Bojový krst v podmienkach partizánskeho života (1)

Po definitívnom odsune Zaisťovacej divízie zistili rozviedky štábu Generála Saburova, že sa fašistické jednotky pripravujú na rozsiahlu trestnú expedíciu proti partizánom. Na základe týchto správ sa partizánske jednotky sústredili na organizovanie protiopatrení a bojovú pripravenosť proti okupantom.

Niekoľko dní, ktoré delili československý partizánsky oddiel od prvých bojov v chystanej protiakcii, využil Nálepka na zdokonalenie organizácie oddielu a na výcvik jeho príslušníkov. Už od prvých chvíľ zaviedol v oddiele uvedomelú vojenskú disciplínu. Sám predchádzal príkladom vo vojenskom vystupovaní a v plnení rozkazov vyššieho velenia. V rámci disciplíny prísne dbal na osobnú hygienu. Každému vedel vždy poradiť a jeho optimistická nálada a viera v konečné víťazstvo upevňovali bojaschopnosť jednotky. Veľkú pozornosť venoval vojenskej, morálnej a politickej príprave oddielu, ktorého príslušníci si rýchlo osvojovali nový, partizánsky spôsob života. Pri upevňovaní oddielu a v bojovej príprave mimoriadne aktívne pôsobili komsomolské schôdze, ktorých sa vojaci, respektíve partizáni Nálepkovho oddielu zúčastňovali v rámci politickej výchovy.

Pred prvým bojovým vystúpením mal Nálepkov partizánsky oddiel takúto organizačnú štruktúru:

a/ dve bojové skupiny, ktorým velil Emil Gočal a Jozef Révay

b/ menšiu skupinu rozviedky, ktorej velil Michal Petro

c/ hospodársku časť, ktorej velil sovietsky dôstojník Voronov a ku ktorej patrilo niekoľko skúsených ukrajinských partizánov, ako V. Harsányi a sanitárka Naďa Manková

d/ štáb oddielu, v ktorom boli: Ján Nálepka, Imrich Lysák-Jacko, Michal Petro, Štefan Chovanec a Peter Benkovič

Podľa vzoru sovietskych partizánskych oddielov chcel Nálepka túto organizačnú štruktúru zdokonaliť ustanovením funkcie politického komisára v oddiele, a preto požiadal vyššie partizánske velenie o jeho pridelenie. Tento akt výrečne svedčí o tom, že Nálepka na základe úzkych stykov s boľševickou ilegalitou a bezprostredných skúseností zo spolupráce s partizánskym velením dospel k pochopeniu dejinnej úlohy komunistickej strany.

V radoch žitomirských partizánov našiel Nálepka a jeho spolubojovníci vynikajúcich politických i bojových učiteľov a oddaných priateľov. Nálepkov oddiel pravidelne navštevoval veliteľov Žitomirských partizánskych oddielov  generálmajor A.N. Saburov, politický komisár Z.A. Bogatyr, veliteľ partizánskeho oddielu Buďonnyj J.A. Arťuchov, pracovník dokumentárneho filmu A.N Frolenko a iní stranícki i komsomolskí funkcionári, ktorí oboznamovali príslušníkov oddielu s úlohami boja proti fašizmu, s jeho zásadami a taktikou partizánskej vojny. Nálepkovci si rýchlo privykali na partizánsky spôsob života. Pri týchto návštevách sa často rozoberali plány spoločných bojov, hovorilo sa o oslobodení Ćeskoslovenska, o budúcom mierovom živote a o spravodlivom usporiadaní spoločnosti. Družba medzi sovietskymi oddielmi a Nálepkovou jednotkou upevňovala bojovú schopnosť, čo sa potvrdilo už pri najbližšej príležitosti.

Veliteľstvo Žitomirských partizánskych oddielov oznámilo Nálepkovi, že dňa 21. júna 1943 začali fašistické vojská uskutočňovať svoje veľké trestné výpravy proti partizánom. V zostave týchto vojsk boli aj maďarské horthyovské jednotky, ktoré vystriedali Zaisťovaciu divíziu.

Keď sa to Nálepka dozvedel, poslal Slovákom v maďarskej armáde niekoľko listov a letákov, v ktorých sa výstižne hovorilo o význame boja proti hitlerovcom a ich prisluhovačom:

" Všetky porobené národy dvíhajú svoje hlavy, Prestaňte aj vy slúžiť maďarským porobiteľom a prejdite k nám, československým partizánom."

AÚML ÚV KSS, fond 8/9-15

V iných agitačných materiáloch zasa objasňoval maďarským dôstojníkom ich žoldnierske postavenie po boku hitlerovcov a oboznamoval ich so skutočnou situáciou na frontoch. V tejto agitačnej práci bol veľmi vytrvalý, čo dokazuje aj obsah nasledujúceho listu:

" Písal som vám list a doteraz naň nedostal odpoveď. Neviem, prečo neprídete, aby sme sa dohovorili o situácii. Ći chcete aj naďalej slúžiť Nemcom a s nimi zahynúť? Bude rozumnejšie zachrániť seba a svojich ľudí od istej smrti, a súčasne ste povinní stať sa predstaviteľmi ľudu pri tvorení nového mieru. Myslím, že svoj národ máte radi, a preto vás určite očakávam. S pozdravom: veliteľ československého partizánskeho oddielu kpt. Repkin. "

Z.A.Bogatyr, cit. dielo, str. 248

Nálepka sa v záujme rozšírenia partizánskych jednotiek usiloval získať aj maďarských vojakov pre vojnu proti hitlerovcom, o čom sa kladne vyjadrilo aj vyššie partizánske velenie. Predpokladal však, že prvé bojové stretnutie jeho jednotky sa uskutoční práve proti horthyovským, a nie nemeckým vojskám. Jeho predpoklad bol správny, lebo v tých miestach boli horthyovské skupiny najpočetnejšie. Okrem toho sa domnieval, že v radoch horthyovských jednotiek sú aj Slováci, a preto sa vo svojom agitačnom úsilí zameral na ich získanie pre svoj oddiel. Upovedomil o tom aj príslušníkov oddielu.

Na rozsiahlych priestoroch časti Ukrajiny a Bieloruska ( USSR - Poleská oblasť, BSSR - juhozápadná časť ) vládli orgány sovietskej moci ustanovené partizánmi. V oblastných a okresných mestách týchto častí nemali okupanti okrem silných posádok kolaborantský riadiaci aparát. S okupačnými ochrannými jednotkami nemohli hitlerovci prakticky podnikať proti pomerne silným partizánskym jednotkám účinnejšie akcie. Preto velenie požiadalo na jar 1943 hlavný štáb wehrmachtu, aby do týchto priestorov vyslal také bojové útvary, ktoré by boli schopné čeliť partizánskej vojne. Za týmto účelom zároveň zaktivizovalo svoj prieskum a pripravilo rozsiahlu bojovú akciu.

Začiatkom júna 1943 v mestách Źitomir, Ovruč, Mozyr, Jeľsk, Petrikov, Olevska v okolitých dedináchsa začali zosilňovať nemecké vojenské jednotky. K 15. júnu 1943 vzrástol ich počet s miestnou políciou na 40 000 mužov.

Chystaná trestná výprava mala zničiť partizánske zväzy a oddiely, ich zásobovaciu základňu, obsadiť partizánske letisko, a tým znemožniť spojenie s Moskvou. Okrem toho mali nacistické vojská zobrať všetkých práceschopných mužov, vypáliť dediny, odviesť dobytok a úrodu.

Útok fašistických útvarov proti partizánom sa začal za silnej podpory tankov, obrnených vozov a letectva. Technické a motorizované útvary najprv plánovite odrezali lesné cesty. Zosilnili hliadkovú službu, prieskum, zdokonalili opevnenia v mestách, na cestách, a najmä na železničných tratiach.

Velenie Žitomirských partizánskych oddielov sa po bohatých bojových skúsenostiach v tyle nepriateľa rozhodlo nezačať obranné boje, ale nástrahami, zamínovaním komunikačných spojov a náhlymi prepadmi ničiť po skupinách nepriateľskú silu a jej technické vybavenie. Tento spôsob mal vytvárať pre nepriateľa atmosféru neznesiteľných podmienok boja s partizánmi v lesoch. Silná stránka taktiky partizánskeho úderu - prepad, odvážnosť a potom rýchlosť v manévrovaní - sa teraz vyžadovala ešte viac. Československému oddielu pripadlo plniť tieto úlohy v obvode obcí Danieloviči - Borovjie Lazy - Rubež - Ivanova Sloboda.

V záujme splnenia prvej bojovej úlohy československého partizánskeho oddielu nastúpil spolu s ním proti nepriateľovi aj sovietsky partizánsky oddiel Buďonného, ktorému velil I.A. Arťuchov.

Starostlivosť generála Saburova o československý oddiel dokazuje aj skutočnosť, že ho pred odchodom do prvých ťažkých bojov navštívil. Radil partizánom, aký spôsob boja majú použiť v záujme úspešného výsledku, a vyjadril presvedčenie, že oddiel svoje úlohy splní. Bol to prejav dôvery zo strany partizánskeho velenia, ktorý jednotku morálne posilnil pred zaťažkávajúcou skúškou.

Z dedinky Karteniči odchádzali obidva oddiely spoločne. Pri presune jednotiek ich napadli nepriateľské lietadlá, ktoré však plánovanú akciu partizánov vážne neohrozili. V blízkosti Karteniči zostal z poverenia sanitárky N. Mankovej a so súhlasom veliteľa bojovej skupiny partizán Viktor Valent, aby od miestnych obyvateľov zaobstaral liečivé byliny. Pri plnení tejto úlohy padol v nerovnom boji s nepriateľom. Pôvodom bol robotník a k oddielu prešiel v čase získavacej kampane nálepkovcov. Valentova smrť bola prvou drahou daňou oddielu pri získavaní skúseností v partizánskom boji.

Viliam Śalgovič - Kapitán Repkin odchádza, str. 186-191