Prvá frontová dovolenka

Ten deň jednako len prišiel. Porážka Nemcov pod Moskvou roku 1941 vliala ľuďom vieru vo víťazstvo. Zhrbené postavy sa vyrovnali, v očiach sa objavil záblesk radosti a nádeje. Bitka pri Moskve bola najvážnejšou udalosťou od začiatku druhej svetovej vojny. Nemci utrpeli porážku a plán blitzkriegu, teda bleskovej vojny, mal veľké trhliny. Útok na Moskvu známy ako operácia Tajfún sa začal 30. septembra 1941. Plán Barbarossa predpokladal, že do začiatku zimy 1941 nemecké vojská víťazne ukončia ťaženie na línii Archangeľsk - Astrachaň. Bol január a nemecké vojská cúvli od Moskvy až na 250-300 km.Obrovská mapa umiestnená vo výklade lekárne na korze hlavnej ulice v Spišskej Novej Vsi, kde sa zaznamenávali dobyté mestá a kraje Sovietskeho zväzu, náhle zmizla. Preto sme si my v škole zadovážili svoju vlastnú mapu a zaznamenávali do nej ústup nemeckých vojsk.

V posledný deň pred vianočnými prázdninami sme sa ponáhľali domov. Ani som netušil, aké prekvapenie ma čaká doma. Otvoril som dvere a nechcel som veriť vlastným očiam. Za stolom pokojne sedel brat Jano. Vstal, ako vždy mi silne stisol ruku a opýtal sa, ako sa mám. Naši boli všetci pohromade a otázky sa len tak sypali. Jano pokojne odpovedal. Opýtal som sa hneď, čo je nové a aká je situácia na fronte. "Celkom dobrá, práve sme opustili Rostov a o vyrovnávaní frontovej línie pod Moskvou ste počuli, nie?" Bola to pre nás dobrá správa. Pozrel som sa znovu na uniformu a položartom sa pýtam: "Žiadne vyznamenanie za účasť na fronte?" Janov pohľad sa akoby zastavil na mojom čele a videl som, ako mizne úsmev z jeho tváre. "Pozri sa, Jožo" - začal Jano celkom vážne. 

"Na východný front som nešiel preto, aby som bojoval proti Rusom a za to dostal ešte vyznamenanie. Pamätaj si, že z východného frontu, z vojny proti Rusom si nedonesiem žiadne vyznamenanie, aj keby som tam bol niekoľko rokov. To si dobre zapamätaj. Žiadne! Išiel som na front a viem, kde je moje miesto." 

Videl som, že som prestrelil. Na tretí deň dovolenky sa Jano zmienil, že potrebuje odcestovať do Prešova. Mal tam nejaké balíky "s hračkami" a potreboval pomocníka. Matka mu hneď vpadla do reči: "To som vedela, že dlho doma nezostaneš. Už ako učiteľ prišiel si na prázdniny, ale o dva-tri dni už ťa doma nebolo. Stále musíš niekam chodiť, cestovať a neposedíš na jednom mieste." Jano sa len pousmial, ukázal na zem. "Veď sa tam dosť naodpočívame."

V kruhu rodiny sa rozhodlo, že do Prešova pôjdem s ním ja. Bol som najmladší, neplnoletý a balíky sa mi podarí bez nehody priniesť domov. V Prešove sme sa ubytovali v hoteli na hlavnej ulici. Aby som sa večer nenudil, kúpil mi lístok do kina. Pokladníčka sa veľmi potešila, keď zbadala Jana. Asi tam chodil často. Zostal som v kine a on mal svoj program. Do hotela prišiel nad ránom a ja som sa ho hneď opýtal, kde bol tak dlho. Rozosmial sa a vravel: "Práve naopak, prišiel som veľmi zavčasu." Po vojne som sa dozvedel od jedného Prešovčana, že sa Jano zabával spolu s ďalšími dôstojníkmi v kaviarni. Nad ránom v dobrej nálade hádzali nožíky a triafali, kto presnejšie zasiahne Hitlerov obraz visiaci na stene.

Ráno sme zamierili do kasární. Vojaci Jana disciplinovane zdravili. V kasárňach sme vošli do miestnosti, kde boli kadejaké vojenské materiály. Jano mi podal objemnejší, pekne zabalený balík s tým, aby som dával pozor, lebo je tam rádio. Balík som vzal do ruky ako poklad z čarovnej ríše a predstavoval som si, ako celá rodina počúva v teplej izbe frontové správy. Jano ma vyrušil a podal mi do ruky ďalší balík a zasa s poznámkou - pozor na oheň a na náraz - môže to vybuchnúť. Priložil prst na ústa a pošepol: "Granáty." Rukou čiahol do kúta, kde stál podlhovastý balík. "Toto si zaves na rameno." Obsah nebolo vidieť - veci boli pekne zabalené a previazané špagátmi; boli tam knihy. Odprevadil ma na stanicu a pomohol nastúpiť do vlaku. Niesol som domov veľkú cennosť a ešte som nevedel, aké budú z toho nepríjemnosti.

Domov som dorazil okolo obeda. Ľudia sa za mnou pozerali, každý bol zvedavý, čo to nesiem. Odpovedal som, že granáty. Bola to pravda, ale nikto tomu neveril. Doma sme rozbalili rádio. Asi po pol hodine sa rozozvučali melódie rušené akýmisi hlasmi. Moskva mlčala. Až večer zasadla za rádio matka. O chvíľu vbehla do kuchyne a volala. "Poďte počúvať, chytila som Moskvu." Hlásili dobré správy o bitke pod Moskvou. Vrylo sa mi do pamäti mesto Klin, kam až sovietske vojská zahnali Nemcov. Matka potom každý, každučký večer počúvala zahraničné správy. Ani len netušila, akú strašnú správu sa raz dozvie práve z tohto rádia. Večer sa Jano odkiaľsi vrátil a nám po izbe zneli rázne pochodové piesne. Usmial sa a povedal: "Tak čo, vyhrávate, ste s ním spokojní?" Takmer zborovo sme odvetili: "Výborne, a bolo drahé?" Jano mal hneď pripravenú odpoveď: "No, ako sa to vezme, drahé. Keby boli Nemci na to prišli, tak mohlo byť až veľmi drahé." Potom sa rozhovoril o tom, ako prišli za ním ilegálni pracovníci, s ktorými spolupracoval, a požiadali ho o pomoc. Niekoľko členov by potrebovalo zmiznúť z mesta a dosť ďaleko na západ. Mal to byť Ľvov. Vyhovieť ich žiadosti a poslať vojenské nákladné autá niekoľko sto kilometrov na západ, to nebola jednoduchá záležitosť. Ale podarilo sa to. Pred odchodom sa prišiel jeden z nich rozlúčiť a poďakovať. Pod pazuchou mal balík - rádio. Nechcel odísť, kým si ho nevezmem. "Bude vám robiť dobré služby a oznamovať už len dobré správy, vezmite si ho." Jano napriek tomu zaplatil na fronte príslušný poplatok. "Jožo, nechceš sa prejsť do Spišskej - mám tam nejakú prácu," - opýtal sa Jano. Na spiatočnej ceste sme sa zastavili v miestnej krčme. Keď sme odchádzali, jeden z chlapov zavolal: "Jano, už sa nemusíš ani vracať na front. Rusi útočia a Nemci utekajú od Moskvy. Kým prídeš na front, bude aj po vojne." Cestou domov som sa Jana pýtal, kedy sa vráti z frontu. Mnohí dôstojníci, ktorí tiahli do Sovietskeho zväzu, sa po vyhlásení vojny už vrátili. Jano neodpovedal. Asi premýšľal, ako mi to má povedať. 

"Nebude to tak skoro. Nemci tam majú zhromaždené veľké sily. Svoj cieľ, teda poraziť Sovietov, sa budú usilovať dosiahnuť za akýchkoľvek obetí. Potečie ešte veľa krvi. A ja, ja sa nevrátim, kým sa to všetko neskončí. Prídem, až padne na fronte posledný výstrel."

Keď som niesol z Prešova rádio a zbrane, nemal som ani potuchy, aké to bude mať následky. - Nové typy pušiek - jedna z nich automatická desaťranová - Jano ju veľmi chválil a druhá tiež nová - a ukázal ich dôstojníkom v Prešove, a susedom, ktorí večer zaplnili našu kuchyňu na besede s Janom. 

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 72-74