február/marec 1942

Príchod do štábu 101.pluku

Jar 1942

Nálepkov osobný príklad vojakov priťahoval. Skoro denne s nimi besedoval, vhodným spôsobom im vysvetľoval vojenskú i politickú situáciu v danej etape vývoja. Cieľavedome, v medziach konšpirácie, začal okolo seba združovať pokrokových, protifašisticky zmýšľajúcich príslušníkov jednotiek.

Vo februári 1942 Nálepku pozbavili funkcie v štábe divízie a preložili do štábu 101. pluku, ktorý mal chrániť železničnú trať Pinsk - Gomeľ pred očakávanými útokmi partizánov. Nálepka sa o toto preloženie sám usiloval. V štábe divízie boli síce možnosti získať podklady, ba prípadnú pomoc sovietskym partizánom, ale neboli tam podmienky na nadviazanie kontaktov a na aktívnu spoluprácu s nimi. Nálepkovým zámerom bolo masové rozvinutie protifašistického hnutia v Zaisťovacej divízii a v jeho rámci organizovanie prechodu slovenských vojakov k partizánom. Jeho zámerom teda vyhovovalo veliteľstvo pluku, umiestnené viac ako 100 km od veliteľstva divízie, takmer v bezprostrednej blízkosti partizánskeho územia.

Na veliteľstve 101. pešieho pluku mu určili funkciu náčelníka štábu - pobočníka veliteľa pluku. Keďže tam nebolo obsadené miesto spravodajského dôstojníka, vykonával dočasne aj túto funkciu. Táto zhoda okolností sa stala významným činiteľom v období rozvíjajúceho sa ilegálneho hnutia.

V Žitomirskej a Poleskej oblasti, kde bola v rokoch 1941 až 1942 umiestnená Zaisťovacia divízia, rozvíjali činnosť miestne partizánske oddiely, ktoré organizovali ilegálne výbory komuinistickej strany na Ukrajine. Obe susediace oblasti mali priaznivé podmienky na partizánsky spôsob boja. Jednotky 101. pešieho pluku, ktorých úlohou bolo kryť chrbát fašistických vojsk pred partizánmi, boli rozmiestnené práve v priestoroch týchto oblastí, najmä na úseku Ptyč - Kopatkeviči - Źitkoviči. Na celom úseku trate boli rozostavené strážnice so strážnymi oddielmi, kontrolojúcimi trať. Tieto oblasti sa často spomínajú v súvislosti s hrdinským odporom obyvateľstva  proti útočiacim fašistickým vojskám a s rozsiahlou partizánskou činnosťou. Miestne partizánske oddiely  začali začiatkom roku 1942 ničiť mosty, sklady s muníciou, technickým zariadením a inými vojenskými zásobami. Veľmi aktívny bol jeľský partizánsky oddiel, ktorý založili členovia okresného vedenia ilegálnej komunistickej  strany Bieloruska. Oddiel uskutočnil v rokoch 1941-1942 niekoľko úspešných bojových akcií, ako ničenie mostov na ceste Lelčice - Jeľsk - Mozyr.

V začiatkoch Nálepkovho úsilia o rozvoj ilegálneho hnutia v 101. pluku sa ukázalo, že jeho názor na politickú orientáciu niektorých dôstojníkov v štábe divízie bol správny. Dokazovali to často úsilím vyvolať nepriateľský pomer medzi slovenskými vojakmi a obyvateľstvom. Robili to najmä preto, lebo jednotky divízie mali bojovať aj proti spomínanému partizánskemu oddielu. Jednotkám vydávali rozkazy, aby spoločne s hitlerovskými skupinami uskutočňovali trestné výpravy proti partizánskym dedinám, drancovali ich a vypaľovali. Nálepka znemožňoval takéto bojové akcie a jeho pokyny a rozkazy naopak vyústili v pomoc obyvateľstvu. Vojaci pomáhali obyvateľstvu potravinami a liekmi, ba dávali im k dispozícii aj konské poťahy. Nálepka sa osobne usiloval rozličnými spôsobmi zachraňovať občanov, ohrozených fašistami.

Nálepkov osobný príklad vojakov priťahoval. Skoro denne s nimi besedoval, vhodným spôsobom im vysvetľoval vojenskú i politickú situáciu v danej etape vývoja. Cieľavedome, v medziach konšpirácie, začal okolo seba združovať pokrokových, protifašisticky zmýšľajúcich príslušníkov jednotiek. Aj v 101. pluku sa totiž vyskytli - najmä v radoch dôstojníkov - zradcovské elementy, ktoré boli brzdou vývoja ilegálneho hnutia.

Fašistická civilná a vojenská správa sa zámerne nestarala o zdravotnú ochranu obyvateľstva na okupovanom území. Nálepka so záložným dôstojníkom dr. Kollárom, štedro poskytoval zo zásob pluku a divíznych zdravotných zariadení lieky chorým občanom. Podobne odporúčal konať aj svojim spolupracovníkom v nižších jednotkách.

Na okupovanom území bol veľký nedostatok základných potravín, ako cukru a soli. Okupanti nezabezpečovali ani len minimálne prídely, nestarali sa o prísun  zásob, naopak, jestvujúce zásoby rabovali. Nálepka v spolupráci s dôstojníkom Petrom, Lysákom, Kútikom, Fraňom a mnohými vojakmi rozdali časť zásob 101. pluku obyvateľstvu.

V rokoch 1941 - 1942 bolo v jednotkách Zaisťovacej divízie badať zjavné narastanie počtu vojakov a dôstojníkov, prejavujúcich svoje protifašistické zmýšľanie, ktoré sa vyvíjalo dvoma smermi: Prvý smer bol prejav aktívneho antifašizmu, kým druhý smer možno označiť za pasívny, charakterizovaný nespokojnosťou, odmietaním boja a túžbou po návrate domov. Boli to vlastne dva protipóly antifašizmu, aké sa obdobne vytvárali v Rýchlej divízii. Rozdielne chápanie protifašistického zmýšľania u slovenských vojakov však nezmenšuje jeho význam, lebo napokon viedlo k rozkladu slovenskej armády.

Na základe Nálepkovej činnosti v 101.pluku Zaiťovacej divízie možno oprávnene usúdiť, že aj on konal pod vplyvom politickej práce komunistickej strany - poznal ilegálnu činnosť komunistickej strany prostredníctvom jej tlače, letákov, moskovského rozhlasu, a osvojil si ju. Len tak môžeme vysvetliť jeho uvedomelú a aktívnu spoluprácu s boľševickým podzemím, s Komsomolom a partizánskym hnutím. To bol rozhodujúci činiteľ vo vývoji jeho pokrokového zmýšľania a v preorientácii jeho politického zmýšľania vôbec.

Okrem toho na okupovanom území Sovietskeho zväzu príslušníci Zaisťovacej divízie mali veľa možností presvedčiť sa o pravom zmýšľaní sovietskych ľudí a porovnávať ho s bezuzdnou nenávistnou propagandou ľudákov. V sovietskych ľuďoch spoznávali opravdivých vlastencov, uvedomelých bojovníkov, bojujúcich za nesmierne ťažkých podmienok proti uchvatiteľom. Zvažujúc potom svoje skúsenosti z domácich pomerov a z okupovaného územia, nevyhnutne dochádzali k poznaniu pravdy o podstate fašizmu.


Viliam Šalgovič - Kapitán Repkin odchádza, str.113-119, krátené


Prvé stretnutie s gen. Mačuľským


Ján vtedy veľmi naliehal, aby sme nestrieľali do slovenských vojakov. Dohodli sme sa, že nebudeme na seba strieľať a že si budeme navzájom poskytovať informácie.

Na jar roku 1942 nám naša rozviedka hlásila, že k nám prisunuli akúsi novú, slovenskú jednotku. 
Vojaci majú k obyvateľstvu veľmi priateľský vzťah - hovorilo sa v správe nášho prieskumu. 
Naši rozviedčici dostali za úlohu získať presnejšie informácie a ukázalo sa, že ide o slovenskú divíziu. 
Vtedy sme im vraveli Čechoslováci.

Títo vojaci strážili železnicu od obce Zitkeviči ďalej na juh. Na našom úseku bol umiestnený Nálepkov 101. pluk. To bola prvá jednotka, s ktorou sme nadviazali kontakt. Určili sme i styčného dôstojníka, ktorým sa stal Ivan Skalaban. Kontakt sa nakoniec podarilo nadviazať prostredníctvom istej učiteľky menom Lidija Janovičová, ktorá sprostredkovala prvé stretnutie, a tiež s pomocou občana Sagadinského. Ivan Skalaban, veliteľ partizánskeho oddielu, Alexander Žigar a niekoľko ďalších našich ľudí sa s Nálepkom zišlo v lesoch. Nálepka prišiel s ďalším dôstojníkom a na tejto porade sa s ním partizáni dohodli, že slovenské jednotky budú šetriť a v prípade potreby i chrániť civilné obyvateľstvo a nebudú partizánom prekážať v útokoch na železničnú magistrálu. 

Na svoje prvé osobné stretnutie s Nálepkom spomínam často. Hovorili sme predovšetkým o tom, ako sa vyhnúť boju. Ján vtedy veľmi naliehal, aby sme nestrieľali do slovenských vojakov. Dohodli sme sa, že nebudeme na seba strieľať a že si budeme navzájom poskytovať informácie. 

Nálepku som si obľúbil. Bol to menší štíhly chlapík, veľmi energický a pohyblivý. Mal v sebe akúsi iskru. Veľmi som si ho vážil pre jeho čestnosť. Mal som rád ľudí jeho typu. Mám totiž skúsenosť, že živí a energickí ľudia sú vždy lepší vojaci než pasívne typy. Mali sme vtedy vyhodiť do vzduchu most cez rieku Bobrik, asi štyri kilometre od kasární Nálepkovho pluku. Dali sme si s ním zraz v lese a ja som mu oznámil, do akej akcie ideme. Nálepka mi povedal: "Mali ste mi to povedať skôr, ja by som tam bol poslal ľudí, na ktorých sa môžem celkom spoľahnúť." Požiadal som ho, že až bude vyhlásený poplach, aby opustil so svojou jednotkou kasárne, ale do boja pri moste aby nezasahoval. Nálepka súhlasil, len navrhol, aby sme útok na most odložili o dve hodiny - inak by sa nestačil dostať späť k posádke a mohlo by naňho padnúť podozrenie, že má s tým všetkým niečo spoločné. Zdalo sa mi to rozumné. Na most sme naozaj zaútočili o dve hodiny neskoršie ako sme plánovali a celá akcia sa obišla bez obetí na životoch. Trinásť ľudí sme zajali a zvyšok sa asi rozutekal. Nálepka presne dodržal dohodu: prápor síce na signál "poplach" opustil kasárne, ale do boja o most vôbec nezasiahol. Také bolo naše prvé stretnutie. 

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.87-88, krátené

Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky