1943

Prechod k partizánom - 14/15. máj 1943


Listy na rozlúčku


"Živý a zdravý som. Počasie sa zlepšilo - chystám sa na prechádzku - preto končím. P. prof. povedz, že slovo - o čom sme hovorili - splním. Len vy sa držte! "
11.máj 1943

"Bradu zatiaľ nenosím, a keď rádio dobre hrá, hádam ju už ani nosiť nebudem. Však sa nás len natrápilo - no som rád, že sa to opravilo! Len dajte pozor, aby stále dobre hralo, aj ja sa už o to pričiním. Veď čo môžem, robím - (aj posielam občas tú korunku!)
14. máj 1943 / adresovaný bratovi Ondrejovi/


Za slobodu všetkých slovanských bratov!


Na stala noc. A hoci bolo dávno po búrke, na nebi sa nezjavila ani jedna hviezda. Len nad osadou Komunou, v ktorej boli esesáci, prebleskovalo pod tmavými mračnami matné svetlo. Doliehal k nám hukot motorov. Potom sme začuli niekoľko guľometných sálv. Spozorneli sme, no čoskoro všetko stíchlo.
Od rieky Ćerteň zavanul z lesu chlad. Stráže stáli mlčky. Nesmeli sme hlasno hovoriť. Nikto nechcel narušiť nočnú tíšinu. Všetci sme pozorne sledovali každé šuchnutie. Už minula polnoc, a my sme stále čakali ..
- To je tmisko, - ozval sa neočakávane Leborelov hlas. Vedel, že sme tu kdesi nablízku, a teda pre každý prípad na seba upozornil. Potom sa ešte spýtal:
- Kto je tu?
Svoji! - ozval sa ktorýsi z hliadky.
Laboreva nevidím, počujem len šuchnutie vetvičiek, praskot pod nohami a iba z prerývaného dychčania usudzujem, že sa k nám približuje.
- Odriady zajali stráže, - povedal Laborev ustatým hlasom. Zdalo sa mi, že ani neraportuje, ale rozpráva sa sám so sebou. - Zatiaľ nikto iný neprešiel .. V Jeľsku sa uspokojili, ale ešte stále vystreľujú rakety.
- To je teda koniec! - vyhŕkol som a cítim, že mi celým telom prebehla chladná triaška.
Po prvý raz za celú noc som si uvedomil beznádejnosť čakania a snažím sa predstaviť si všetky následky nášho neúspechu.
Myšlienky mi lietajú ako vyplašený kŕdeľ. Ťažko je ich udržať na mieste. Chce sa mi chodiť, rozprávať sa, ujasniť si položenie, do ktorého sme sa dostali, vysvetliť si s niekým, kto a prečo narušil bez udalostí v poslednej rozhodnej chvíli. Nijako mi nešlo do hlavy, že by bol mal Čambalík odhaliť nepriateľom naše plány, zradiť kamarátov - dôstojníkov a vojakov pluku.
Laborev ešte niečo rozprával, ale už som ho nepočúval. Pred očami povstal mi obraz Jána Nálepku, čistého, odvážneho človeka. Poznali sme ho z činov, z listov, svedectiev rozviedčikov, rozprávania ľudí. Taký istý dojem som mal o ňom aj z osobného stretnutia.
Dlho sa prebíjal tento slovenský vlastenec do sovietskej zeme. Ešte pred pár dňami mi písal: "Začína sa druhá etapa boja. Táto etapa sa už aktívne rozvíja .. "
A odrazu sa ukázalo, že nie všetci dodržali jeho sľub. Ćambalík vniesol rozladenie medzi ľudí a nakoniec vari aj zradil ..
Pomaly, strašne pomaly sa vlečie čas. Len vrcholce borovíc nám pokojne šumia nad hlavami. Zadul svieži ranný vietor. Zobudili sa vtáci. Svitalo ..
Kde je náš Ján? Vo väzení ? Alebo už nežije? - Ani neviem, po koľký raz si dávam túto mučivú otázku.
Podišli sme k riečnemu brehu. Ktosi tu zhlobil primitívnu lavičku a stolík, no mňa únava hodila na hustú, zarosenú trávu. Dlho som hľadel na temnú hladinu rieky, v ktorej sa odrážalo zachmúrené nebo. Neďaleko kričal na celé hrdlo akýsi vták a v húštinách pri brehu čistým hláskom vyspevovala žlna. Za mojím chrbtom rozhovoril sa dudok ..
- Alexander spíš? - ozval sa Bogatyrov hlas. Strhol som sa. Uvidel som Zacharovu a Borodačevovu osinetú tvár a pochopil som, že je zle. Veď sa vracajú rovno z Remíz.
- Vieš, čo rozprávajú vojaci? Veliteľ pluku ich poslal hliadkovať za Jeľsk. Keď šli cez mesto, zbadali, že v štábe sú všetky dvere a okná dokorán. Nazreli dnu, a tam obrovský chaos: skrine porozotvárané, papiere porozhadzované .. V štábe nestretli nikoho .. - ticho zakončil Bogatyr.
- To znamená, že celý štáb zatkli, - povedal som.
Museli sme tomu veriť: to isté nám totiž potvrdili aj vojaci, ktorým sa nad ránom predsa len podarilo prebehnúť k nám.
- Ponúka sa nám možnosť zúčtovať s Čambalíkom, - povedal Borodačev. - Vojaci prosia, aby sme ich poslali do Bogutič. Chcú Ćambalíka ukradnúť.
- Sú plní nenávisti. Vravia, že celá posádka je ochotná pomstiť Rudolfovu smrť, - dodal Bogatyr.
- Nezabúdajte, že Čambalík je šikovný a prešibaný chlap. Mohlo by nás to stáť priveľa obetí. Netreba sa náhliť .. 
O niekoľko minút sme začuli v diaľke dupot konských kopýt. Znel stále zreteľnejšie, bližšie, a už sme počuli aj ťažký dych koní.
- Stoj! Kto tu? - ozvalo sa lesom ostré zvolanie našej hliadky.
- Z Bratislavy! - zaznelo heslo, ktoré sme určili v posledný deň. Hlas, ktorý odpovedal, mal ledva badateľný prízvuk.
Naša stráž odpovedala:
- Tu Kijev! Jeden ku mne. Ostatní - ostať na mieste!
Doletela k nám pritlmená vrava a nezrozumiteľný hovor. Nemáme trpezlivosť čakať, ale premôžeme sa.
V tej chvíli pribehne náš kameraman Frolenko.
- Sadnite si, rýchle si sadnite .. - hovorí spola rozkazovačne, spola prosebne. - Už som urobil prvé zábery. Prišli slovenskí dôstojníci .. - a namieril kameru na okraj lesa.
Za kríkmi sa objavili jazdi. Na štíhlom, vysokom hnedákovi uvidel som v koženom kabáte a v plnej poľnej - nášho Jána. Naklonil sa k veliteľovi hliadky Ćižovi, klusajúcemu po jeho boku, a čosi mu povedal. Potom ho udrel po pleci, veselo sa zasmial. Nezbadal nás ešte .. Za ním šli traja ďalší jazdci. 
Nálepka zastavil koňa, zodvihol sa v strmeňoch, ľahko zoskočil na zem a odovzdal uzdu Ćižovi. Potom čosi zakričal. Ostatní jazdci zoskočili z koní, postavili sa na zem a znehybneli.
Nálepka kráča k nám. Stojíme v pozore. Hlasno zrazí opätky, zazvoní ostrohami.
- Súdruh veliteľ útvaru! - presne po vojensky a bez náhlivosti hlási Nálepka, - dovoľte mi, aby som vám predstavil skupinu slovenských dôstojníkov. - Pokročil ku mne a znova zasalutuje: - Kapitán Nálepka - Repkin sa vám dáva k dispozícii. - Spraví krok nabok, znova zrazí opätky a teraz už z Jánovho hlasu mizne oficiálny tón. Zvučia len vzrušené srdečné slová: - Chcel by som vám odovzdať odkaz vojakov a dôstojníkov, ktorí ostali v Jeľsku. Prosili ma, aby som odovzdal partizánom srdečný pozdrav a vieru v úprimné priateľstvo a úplné porozumenie.
Nehýbem sa z miesta a pozerám si ostatných dôstojníkov. Stoja v slávnostnej póze, vidno, že čakajú na moju odpoveď.
- Z celého srdca ďakujem vašim vojakom a dôstojníkom za veľkú pomoc, ktorú poskytli sovietskym partizánom a našej armáde. Vítam vás v našej partizánskej rodine.
Nespomínam si, čo všetko som vtedy ešte hovoril. No zapamätal som si veľmi presne, že naše priateľské, mocné objatia povedali viac ako všetky slová.
Prešli prvé, vzrušené chvíle stretnutia a ja som sa stále nemohol odhodlať, aby som sa Nálepku opýtal, prečo k nám neprešiel celý pluk. Nálepka bol veselý a vzrušený. Na ničom som nebadal, že nejako preciťuje neúspech s prechodom pluku.
- Ospravedlňte nás, prosím, - povedal, keď sme si sadli do kruhu na hustú, ešte stále vlhkú trávu, - že sme neprišli v určený čas. Náš pluk sa odrazu ocitol za zatvorenými vrátami. Ušli sme tuná s kamarátmi už len otvorom pod bránou ..
- Po partizánsky .. - s úsmevom, no zdržanlivo dodal dôstojník s takými istými okuliarmi, ako mal Nálepka, takej istej postavy, len s okrúhlou, plnou tvárou, ktorý sa pri zoznamovaní predstavil ako Katin. - Prechod cez nemecké stráže a hliadky bol pre nás dobrou skúškou.
Zbadal som, že Nálepkovi odrazu pohasli a osmutneli oči. Uprene a prísno hľadel na Katina, no nepovedal nič, iba nervózne trhal steblá trávy.
Zato tretí dôstojník, Lysák, ten, ktorého volali Petro a s ktorým vtedy išla Gaľa do Bujnovič, opravil Katina:
- Musím vám povedať, že to bola zlá skúška .. Preto zlá, lebo sa už nedá zopakovať ..
- Povedzte, ako si možno vysvetliť taký neúspech? - spýtal som sa a vedome som sa s otázkou neobrátil na nikoho z nich zvlášť.
- Prekvapil nás príchod esesáckych oddielov, - pokúsil sa vysvetliť veci podľa svojho Katin. -Nálada medzi vojakmi a dôstojníkmi zrazu celkom opadla. A tak aj vôľa odísť akosi oslabla ..
- Oklamal nás jeden veliteľ práporu, - povedal na plné ústa Lysák.
- Nevolá sa náhodou Ćambalík? - neudržal sa Borodačev.
- Toho dobre poznáme, - dodal Bogatyr. -Zastrelil výborného človeka, Rudolfa Mačinca. Aj to vieme ..
Zbadal som, že Nálepku až potočilo. Dlho si utieral okuliare, akoby sa chcel touto činnosťou upokojiť. Nakoniec povedal:
- Ja som všetkému na vine. Ani na um mi neprišlo, že tí, ktorí nenávidia nacizmus, postavia sa proti aktívnemu boju ..
Mali sme pred sebou troch dôstojníkov, a každý z nich chápal situáciu podľa svojho. Lysák pochádzal z jednoduchej robotníckej rodiny, usudzoval priamo, bez okolkov. Katin sa javil ako prehnitý intelektuál a nepáčil sa mi jeho spôsob - zahládzať ostré hrany. Nálepka sa aj naďalej držal trocha sebavedome a vzdorovito, no tentokrát videl svoju chybu a nebál sa ju priznať.
Áno, príliš sa uzavrel vo svojej ilegalite a zabudol na to hlavné: na každodennú prácu medzi vojakmi a dôstojníkmi. Pretože nemal jasnú organizáciu, presne premyslený program činnosti, potrebnú disciplínu, nevedel dosiahnuť jednotu cieľov a prostriedkov pri riešení osudu pluku. V poslednej chvíli dostali sa neutrálne naladení dôstojníci pod Čambalíkov vplyv.
Nechcel som a nebolo ani vhodné robiť v tejto chvíli rozbor minulých udalostí.
- Ako ste sa rozhodli? - obrátil som sa k dôstojníkom.
- Chcete ostať tu s partizánmi, alebo ísť do Moskvy?
Prvý sa ozval znova Katin:
- Moskva bude pre nás vhodnejšia.
- Prečo pre "nás" ? - skočil mi do reči Nálepka.
- Chcem tu prejsť školou radového partizána.
- A vy súdruh Lysák?
- Ja budem tam, kde ostane môj náčelník kapitán Nálepka.
- Teda len jeden z vás pôjde do Moskvy? - spýtal sa Borodačev.
- Nie, v tom prípade nepôjde nikto, - ozval sa hneď Katin. - I ja ostanem s Nálepkom.
- Potom teda poďme do Gnojného. Čakajú nás tam.
Neponáhľal som sa oznámiť Nálepkovi naše úmysly, že ho chceme vymenovať za veliteľa československého partizánskeho odriadu, a dal som rozkaz:
- Nasadnúť!
Nálepkov ordonanc Benkovič rýchle priviedol koňa a spolu s partizánmi pohli sme sa v mohutnej skupine ku Gnojnému.
V poslednej chvíli čosi rovnomerne zavrčalo v kríkoch. To náš neúnavný kameraman Frolenko pokračoval vo svojej práci.


 Alexander Saburov - Tajomný kapitán, úryvok, str. 272- 277 Bolo to 14. mája 1943 ..



Peter Benkovič (Jakubov) :

Bolo to 14. mája 1943. Po obede som sedel v jedálni a popíjal som. Vtom prišiel Nálepka a spýtal sa: "Peter, čo robíš? Nevieš, čo máme pred sebou?" Odpovedal som mu, že viem. Večer som si ľahol, aby som si pred cestou odpočinul. Vtom počujem silnú dávku z guľometu. Vyskočím a vo dverách som sa zrazil s kpt. Nálepkom. Povedal, že je zostrená pohotovosť celej posádky a že prechod nie je možný. Bolo krátko po ôsmej hodine večer a povedal mi, aby som čakal na ďalšie rozkazy. Asi o pol jedenástej v noci zabúchal Nálepka na dvere a povedal, že pôjdeme na obchôdzku stráži, aby som sa pripravil. Ja som už vedel, čo to značí. Šiel som chytro do skladu a zobral tam najnevyhnutnejšie veci. O chvíľu prišiel Nálepka, Lysák, Petro a mal som osedlať štyri kone. Prišli sme k strážam, ktoré stáli na okraji mesta a tie nás zadržali. Nálepku poznali po hlase a povedal im, že ideme kontrolovať stráže. Aby pri návrate na nás nestrieľali. Za mestom sme sa dali do cvalu a zrazu sme zbadali svetielka - dohodnuté signály, ktoré nám mali ukázať cestu. Keď sme boli od Jeľska asi 5 km (to už bolo v lese), pristavili nás partizánske hliadky a pýtali sa na heslo. Nálepka ho povedal a vtom nás obstúpili zo všetkých strán. Keďže bola jasná noc, zazreli sme rozličné uniformy nemecké, poľské, maďarské. Najprv sme si mysleli, že sme prezradení, že je s nami koniec. Všetko sa vyjasnilo a pokračovali sme do dediny Remezy.

Peter Benkovič bojoval aj v SNP. Po vojne odmietol všetky návrhy na zamestnanie ako zaslúžilý bojovník a ostal radšej cestárom. 


"V tom čase sme pripravovali v Jeľsku skupiny, ktoré mali prejsť k Saburovovi. Ale i tentoraz sa nám nepodarilo uskutočniť náš plán, lebo partizáni, ktorí mali čakať našu skupinu, prišli do dediny trochu zavčasu. A miestny starosta o tom informoval velenie. Hneď vyhlásili bojový poplach, a to zmarilo celý prechod. Ale ja a so mnou dôstojníci Petro-Katin, Lysák Imrich a ďalší vojak, Peter Benkovič, sme sa rozhodli v tento deň prejsť k partizánom za každú cenu. O našom rozhodnutí sme informovali listom Saburova. Moji priatelia ma čakali s osedlanými koňmi až do polnoci, lebo skôr som sa nemohol uvoľniť. Boli sme zradení, ani pluk, ani prápor prejsť nedokážu. Mali sme šťastie, že sme sa odtiaľ dostali. Potom sme odišli do dediny Remezy a tam sme sa stretli s gen. A. N. Saburovom."

Ján Nálepka  (A. Šijan: Partizánsky kraj)

Celý pluk, ako plánoval Nálepka, sa nepodarilo previesť. Aj keď boli zachované pravidlá ostražitosti, gestapáci ustavične sliedili za každým krokom slovenských vojakov a dôstojníkov a keďže tušili niečo, urobili poplach a doslovne obkolesili slovenské súčasti reťazmi esesáckej stráže. V tejto nebezpečnej situácii organizovať súčasný prechod väčšiny vojakov a dôstojníkov 101. pluku nebolo možné. Nálepka použije jediné správne rozhodnutie v týchto podmienkach: navrhuje slovenským vojakom odchádzať k partizánom po jednom a v malých skupinách. On sám už tiež nemohol naďalej ostať v pluku. Každú minútu ho mohli zaistiť.


Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.156-158

Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky