gen. JUDr. Anton Rašla 

... Raz vstúpil do jeho miestnosti na operačnom oddelení - "Jano, podobne ako aj my, sme vedeli, že od jari 1942 sa aktivizovalo partizánske hnutie na sovietskej strane a on zrazu vytiahol operačnú mapu, kde mal celé rozmiestnenie jednotiek slovenskej divízie a nemeckých jednotiek. Pod ňou mal takú istú mapu s rozmiestnením partizánskych jednotiek. On si tam zakresľoval postupy, akcie partizánskych jednotiek. Predpokladám, že spojenie s partizánskymi jednotkami mal už od konca marca 1942.

Inokedy zase v dôstojníckej jedálni bolo niekoľko dôstojníkov. Jano Nálepka robil predstavenie, v ktorom parafrázoval Tuku a nejaké hlásenia maďarského rozhlasu. Ja som si dovolil tiež parafrázovať Hitlera. V jedálni bol obrovský smiech a zrazu sme skoro skameneli, keď vstúpil hauptman von Lorenzmayer, ktorý sa tiež smial. Ale potom nás upozornil, aby sme si dali pozor, že nie každý je taký, ako on, aby sme to už nerobili. Ja som si neskôr uvedomil, že keby bol prišiel nejaký fanatický nacista, mohlo sa tam aj strieľať. Veď Hitler bol pre nich ako Boh. 

Čo by som povedal o jeho charaktere? Ja som na ňom oceňoval hrdinskosť, ktorá niekedy bola až hazardérska, že sme ho museli krotiť. Jano hral dobre preferans, vedel spievať, ovládal hru na hudobné nástroje. Bol to milý, príjemný, sympatický chlapec a predovšetkým dobrý vojak. 

Jeho odvaha hraničila až s hazardérstvom. Ale takých ľudí bolo vtedy treba. 

Ak si niekto zaslúžil titul Hrdina, tak to bol Jano Nálepka."

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.65-66, krátené

Juraj Kliner

Bolo to v marci r. 1942, keď k nám prišiel do Ovruče nový veliteľ nadporučík Nálepka. Tento deň som si zapamätal na celý svoj život. Pred nastúpenou jednotkou sa objavil nový veliteľ - vychudnutý muž s čiernou briadkou, v tmavom koženom kabáte. Nad stiahnutým obočím sa mu blýskali okuliare. Ruky mal zastrčené vo vreckách kožiaka. Ráznym krokom prechádzal popri vojakoch stojacich v pozore a hovoril: "Som nadporučík Nálepka. Budem od každého z vás vyžadovať disciplínu a riadne vykonávanie vojenskej služby..."Občas sa pri niektorom z nás zastavil a prísnym pohľadom si nás premeral. Vojaci sledovali svojho nového veliteľa očami, a keď sa vzďaľoval, strkali sused do suseda lakťom a hovorili: "Tento je akýsi prísny. Majme sa pred nim na pozore..."

Od tohto zoznámenia uplynulo niekoľko dní a obávaný veliteľ začal navštevovať vojakov a debatovať s nimi. Vypytoval sa na ich rodičov, kde žijú a čo robia, spytoval sa vojakov, ako sa im páči vojna...Prišiel rad aj na mňa. Úprimne povedané, môj otec bol vtedy na Slovensku osobou, o ktorej sa v starom Rusku hovorievalo, že má "vlčí pas", t. j. bol človekom politicky nespoľahlivým, ktorého nikde nechceli prijať do zamestnania. A keď som narukoval, mali naši doma ešte väčšiu biedu, ešte viac trpeli hladom... A preto na otázku, ktorú mi nadporučík Nálepka položil - spýtal sa ma, či chcem bojovať - som odpovedal: "Mám nezamestnaného otca, nemôže si nájsť prácu, máme veľkú rodinu a po mojom narukovaní sa majú ešte horšie. Túžim vrátiť sa domov...""Dobre, o tom sa porozprávame inokedy," - prerušil moje filozofovanie náš nový veliteľ. Neskoršie, keď sa zhováral so mnou zoči-voči, poradil mi, aby som si podal písomnú žiadosť na hlavné veliteľstvo s prosbou, aby ma prepustili do civilu.

Čoskoro začal nadporučík Nálepka triediť vojakov podľa princípu, ktorý iba sám poznal. Vtedy sme, pochopiteľne, o jeho plánoch nič nevedeli a netušili. Ba dokonca sme sa naňho hnevali za to, že dával privilégiá vojakom nemeckej národnosti a členom Hlinkovej strany - zaraďoval ich totiž na ľahšie služby. Zatiaľ čo nás, Slovákov, zaraďoval vždy do stráže na vzdialené, nebezpečné objekty. Až neskoršie sme sa dovtípili, že sústredil do osobitnej skupiny vojakov, ktorí boli z hľadiska hitlerovcov nespoľahliví, t. j. dal dohromady tých, na ktorých sa dalo spoľahnúť, pretože s fašistickým režimom nesympatizovali a nechceli bojovať proti Sovietskemu zväzu. Poväčšine to boli robotníci a roľníci. Určil nás na strážnu službu skladísk so strelivom a potravinami.

Jedného dňa pri rozdeľovaní stráže nám nadporučík Nálepka oznámil ohromujúcu správu. Znela ako rozkaz:" Dnes v noci k vám prídu civilisti. Jeden z nich zvolá heslo: Švagor, mám sa dobre! Nato pustíte týchto ľudí dnu do skladov a budete ich strážiť!" Prísne sa na nás pozeral cez sklá okuliarov blýskajúcimi sa očami. Pokračoval: "Ručíte mi vlastnými hlavami, že sa o tom okrem vás ani živá duša nedozvie! Pokiaľ ide o pečate a zámky, nerobte si z toho ťažkú hlavu - poradia si s tým sami!" Potom z jeho hlasu zmizla oficiálnosť tónu. Pokojne a vecne nám vysvetlil naše povinnosti: "Vašou povinnosťou bude ochraňovať týchto ľudí pred hitlerovcami. A urobíte to s väčšou starostlivosťou než stráž samotných skladísk. A ak zbadáte, že prichádzajú hitlerovci, nenápadne zaklopete dva razy na dvere skladiska. Rozumeli ste? Teda dobre. Títo civilisti si vezmú zo skladu všetko, čo budú potrebovať a potom sklad znovu zaplombujú. Dávajte pozor, aby mohli vyniesť všetko, čo im treba!"

Neviem, ako ostatným mojim kamarátom, ale v tú noc už od večera mi srdce bilo ani zbesnené. Poviem vám pravdu, cítil som sa všelijako, mal som strach a bol som celý vzrušený. Ale rozkaz je rozkaz! Súčasne som mal radosť, lebo som vycítil, že tu ide o akciu, ktorá prinesie fašistom škodu - rozhodol som sa preto, že pomôžem, ako budem môcť. Asi o polnoci, ako keby boli vyrástli rovno spod zeme, objavilo sa v blízkosti môjho stanovišťa súčasne niekoľko tmavých postáv. Ani som nestačil odistiť pušku, keď som začul: "Švagor, mám sa dobre!" Srdce mi chcelo vyskočiť, po chrbte mi prebehli zimomriavky, na čele mi vyrazili kvapky studeného potu. S veľkou námahou som neposlušným jazykom vyriekol dohodnutý ohlas, popošiel stranou od stanovišťa pri bráne a smeroval za roh budovy. Neznámi civilisti znalecky odomkli bránu a zmizli vo vnútri skladu. Ku mne pristúpil kamarát, s ktorým som stál na stráži - Ondrej Dobrota z Detvy - a s obavou, ale pozorne sme spolu načúvali a pozerali sa na všetky strany. Ale v tú bezmesačnú noc bolo vôkol ticho. Zo skladov neprichádzal ani najmenší šramot. Uplynulo niekoľko tiesnivých minút. Brána skladu sa pootvorila a z nej vykukla hlava jedného zo záhadných mužov. Poobzeral sa na všetky strany, zbadal nás a vyšiel von. Keď sa presvedčil, že je všetko v poriadku, otvoril bránu dokorán. Skrčení pod váhou veľkých batohov vyšli odtiaľ rýchle jeden po druhom a v okamihu zmizli v tme. Posledný muž nehlučne zamkol bránu, niekoľko sekúnd sa ešte pri nej zdržal, potom povedal na rozlúčku "Dobrú noc, súdruhovia!" - a ako ostatní zmizol v tme. Strkajúc jeden druhého sme pristúpili k bráne. Pozorne sme prezreli všetky jej zámky a pečate. Na naše veľké prekvapenie bolo všetko v poriadku, neporušené, ako by sa nechumelilo a dnu nik nevstúpil. Iba pri kaluži sme objavili niekoľko cudzích stôp na vlhkej pôde...Ani sme jeden druhému nič nepovedali, zašliapali sme stopy a obidvaja sa vrátili na stanovištia.

Ráno, keď skladník otváral sklad, znovu som bol veľmi nervózny, ale všetko sa skončilo dobre. Noční návštevníci boli majstrami svojho remesla a nezanechali vo vnútri skladu najmenšiu stopy. "Je to čistá práca!" - konštatovali sme uspokojene a všetok strach z nás zmizol ako dym.

Keď som mal stráž, viackrát prichádzali v noci ľudia s dohovoreným heslom a šťastne odchádzali s nákladom najrozmanitejšieho sortimentu. Potom sa začali odohrávať prapodivné veci. Blízko nás bolo aj druhé skladište. Na stráži tam stáli Nemci. V noci sa zrazu ozval výstrel a pribehnuvšia nemecká stráž našla svojho strážneho zastreleného. Partizáni vždy zmizli, nezanechajúc po sebe nijakú stopu.

Dlho som si lámal hlavu nad touto záhadou, až raz Dobrota, ktorý stál so mnou na stráži, pristúpil ku mne a povedal: "Pozri, ukážem ti menší kúsok. Ty však nikomu nič, mlč ako ryba a nemiešaj sa mi do toho!" Rýchle sa hodil k zemi pri plote, pušku si oprel o ležiacu kladu a zaujal polohu k paľbe, presne tak, ako to stojí v predpise. Od prekvapenia som zmeravel. V tú mesačnú noc bola viditeľnosť ako vo dne. K svojmu stanovišťu, ožiarenému mesačným svitom, smeroval zo susedného skladu hitlerovský strážny. Len čo sa zastavil, aby sa obrátil a išiel späť, zaznel výstrel z Ondrejovej pušky. Nemec spadol, ako podťatý, a my sme rýchle zoskočili do menšieho okopu, ktorý sme mali použiť ako obranné postavenie v prípade útoku na náš objekt. V okope Ondrej bleskurýchle vytiahol z bočného horného vrecka menšiu handričku, z kúta okopu vytiahol vyterák, ktorý mal dozaista pripravený. S veľkou obratnosťou a rutinou vyčistil pušku a vložil do nej chýbajúci náboj. Keď k nám pribehli zo strážnice, bolo už všetko v poriadku. Hoci nám urobili dôkladnú prehliadku, nemohli nič zistiť. Hlavne našich pušiek žiarili ako zrkadlo, tak ako pri rozdeľovaní stráží. Takýmto spôsobom odkrágľoval vynaliezavý a nebojácny Dobrota deväť hitlerovských strážnych a nikto na to neprišiel.

V tom čase Nálepka vedel o každom z nás všetko dopodrobna. Zaradil nás do samostatnej čaty a začal s nami chodiť na "protipartizánske akcie", pri ktorých sa prečesávali lesy. Teraz sme už chápali, prečo a načo viedol s nami úprimné rozhovory. Otvoril nám oči, ktoré sa teraz ináč pozerali na skutočnosť. 

Pri vstupe do lesa nám nariaďoval, aby sme strieľali do vzduchu. Pri stretnutí s partizánmi mali sme robiť, ako by sme ich nevideli, a strieľali vysoko iným smerom. A znovu sa začali odohrávať prapodivné veci. Napriek tomu, že sa medzi nami a partizánmi neviedol žiadny boj, z lesa sa občas niektorí z našich chlapcov nevracali naspäť. To preto, že skupina vojakov, ktorá dostala vopred presné pokyny, sa vzďaľovala do hĺbky lesa, desivo začínala strieľať do korún stromov a dvaja-traja z našich vojakov, ktorí sa rozhodli pre zbehnutie, odchádzali k partizánom. Po vystrieľaní zásoby streliva sa čata vracala do kasárne "vyčerpaná po ťažkom boji". Nálepka podával písomné hlásenia, v ktorých oznamoval, že tí a tí vojaci padli v boji s partizánmi. Rodičom týchto vojakov písomne oznamoval, že ich syn padol hrdinskou smrťou. Takto rodičia nadobúdali právo na podporu a ani im nič nehrozilo od žandárov. 

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 77-80, krátené