Bujnovíč. Porozprával som mu o našom stretnutí, o našom rozhovore .."
Posledné slová ma celkom vyviedli z rovnováhy. Keby uprostred zimy udrel hrom, nebol by som taký prekvapený. Kde sa tu odprazu vzal Repkin? veď Čambalík predsa pri našom stretnutí vravel, že Repkina nepozná .. prečo potreboval Ćambalík zatajiť pred nami svoje spojenie s Repkinom?
- Ćítaj ďalej, - vravím Kosťovi.
" Posielame vám lieky. Súčiastky do vysielačky sme nedostali. Prídu asi o štyri dni, potom vám pošleme anódu."
- Počkaj, a kde sú lieky?
Kosťa sa zasmial:
- Poslal len malú lekárničku pre vás. Myslíte si, že nepochopil, že od neho chceme lieky a obväzy pre celý útvar?
- Chápem, čítaj ďalej.
" Nemci boli v Krupci a vyprovokovali boj .. Dostal som správu, že nemecké žandárstvo má prísť do Bujnovíč. Niektorí už aj prišli. Zatiaľ vás pozdravujem, všetkým vám úprimne tisnem ruku. Do videnia, Bogdanovič."
´- Čo to má znamenať? - opýtal som sa sucho, skoro oficiálne.
- Nemôžeme sa spoliehať na náhodilé stretnutie. Pochopte, že abwehr a gestapo tiež nespia, tiež robia svoju robotu. Musíme úplne pochopiť situáciu, do ktorej sme sa dostali. Treba vyjasniť, čo predstavuje Repkin a čo Ćambalík. Čo ich spája? Ćambalíkovu orientáciu poznáme. Nestavia nám tu Ćambalík Repkina ako návnadu, aby plnil plány kohosi tretieho?