Slováci - partizáni číslo dva

"Sloboda sa nikdy nedosiahla bez boja."

Pre antifašistické hnutie slovenských vojakov na sovietskom fronte mali skupiny samoobrany veľký význam. Predovšetkým vykonávali cenné služby spojok medzi vojakmi a partizánmi, boli spoľahlivými sprievodcami vojakov na ceste k partizánom. Prostredníctvom rozviedok podávali správy o náladách a pohyboch slovenských jednotiek veliteľom partizánskym oddielov, ktorí takto získali presné informácie o situácii v slovenskom vojsku. Podobne nadväzovali spojenie s ilegálnym hnutím v Zaisťovacej divízii a pomáhali aktivizovať protifašistický odboj. Na základe získaných skúseností informovali partizánov, že nemajú bojovať proti jednotkám slovenských vojsk, len v krajných prípadoch.

Začiatky aktívneho antifašistického hnutia v jednotkách Zaisťovacej divízie charakterizujú bližšie styky s miestnym obyvateľstvom, ktorých cieľom je nadviazať spojenie so sovietskymi ilegálnymi organizáciami. O spojenie so sovietskou ilegalitou sa koncom roku 1941 a začiatkom roku 1942 usilovali prostredníctvom miesteho obyvateľstva mnohí príslušníci Zaisťovacej divízie: J. Nálepka, M. Petro, J . Hazucha, I. Lysák, K. Tomaščík, J. Puchský a ďalší.

<>V armáde ako celku sa začína prejavovať odpor k vojne proti Sovietskemu zväzu, vojaci rôznymi formami porušujú disciplínu, sabotujú rozkazy, odmietajú zakročovať proti civilnému obyvateľstvu a čoraz dôraznejšie sa dožadujú návratu domov. Odchod z frontu formou výmeny, ako ho velenie armády často sľubovalo, je spočiatku účinný a tlmí protifašistické prejavy. No nemôže umlčať sociálne cítenie a pocit nespravodlivosti u slovenských vojakov pri spoznaní barbarského zaobchádzania hitlerovcov s miestnym obyvateľstvom. Svedectvá súčasníkov krutého teroru a násilia nemeckých fašistických vojsk na okupovanom území hovoria najpresvedčivejšou rečou. Štefan Kačšák, príslušník Zaisťovacej divízie, neskôr bieloruský partizán, potom politický komisár partizánskej brigády Jána Žižku v čase Povstania i po ňom, v knihe Ako sa rodilo priateľstvo na večné časy: 

<>" V apríli roku 1942 sme videli, ako nemeckí nacisti násilne brali ľudí na prácu do Nemecka. Na hrdlá im dávali čísla ako psom a nahnali ich do nákladných vagónov. Podľa týchto čísel si potom veľkostatkári a fabrikanti v Nemecku vyberali bezplatnú silu - chlapcov a dievčatá. V Novgograd - Volynsku sme zachránili mnoho mladých Ukrajincov jednak tým, že sme ich ukrývali, a tiež tým, že sme im pomáhali uniknúť spod nacistických rúk. V Novgograd - Volynsku sme videli, ako sovietski vojaci ťahali káru namiesto koní. Keď sa chcel niekto z nich napiť vody z mláky, hneď ho hitlerovci zastrelili .. To v nás vyvolalo veľký odpor proti nemeckým okupantom."

<>V hlbokom sociálnom cítení a uvedomelom politickom postoji mnohých antifašistov medzi slovenskými vojakmi svedčí aj tento príklad - Pavel Bobaľ, príslušnik Zaisťovacej divízie, neskôr bieloruský partizán a príslušník 1.československého armádneho zboru v ZSSR: 

<>" .... V cieľovej stanici Žitomir na Ukrajine privítal nás ešte smutnejší obraz. Nacistickí vojaci viedli pod bodákmi skupinu ukrajinských žien a dievčat do práce. Jedna z nich zaostala, naprávala si obuv. Vtom ju nemecký vojak niekoľko krát udrel do chrbta. Čo sú to za poriadky? kladieme si otázku a v duchu cítime nesmierne utrpenie a poníženie ukrajinského ľudu. A tak si myslím, že práve brutálne a zverské činy nás mnohých popudili proti nemeckým nacistom a urobili z nás spojencov sovietskeho ľudu. Hoci väčšina vyšších a určitá časť nižších dôstojníkov sa usilovala horlivo plniť zámery nemeckých nacistov a tisovských mocipánov, väčšina vojakov mala iný názor. Zanedlho sme si vyslúžili od Nemcov pomenovanie "partizáni č.2" a nemožno povedať, že by nebolo bývalo priliehavé. Všade, kde sme prišli do styku s civilnými občanmi, všemožne sme im pomáhali najmä rôznymi druhmi potravín. Ba boli aj také prípady, že sme sovietskym súdruhom - ilegálnym pracovníkom pomohli z pazúrov hitlerovcov. "

Od prvých prejavov pomoci sovietskemu obyvateľstvu k prechodom na stranu partizánov bola ešte dlhá cesta, ktorú ovplyvňovala aj situácia na fronte. Ústup Ćervenej armády túto cestu predlžoval a ani výstrahy o dôsledkoch zbehnutia na sovietsku stranu, ako ju opisovalo velenie divízie, prechodom v prvých mesiacoch vojny nežičili. No i napriek týmto brzdiacim momentom sa prechody predsa len začali.

Pred Vianocami roku 1941 prešiel na sovietsku stranu, vďaka spojeniu so zástupcami Komsomolu, poručík Ján Drugda a osemnástimi vojakmi. Tento akt spolu s nespočetnými konkrétnymi prejavmi sympatie slovenských vojakov voči miestnemu obyvateľstvu začal rozkladne vplývať na inak labilnú celistvosť Zaisťovacej divízie. Konkrétne skúsenosti vojakov v danej etape vojny formovali ich politické zmýšľanie a v určitom zmysle nahrádzali ťažko prenikajúci vplyv politickej práce ilegálne pôsobiacej komunistickej strane z domova.

Po moskovskej ofenzíve Ćervenej armády a v ďalšej vývojovej etapy partizánskej vojny dochádza aj v antifašistickom hnutí v jednotkách Zaisťovacej divízie ku kvalitatívnym zmenám. Už sám fakt, že Ćervená armáda rázne zastavila postup hitlerovcov, bol vzpruhou pre všetkých uvedomelých antifašistov.Ich prvé kontakty so sovietskou ilegalitou, neskoršie prenikanie myšlienok II. všeslovanského zjazdu v Moskve, prílev živých informácií o udalostiach z domova, poznačených činnosťou komunistov a represáliami ľudáckeho režimu voči nim, vedomie obnovy Ćeskoslovenska, umocnené československo-sovietskou dohodou o spoločnom boji proti nacistickému Nemecku z júla 1941 - to boli napospol impulzy pre aktivitu politických činov hnutia odporu.

Nálepkova ilegálna skupina sa chopila myšlienky vytvárať "vojenské komitéty" podľa výzvy II. všeslovanského zjazdu a zamerala sa na organizovanie prechodov vojakov k partizánom, pravda, bez konkrétnej súčinnosti so sovietskou ilegalitou. Priaznivé podmienky pre činnosť skupiny vytvorila začínajúca sa nová etapa vývoja partizánskeho hnutia na územiach ZSSR okupovaných fašistami.

Rozsah spolupráce slovenských vojakov s miestnym obyvateľstvom najmä v druhej polovici roku 1942 dosiahol pomerne veľké rozmery. Organizovanejšiu formu nadobudol príchodom silných partizánskych zväzov do priestorov obsadených zväčša jednotkami Zaisťovacej divízie (Bielorusko, západná Ukrajina). Jednotky Zaisťovacej divízie boli rozdelené na malé strážne oddiely a chránili železnicu, rôzne sklady, vodné nádrže, dôležité administratívne budovy a pod. Toto rozdelenie jednotiek uľahčovalo styk ich príslušníkov s obyvateľstvom, spoluprácu s partizánmi a so skupinami samoobrany. Správne a dôsledné využitie týchto možností prispelo k rozvoju protifašistického hnutia v divízii a bolo jednou z príčin jej morálneho rozkladu. Situácia vyvrcholila koncom roka 1942 po niekoľkých individuálnych a skupinových prechodoch a prípravách prechodu časti 101. pešieho pluku. Výsledok intenzívnej spolupráce s miestnym obyvateľstvom sa potom odzrkadlil v bojovej spolupráci s partizánmi, o čom svedčia spoločné akcie pri Selizovke a Ptičskom moste, ako aj iné akcie.

Spolupráca podobného rozsahu so sovietskou ilegalitou a partizánmi nemohla zostať dlhšie utajená pred velením divízie a nacistami. V snahe zabrániť rozkladným tendenciám v jednotkách, urýchlene divízie presunuli do priestoru Jeľsk, Bujnoviči, Mozyr.

Rozkaz ľudáckeho velenia a hitlerovcov o okamžitej platnosti stanného práva do určitej miery zbrzdil, ale nezastavil rozvoj protifašistického hnutia v divízii. Aj po týchto opatreniach prechádzali k partizánom hromadne ďalší vojaci a dôstojníci.

V ďalšom vývoji partizánskej vojny sa protifašistické hnutie v Zaisťovacej divízii rozrástlo do takej miery, že hitlerovské pôvodne ironicky mienené označenie slovenských vojakov "partizáni číslo dva" sa stalo historicky opodstatneným v plnom zmysle slova. Dokazuje to aj hlásenie nemeckého generála pri slovenskom MNO Schliepera, v ktorom zahrňuje výsledky svojej inšpekčnej cesty v Zaisťovacej divízii: "Počet prebehlíkov k partizánom sa značne zvýšil a denne rastie. Za posledné tri mesiace - od 1.7 1943 - prebehli traja dôstojníci, 7 poddôstojníkov a 124 mužov. K tomu treba pripočítať vojakov hlásených ako nezvestných, ktorí však pravdepodobne prebehli."

´Dalšie zásahy ľudáckej vlády a nacistov už nezastavili prenikanie antifašistického hnutia do jednotiek divízie, ktorú pred úplným rozkladom dočasne zachránili iba urýchleným presunom do Talianska. Spôsob presunu ( zvyšky divízie presunuli do Talianska cez Poľsko a Nemecko, nie cez Slovensko!) dokazuje obavy, že " boľševicky a panslavisticky naladené živly by vo vlasti rozsiali nebezpečné semeno." Okrem týchto obáv hrozila aj možnosť úplného rozpadu divízie dezerciami na domácej pôde, čo by bolo značne posilnilo rady vznikajúcich partizánskych jednotiek a národnooslobodzovacieho hnutia na Slovensku.

Antifašistické hnutie v jednotkách Zaisťovacej divízie oslabovalo pevnosť ľudáckeho režimu a prispelo k upevneniu frontu národnooslobodzovacieho hnutia na Slovensku. Dokumentovalo politické zmýšľanie veľkej časti slovenského ľudu na prelome rokov, ktoré mohutným náporom Červenej armády ohlasovalo novú éru v histórii našich národov. Na výsledkoch tohto hnutia sa zúčastňovala aj Nálepkova ilegálna skupina.

Viliam Šalgovič - Kapitán Repkin odchádza, str.132-141, krátené