Remizy / Prvé stretnutie 

Pozriem do okna. V osvetlenom kruhu pri pohovke stojí dôstojník v dlhom koženom kabáte. Má ostro rezanú tvár s neveľkou špicatou briadkou, striešku brigadírky nad oči, veľké okuliare v tmavom ráme. Dôstojník pomaly zoblieka plášť, ako keby ešte uvažoval. Je nevysoký, no strojný, s dobrým držaním tela. Popravil si husté, vlnité vlasy a pokročil k rozohriatej piecke. Zodvihol čosi z dlážky a hodil to do ohňa. Potom postavil nohu cez stoličku, oprel sa lakťom o koleno a zádumčivo hľadel do plameňov.
Je to zrejme Nálepka.
Vchádza Kosťa vo svojom dlhom prepychovom kožuchu, ale bez automatu. Teraz sa podobá skôr na kupca ako na partizána, za ním vchádza Reva, tiež bez zbrane.
Dôstojník sa narovnal, ale nepohol sa z miesta. Čaká. Kosťa celkom prosto, po občiansky podíde k nemu, podáva mu ruku. Reva čosi vraví.
Áno, je to on.
Prikazujem Laborevovi, aby držali stráž, a vchádzam hlavným vchodom do domu.
Dôstojník si ma pozorne prezrel. Na pozdrav mi odpovedá mocným stiskom ruky a predstavuje sa:
- Repkin.
Všetky myšlienky sa mi popretŕhali. Týmto padá celá naša taktika správania sa.. Čo je dobré pre Nálepku, to je zlé a nedostačujúce pre Repkina..
Dôstojník odrazu prehovoril po rusky, mocným, čistým hlasom. Starostlivo zdôrazňuje každé slovo:
- Je tu teplo .. Myslím, že sme v bezpečí .. Môžeme sa zobliecť.
Zobliekame sa a mne aj naďalej chodí po rozume Ćambalík. Je predsa v Remizoch. On sám navrhol, že sa môžeme stretnúť s Repkinom. Ale kde je Nálepka? Nepokračuje zasa len vo svojej hre?
Vchádza Gaľa. Priblíži sa ku mne ako cudzia, berie mi kabát a ukradomky na mňa pozrie. Ticho sa jej pýtam:
- Kto je to?
- Ján Nálepka, - odpovedá tak isto ticho Gaľa a zreteľne pritom vyslovuje každé písmeno. Zavesila kabát na vešiak a odišla do druhej izby.
Sadli sme si za stôl. Chcel by som sa vyhnúť diplomatickým rozhovorom a vytvoriť hneď na začiatku situáciu, aby sa dalo hovoriť rovno k veci. Mám pri tom na zreteli, že si treba najprv objasniť jednu - pre nás veľmi dôležitú - okolnosť: čo má s nami na rozdiel od Čambalíka spájať Nálepku?
- Povedzte, Ján, má Bogdanovič nejaký vzťah k tomuto nášmu stretnutiu?
Nálepka sa najprv zháčil:
- Bogdanovič? - Potom sa usmial: - Prepáčte, zabudol som, že ste s Ćambalíkom dobrí priatelia. Chcete, aby sme ho prizvali k nášmu rozhovoru?
- Nie. Chceme sa s vami rozprávať bez neho.
- Čambalík nám o vás veľa rozprával, -zamiešal sa do rozhovoru Petruščenko. - Z jeho rečí sme pochopili, že ste komunista a chcete s nami nadviazať bojový kontakt. Preto sa náš veliteľ rozhodol, že sa s vami stretne osobne.
- Veľmi sa teším tomuto stretnutiu. Už dávno som sa chcel dostať do spojenia s partizánmi. Považoval som dokonca za veľmi potrebné stretnúť sa s partizánskym veliteľom práve teraz a oznámiť mu, že Nemci chystajú proti vám veľkú akciu.
- Áno, - odpovedal som, - už nás o tom upovedomili horári. - Zámerne som to všetko hodil na horárov, aby som nemusel spomenúť Gaľu, ktorá už predtým dostala od Nálepku za úlohu nájsť mu sprievodcov pre túto akciu, ani Čambalíka, ktorý nás o tom nedávno tiež upovedomil. - Myslím, že nástup proti nám sa má začať 31. decembra. 

"My sme Slovania. Veďte nás tak, aby sme sa jeden druhému mohli smelo pozrieť do očí."

- Áno, 31. decembra. Chcel som nájsť čím viac horárov, ktorí by poznali miesta, kde bude akcia prebiehať. Vravel som im: " Vy poznáte lesy, aj svojich spoluobčanov. My sme Slovania. Veďte nás tak, aby sme sa jeden druhému mohli smelo pozrieť do očí." Bol som presvedčený, že naši sprievodcovia to všetko oznámia partizánom.
- Preto sme aj prišli, krajan môj, - ozval sa Reva, - chceme vás vyviesť na cestu, aby ste už ďalej neblúdili. Lebo v týchto časoch sa nájdu všelijakí horári .. Veru tak, braček, komunisti musia mať správne orientačné body.
Nálepkovi prebehol po tvári tieň. Nedalo sa rozoznať, či to boli rozpaky alebo nespokojnosť. Odrazu ho začala veľmi zaujímať jeho malá fajočka s dlhým tenkým pipasárom.
A keď vypustil kúdoľ dymu, vyfŕkol tak ironicky, že nás to ohlušilo ako neočakávaný výstrel..
- Môžete byť ubezpečení, že nie som komunista..
Nikto nevládal zakryť prekvapenie.
Či naozaj takto hovorí Repkin, pýtam sa sám seba. Ći je to naozaj on - za ktorého sme sa tak nadchýňali?
- Ja kričím "hahó" nie preto, že by som nevedel cestu, - povedal už mäkko Nálepka. - Ozývam sa len priateľom, aby vedeli, kde som. V našich jednotkách niet komunistov. Uráža ma, že hneď na začiatku našej známosti nastalo sklamanie len pre otázku mojej straníckosti ..
- Počuj, krajan, hovoríš tak, ako keby si sa rozhodol, že z teba už nikdy nebude komunista. Viete vy vôbec, za čo bojujete? 

"Máme dobrých dôstojníkov, ktorým netreba ukazovať, kto je ich nepriateľ. Oni len jednoducho nevedia, kade ísť. Netreba sa im vyhrážať smrťou. Človeku je aj tak ťažko v tom politickom pralese, keď z neho nevidí východisko."

- Áno. No nechcem ešte viac zamotávať celý boj, aj tak je už dosť zložitý. Máme dobrých dôstojníkov, ktorým netreba ukazovať, kto je ich nepriateľ. Oni len jednoducho nevedia, kade ísť. Netreba sa im vyhrážať smrťou. Človeku je aj tak ťažko v tom politickom pralese, keď z neho nevidí východisko. Veľmi by som sa chcel oboznámiť s vašou argumentáciou.
Nálepka hovoril vzrušene, až tvrdo.
- Chápem vás, - snažím sa neprikladať nijaký význam tomuto výbuchu. - Práve preto sme spolu s vašimi vojakmi, ktorí k nám prešli, napísali výzvu slovenským vojakom a dôstojníkom. V nej sme vám jasne povedali, čo od vás čakáme. Veď máme, ostatne, spoločného nepriateľa.
Nálepka vyberá ultimatívny list, ktorí sme poslali Čambalíkovi, a kladie ho na stôl.
- Prečo ste sa rozhodli, že zničíte slovenské posádky a vnesiete rozladenie medzi slovenských vojakov a dôstojníkov v našich oddieloch. Vojaci sa veľmi nevyznajú v politickej situácii, no aj tak sú v opozícii proti dôstojníkom. Zvyšujete nenávisť vojakov voči dôstojníkom, ich snahu dostať sa z útlaku do neorganizovaného chaosu.
- Nuž čože, - vravím, - to je pravda. - Zdá sa, kapitán, že máme rôzne úlohy. My ničíme komunikácie, zabíjame veliteľov, mešťanostov, a vy ste tu na ich obranu .. Partizáni bojujú proti okupantom. Či to nechápete?
- Slováci nie sú okupanti. Slováci nestrieľajú do partizánov.
Tu sa naša polooficiálna beseda s Nálepkom zasekla. Rozhovor nás priviedol na rázcestie a my sme v strehu zastali, nevediac kam a po čo vlastne ísť ďalej .. Od tej chvíle som sa začal cítiť veľmi nepríjemne.
Snažím sa neprenáhliť, aby sme sa dostali zo závozu a mohli pokračovať v rozhovore. Jedno je isté: Čambalík nás postavil medzi nás a Repkina. Dal do hry tento list. Repkinovi by sme také ultimátum nikdy neposlali ..

"Slováci nie sú okupanti. Slováci nestrieľajú do partizánov."  

- Už dávno sme chceli s vami úprimne rozprávať, - prerušil som nepríjemné ticho.
Nálepka sa akosi povznesene uškrnul, no zdalo sa mi, že mu to vôbec nesedí. Mlčal a nedôverčivo na mňa hľadel.
Kosťa vstal a povedal veselo, akoby sa nič nebolo prihodilo:
- My sme vlastne starí známi, kapitán. Spomeňte si, ako ste mi telefonovali z Vasilevična stanicu Avramovskú o príchode fašistického pluku.
- Ejha! Teda sme dávni priatelia! Nálepka sa odrazu celkom zmenil. - To ste sa vy so mnou zhovárali? .. Výborne!
Vstane, podíde ku Kosťovi, položí mu ruku na plece:
- Bol som presvedčený, že hovorím s partizánmi, a nie s náčelníkom stanice .. - Objíma Kosťu, dobrosrdečne ho buchne do chrbta. - Výborne sme sa vtedy pozhovárali! Ale mohlo sa to zle skončiť: Germáni namiesto svojich vojakov poslali najprv mamičky a dievčence. Bol som veľmi šťastný, keď som sa dozvedel, že sa to obišlo bez krviprelievania .. Mohli ste si vtedy myslieť, že Nálepkov telefonát bola vtedy obyčajná provokácia .. - A Nálepka rozpráva, ako pluk SS s obrneným vlakom obsadil až na druhý deň prázdnu stanicu.
- Môj uvítací list ste dostali? - spýtal sa.
- Aký list?
- Spomeňte si, že som vám napísal: " .. pri prvej príležitosti sa ozvem .. "
- Mimochodom, veľa nám rozprávala o vás v Avramovke naša spoločná známa, - vravím odrazu.
Nálepka pokrčil plecom. Potom pozrel na dvere, za ktorými zmizla Gaľa:
- Rozumiem. Veľmi dobré dievča ..
Živo as usmial a sadol si za stôl.
- Nie, prečo, - nesúhlasím s ním, - tamtej bolo už vyše šesťdesiať ..
- Nerozumiem ..
Rozprávam mu o starenke z Ovruča.
Nijako sa nevie upamätať. Len keď mu Kosťa pripomenul, ako hostil starenku čajom a dal jej príležitosť vypočuť si rozhlasové správy o zničení fašistov pri Moskve a ako ju potom nemecký veliteľ považoval za tajomníčku oblastného výboru strany, Nálepka sa rozosmial:
- Teraz si už spomínam .. Bolo to trocha naivné, ale ja som mal v srdci sviatok. Veľmi som si vtedy želal, - povedal trochu pateticky, - veľmi som si vtedy želal, aby mali sviatok všetci sovietski ľudia v Ovruči .. Je to dobre. No je to aj zle. Dobre je vtedy, keď to vie rozumný a čestný človek. A zlé je v tom, že sa to môže dozvedieť gestapo ..
Nálepka sa odrazu zháčil a zdalo sa mi, že len teraz pochopil, aké nebezpečné je to všetko a ako primitívne mohli vyzerať tieto jeho kúsky.
- Priveľmi riskujete, kapitán, - poznamenal Kosťa.
- Na vojne sa bez rizika nezaobídeš, - usmial sa. - Nadmerná opatrnosť kazí ľudský charakter.
- Žiaľ, niet medzi vami tak veľa Repkinov. Nepriatelia považujú Repkina za člena Kominterny, to znamená, že zaňho hovoria činy. S tým treba rátať.
Nálepka sa usmial:
- Nuž žije babka z Ovruče, tajomníčka oblastného výboru!
No Kosťu to nepomýli, útočí ďalej:
- Sám Himmler poslal do vašej divízie dvoch zamestnancov, aby odhalili Repkina. Našťastie sme ich zadržali.- A Kosťa rozpráva Nálepkovi o tom, čo vypovedali himmlerovskí špióni.
- Živého ma nedostanú, - zasmial sa Nálepka, no zdalo sa mi, že tentoraz trocha násilne.
Potom nám začal odhaľovať svoj systém konšpirácie. Odrazu zo všetkého vysvitá, že tento človek nie je taký prostý.
Navonok, pred ľuďmi, je ku všetkým rovnako chladný a v plnej miere využíva svoju právomoc. Je ctižiadostivý, chce spraviť kariéru. V štábe vládne vzorný poriadok. Najväčší dôraz kladie na disciplínu. Je puntičkár. S kým netreba, s tým o politike nerozpráva.
- Sú to veľmi jednoduché počty, - vysvetľuje nám, - ak ma nacisti chytia ako Nálepku, bude to náhodilé a nepresvedčivé .. Ani na um im nepríde, aby pozatýkali tých, ku ktorým som bol prísny, o ktorých som dával zlé posudky. No a tých, s ktorými som pil, zabával sa, karty hral, na ktorých som písal dobré charakteristiky - tých len nech spokojne zavrú .. Proti tomu nemám námietok. Bude to celkom spravodlivé ..

"Ak ma zatknú ako Repkina, viem že v tom prípade sa dvere väzenia tuho uzavrú, no svedkovia mojich činov budú nemí. A ilegalita bude i naďalej žiť .. "

 Ak ma zatknú ako Repkina, viem že v tom prípade sa dvere väzenia tuho uzavrú, no svedkovia mojich činov budú nemí. A ilegalita bude i naďalej žiť ..
Nálepka stiahol husté obrvy.
- Snažím sa všade, kde sa dá, robiť ľuďom len akože náhodou dobre, a nacistom .. škodu. To je preto, aby nás tu ľudia nepovažovali za nejakú prísadu nemeckého fašizmu. Chcem veriť v politiku boľševickej strany, v budúcnosť československého ľudu. Ale nie som komunista a partizáni so mnou nechcú hovoriť o vysokej politike, už vyše roka si ma podávajú z ruky do ruky ako surové drevo, ktoré ani nehorí, ani sa nepotopí .. Tak to bolo v Bielorusku, a tak je to aj tu ..
Zbadal som, že sa Petrušenko nedôverčivo usmial. Zrejme si tak isto ako i ja predstavoval, že Nálepka vidí jasnú cestu v džungli slovenského fašizmu, a keď hovorí o Ćechoch a Slovákoch, vie, ktorá je podstatná a zdravá zložka jeho ľudu. No treba sa aspoň o krôčik priblížiť k cieľu, a začnem teda rovno:
- Hovorme k veci, politiku zatiaľ nechajme bokom.
- Vy si teda myslíte, že boj s nacistami možno viesť bez politiky?
Nálepka je znova ochotný pustiť sa do diskusie.
- Vravím, že zatiaľ, kapitán!
Doteraz sme vždy cítili, že strana nás dobre pripravila, aby sme mohli samostatne riešiť množstvo problémov, ktoré vznikli v podmienkach nepriateľského zázemia. A cítili sme, že ich riešime správne, lebo ľud chápal a osvojil si naše rozhodnutia, podporoval ich. No nemali sme zatiaľ príležitosť zaoberať sa otázkami medzinárodnej politiky. Zdalo sa nám, že boj v tyle nepriateľa už sám od seba určil vzťah ľudu k okupantom a tým aj k Slovákom ..
Opatrne som mu odpovedal:
- Nechceme sa pliesť iným národom do politiky. Nevidím dôvody, ktoré by vám bránili bojovať proti fašistom. Nie sme diplomati. Všetky problémy sú nám jasné: biť fašistov, Tieto problémy sú v našej aj vašej kompetencii.
Nálepka ma počúva, hľadí striedavo na mňa, na Revu, na Petrušenka, a badám, že sme narazili znova na akési úskalie. Nálepka sa snaží mlčaním zakryť pred nami svoje myšlienky. No, myslím si, že treba vyrážať klin klinom.
- Veríme, že medzi Slovákmi a Čechmi máme veľa úprimných priateľov. Hovorí o tom náš sovietsky ľud. Sovietska informačná kancelária podáva skoro denne správy o hrdinských činoch vojenskej československej brigády, ktorá bojuje po boku Červenej armády. V okupovaných oblastiach, v ktorých sú slovenské posádky, hovoria o vás veľmi pekne obyvatelia aj partizáni. No pochopte, že nie vždy nám slovenské jednotky uľahčujú boj. Musíte uznať, že v tých jednotkách je veľa slovenských fašistov ..
- Prosím vás, aby ste brali do úvahy, že náš národ je malý, - povedal s ťažkým vzdychom Nálepka.
- Správne, - vraví Kosťa, - súhlasíme s vami. No prečo si myslíte, že všetci vojaci a dôstojníci zmýšľajú rovnako? 

"Nacizmus rozdelil náš národ na dve časti: jednu veľmi malú a druhú .. veľkú." 

- To máte pravdu: nacizmus rozdelil náš národ na dve časti: jednu veľmi malú a druhú .. veľkú.
- Máme správy, - pokračuje Kosťa, - že Ćambalík straší vojakov partizánmi, boľševizmom, ťažkou odplatou po vojne za účasť v spoločnom boji proti fašizmu.
- To sú falošné správy, - preruší ho Nálepka. - Chceli by nás dostať proti sebe - čelom o čelo. Chceli by prehĺbiť priepasť medzi sovietskymi ľuďmi a Slovákmi, ktorí sem boli zahnaní.
- Zaujímavé!, - vybuchne Kosťa: - Ale potom sa, prosím vás vžite do nášho položenia: akože tu nemá byť priepasť? Prišli vaše útvary. Nevraždia, neokrádajú sovietskych ľudí. No načo ste si priniesli zbrane, Zľakli ste sa väzenia? Nenašli ste iné východisko? Cítite s nami. Dobre! Ale vaša prítomnosť nám bráni biť sa s okupantami a ich pomáhačmi. Neobviňujeme vás osobne, že si nestanete, tak ako ste, na boj proti nepriateľovi, hoci niektorí slovenskí vojaci sa už na to odhodlali a prechádzajú k nám. No za vaše chrbty sa schovávajú nehodní ľudia, trasú sa o svoju kožku a pomáhajú nepriateľovi. Pochopte, že vaša neutralita nás nemôže uspokojiť, že nemôžeme súhlasiť s polovičatosťou ..
Nálepka sa zmraštil ako od ostrej bolesti, vstal, prešiel sa po izbe. Pozrel na svoju čiapku s fašistickým znakom, potom mu oči zabehli k hviezdičke, pripätej na Kosťovej baranici. Vrátil s ak stolu, sadol si, potom vstal, znova si sadol a zaboril hlavu do dlaní. Mlčíme, nesúrime ho. Rozhoduje sa jeho životná otázka. Nie je to ľahké. Nech len rozmýšľa .. 

"My slovenskí vojaci sa môžeme mýliť, no nezrádzame."

Odrazu sa vzpriamil, oprie sa oboma rukami o stôl, akoby chcel vstať, a nečakane ticho povie:
- Súdruhovia ..
Všetci sme sa vzpriamili. Toto slovo nás odrazu zblížilo. Nálepka pocítil naše vnútorné rozochvenie a začal hovoriť s nadšením, ako keby vystupoval pred zhromaždením:
- Chcel by som, aby sa vám moje priznania nezdali neskromné. My slovenskí vojaci sa môžeme mýliť, no nezrádzame. Možno robíme naozaj menej ako komunisti, ale nerozchádzame sa s nimi, a ak sa so mnou azda rozchádzajú moji priatelia, podržím si aj naďalej svoje presvedčenie. Myslím si, že moja činnosť je v súlade s politikou našej komunistickej strany. Teraz nikto nebojuje bez politiky .. Čo myslíte - Amerika, Anglicko a náš prezident Beneš vstúpili do koalície so Sovietskym zväzom bez politiky? Ak vám poviem, že Anglicko podporuje partizánske hnutie len preto, aby bojovalo proti fašistom - uveríte mi? Nie, poviete, že je to politika. Boja sa, že ak sa do toho nezastarajú, bude partizánske hnutie všade komunistické. A to by teda nechceli ..
Kosťa tľapol dlaňou o stôl a skríkol:
- Správne!
Nálepka prikývol a pokračoval:
- Keď my Slováci vravíme, že z našej zeme urobili nacistickú bábku a nás, že vyrvali z ľudu a poslali nie hocikam, ale proti Sovietskemu zväzu, myslíte, že v tom nevidíme politiku? Náš národ vliekol po celé stáročia na svojej šiji národnostný útlak Rakúsko-uhorskej ríše. Bol dokonca čas, keď nad nami visela hrozba, že stratíme svoju národnú reč, a materčinou sa vravelo len v kuchyni. Nacistické politici sa rozhodli, že nám dajú podmienečnú samostatnosť, že otrávia náš vzťah k Ćechom a k sovietskemu ľudu. Slovenský fašizmus má katolícky charakter s náboženským fanatizmom, opiera sa o zradu hlinkovej "ľudovej" strany. Nálepka nabral dych a pokračoval už pokojnejšie:
Bol som v jeseni na dovolenke. V mojej vlasti bije hlinkovská polícia Ćecha preto, že sa od Slováka opovážil kúpiť alebo vymeniť za niečo zemiaky. A Slováka bijú, že tie zemiaky Ćechovi predal. Za toto bude náš národ hrozne pykať, ak sa ustanoví buržoázne Československo. 

"Buržoázia narobí z nás otrokov. Zaoceánska buržoázia nás bude podporovať len v tom prípade, ak budeme zavýjať ako psi proti východu."

Buržoázia narobí z nás otrokov. Zaoceánska buržoázia nás bude podporovať len v tom prípade, ak budeme zavýjať ako psi proti východu. Vidíte, k čomu by mohol priviesť Československo náš boj bez politiky. A keď si predstavím takúto budúcnosť svojej vlasti, nemôžem pokojne rozprávať. Chcem, aby sa Slováci prichystali na boj vo vlastnej krajine. Preto nemôžem súhlasiť, aby od nás odchádzali vojaci a dôstojníci. K partizánom musí prejsť celý pluk, aby potom ..
- Na čo teda čakáte? - pýtam sa.
- Kedykoľvek som sa doteraz stretol s partizánmi a pýtal sa ich, čo máme robiť, nikto mi nedal odpoveď. Cítim, že mi nedôverujú, pretože nie som komunista.
Nálepka si uvoľnil golier, strčil ruky do vreciek, trocha sa prihrbil. Na bledých lícach mu vyskočili červené škvrny. Fajka zhasla, nervózne ju poťahuje, potom ju hodí na stôl. Mlčky hľadí na jasný plamienok v sklenom cylindri petrolejky a zdá sa, že je v myšlienkach ďaleko od nás. Odrazu vyberie z vnútorného vrecka fotografiu akejsi ženy, položí na stôl a ďalej čosi hľadá po vreckách.
Pozorne sa zadívame na obrázok. Prísne, čisté črty tváre. Na prvý pohľad vidno, že je to dobrosrdečná, múdra a silná žena, ktorá prestála veľa žiaľu.
- Moja mamička, - povedal nežne. berie mi z rúk fotografiu, zadíva sa na ňu a mäkko sa usmieva: - Nemal som ešte ani dvadsať, keď ma vyprevádzala za učiteľa hľadať pravdu na zemi. Môj otec chodil celý život po svete za robotou .. Neviem, prečo sa mi vždy zdalo, že matka má mňa radšej ako ostatných. Doma som si napísal na pamiatku jej slová.
Obrátil fotografiu a po slovensky číta vety, napísané drobnulinkým písmom. Potom prekladá:
" V mojich očiach si stále dieťaťom. Matke sa vždy zdá, že sú jej deti ešte malé. Neboj sa. Choď a hľadaj pravdu. Nájdi ju. Pozorne počúvaj ľudí ranených biedou a chráň si ich dôveru. Jano, ty máš dobré srdce, naber síl, rozumu, ono samo ti našepká, čo máš robiť."
Čosi mi stiahlo hrdlo. Ledva vládzem vypovedať slová:
- Prekrásne slová! Vaše matky vravia svojim deťom to isté, čo naše ruské. Aj nám tak píšu: "Radšej polož za vlasť život, nezraď spravodlivú vec."
Reva si pripaľuje Nálepkovou zápalkou.
- Nuž ako braček, našiel si pravdu na zemi?
- Našiel, len ju treba vybojovať.
- Môžete nám o sebe trocha viac povedať? - obraciame sa k nemu.
- Áno .. Ako som povedal, nebolo mi ešte ani dvadsať rokov, keď ma mamička vyprevádzala za učiteľským povolaním. Dostal som sa vtedy do malej dedinky, Maríkovej. Stála medzi vysokými vrchmi v širokej doline. Právom sme ju volali dolina hladu a tmy. Ľudia vyčerpaní, zodratí. Deti bledulinké, bosé, otrhané. Škola mala iba jednu triedu. Začali sme aj s kolegom učiť deti. Jeden v triede, druhý vonku, pokiaľ to počasie dovolilo. Keď bol mrcha čas, chodievali sme večer po domoch. Pochytila ma obrovská túžba stať sa naozajstným vychovávateľom malých aj veľkých. Mladícky ideál ma vynášal do akýchsi snových zámkov. Niekedy sme si zavolali starcov, do rána sme sa rozprávali. Vtedy nám ešte mútila hlavu masarykovská demokracia. Myslel som si, že stačí, aby bol ľud gramotný, a hneď zo seba zhodí krivdy, ktoré na ňom píšu egoisti. Ale tu sa na mňa ani hora navalila cirkev. Farári boli zvyknutí, že im učitelia slúžili a chodili po tabak. Vysvetľujem ľudu, píšem články proti poručníctvu cirkvi nad školami. Vtedy štátne orgány, ktorých spravodlivosť tiež kontroluje cirkev, vystúpili na ochranu farárov. Dali ma na súd. Rozhodol som sa, že sa obrátim na politické strany - na sociálnodemokratickú a agrárnu. Veril som, že ma podporia. Behám ako chlapčisko, volám o pomoc. A ukazuje sa, že členovia oboch strán sú otrokmi svojich vodcov a hriechy vodcov kryje cirkev .. No ja aj ďalej verím v masarykovskú demokraciu. Píšem výzvu, aby sa školy poštátnili. Aby neboli v cirkevnom poručníctve. A aby sa inšpektori vzdelávali v demokracii. A aby sa deti prestali klaňať farárom ..
Reva sa hlasno zasmeje. Nám sovietskym ľuďom pripomína Nálepkovo rozprávanie čosi veľmi dávne.
Nálepka akoby už nerozprával, ale zdá sa, že číta knihu .
- Moju výzvu nechcel nikto uverejniť. Báli sa ma ako diabla. Vtedy som sa stretol s istým dievčaťom, učiteľkou. Kamarátili sme sa už od detstva. Povedala mi: "Jano, nechaj to tak, tých neprebiješ. Vezmime sa a budeme si spokojne žiť .."
- A čo? .. Oženil si sa? - pýta sa veselo Reva.
- Nie. Nepotrebujem ženu na to, aby mi nosila balíčky do väzenia .. Vtedy som už totiž jasne videl, že ak tú pravdu budem hľadať, väzeniu sa nevyhnem ..
- A čo sa stalo s výzvou? - pripomenul som mu.
- Dozvedel sa o nej náš pokrokový školský dejateľ Zdenek Nejedlý. Na jednom zhromaždení učiteľov i povedal: "Páčite sa mi, Nálepka, dajte mi tú svoju výzvu, uverejníme ju v našich novinách." A uverejnil. No vtedy sa na mňa nevrhla jedna cirkev, ani dve, ale všetky, koľko ich len na Slovensku bolo. A k tomu ešte aj štátny aparát. Vtedy sa mi v hlave rozjasnilo. Ukázalo sa, že masarykovská demokracia je vo vleku katolíckej cirkvi ..
- Naozaj má cirkev u vás také postavenie? - opýtal som sa.
- Ak vám odpoviem "áno", nevyjadrí to ani zlomok skutočnosti. Keď sa u nás rozparcelovala veľkostatkárska pôda, časť dobrej zeme ostala. A tieto "pozostatky" dostala cirkev, aby sa o ňu roľníci medzi sebou nepobili. Podľa masarykovskej ústavy sa stal farár statkárom plus ochrancom jezuitských zákonov. Vyciciavali z ľudí silu, rozum, a keď ich bolo treba zachrániť pred hladom alebo žandárom, vraveli : "Všetko je od Boha." 

"Farár už vlastne ani nežije na zemi. Lieta kdesi pod oblakmi. Je to "duch svätý" - raz na zemi, raz na nebi, ako je to práve najvýhodnejšie. Ja som vravieval, sú to pastieri, ktorí chránia stádo vlkov, aby sa im ovce neprotivili a vlka neroztrhali .. "

Farár už vlastne ani nežije na zemi. Lieta kdesi pod oblakmi. Je to "duch svätý" - raz na zemi, raz na nebi, ako je to práve najvýhodnejšie. Ja som vravieval, sú to pastieri, ktorí chránia stádo vlkov, aby sa im ovce neprotivili a vlka neroztrhali ..
No myslím si, ale sa mu riadne zbridili tí farári. Zaujímalo ma však, ako sa skončilo jeho hľadanie pravdy.
- A národ podporil vašu výzvu?
Nálepka sa zamračil:
- Aj práva národa boli vo vleku cirkvi. Po uverejnení výzvy ma začali ešte viac prenasledovať. A všetkým takým učiteľom, ako som bol ja, znížili platy. Nakoniec sa ma ujali robotníci. "Ujali" vravím preto, lebo vtedy ma už prenasledovali všetky strany, nikomu som nebol potrebný. Komunisti mi pomohli nájsť miesto pomocného učiteľa v Stupave, neďaleko Bratislavy. Stupavské komunisti mi vyšli v ústrety a vyzbrojili ma Marxovými a Leninovými dielami.
Potom sa Nálepka nad niečím zamyslel a pokračoval:
- Niekedy mi tak napadlo: keby človek obetoval život, možno, že by z toho mali iní ponaučenie, pochopili by, že takto sa nedá bojovať za pravdu v čase "izmov". To som si tak sám pre seba zašifroval marxizmus-leninizmus. Začal som už chápať rôzne veci, no rok 1938 prerušil moje učenie. Nikdy nezabudnem na ten december. Pred budovou školy prišla hlinkovská polícia - garda. Zdrapili ma a vyhnali zo školy. Spálili mi knihy a z okna vyhodili len prázdnu aktovku .. Nuž zostal na ulici opustený, zhanobený učiteľ a vedľa neho v mláke ležala prázdna aktovka ..
Nálepka sa odmlčal. Potom sňal okuliare, vybral vreckovku a začal ich dôkladne vytierať ..
- Povedzte, ako ste sa dostali do armády? - opýtal som sa ho.
Nálepka rozpráva, ako vtedy vyhlásili mobilizáciu. 

"Prišli komunisti a povedali: "Choďte do armády. Volajú vás v mene božom - teda choďte. A strieľajte pánubohu do okien."

- Prišli komunisti a povedali: "Choďte do armády. Volajú vás v mene božom - teda choďte. A strieľajte pánubohu do okien. Bezpodmienečne prebehnite do Červenej armády." Zanechal som matke lis, že ak jej nebudem písať, bude to znamenať, že je všetko v poriadku a že som v Červenej armáde. A ak napíšem, že rádio nehrá, teda sa vec nepodarila. No na front som sa nedostal. Divíziu ustanovili ako ochrannú. Dal som si za úlohu, že moji vojaci a dôstojníci nesmú pripraviť o život ani jedného sovietskeho človeka a že takto si pred sovietskymi ľuďmi obhájime svoju česť a česť nášho národa. Vravieval som im: "Ste Slovania. Kto pozná históriu, ten vie, čo treba robiť."
Nálepka podrobne rozpráva, ako vyrábali z tlčeného skla tabletky "červeného streptocidu", vkladali ich do olejničiek, ktorými sa mastia osi. Keby sa aj u niekoho našiel taký liek, nikto sa nepozastaví, lebo na vzhľad vyzerá ako pravý červený streptocid.
- Jedna fľaša, potlčená na prach, môže rozožrať oceľové osi celému ešalónu.- Nálepka sa usmeje a dodá: -Istý esesák bral dokonca tieto tabletky proti mrchavej chorobe ..
Všetci sme sa zasmiali, no Nálepka hneď pokračoval vážnym tónom:
- To boli naše prvé drobné činy, ktorými sme vám chceli pomôcť. Potom sme nadviazali spojenie s bieloruskými partizánmi. Stretol som sa s Vasilijom Ivanovičom Kozlovom. Mali sme potom dobrý kontakt, no neskôr nás hodili do Jeľska, za Pripiať, a doteraz sa mi nepodarilo spojiť sa s ním ..Som veľmi rád, že som sa s vami stretol. Verím, že to bude také spojenie, aby sa medzi nami nikde a nikdy neprelievala krv ..
- Váš veliteľ pluku patrí k tuhým tisovcom? - spýtal som sa.
- Môj starký, plukovník Čányi, vymyslel si špeciálnu neutralitu. Vravieva mi: "Rob si, čo sa ti len páči, Jano. Viem, že máš rád Rusov. Ak prídu do Československa spojenecké vojská, nepoviem, že si tu bol v spojení s komunistami. A ak príde Červená armáda, nezabudni povedať, že som o všetkom vedel, no nebránil som ti .. Iba o jedno ťa prosím: rob všetko tak, aby nás dvoch neposadili do basy a neobesili .."
- To je akási komerčná neutralita .. - uštipačne poznamenal Reva.
Nálepka nereagoval na jeho slová. Vstal, prešiel sa po izbe. Pohľad mal upretý kdesi do diaľky. Odrazu vzal do ruky Kosťovu baranicu, vyskúšal si ju a s povzdychom ju zavesil nazad. 

"Náš ľud má čisté srdce a veľmi by som chcel, aby ste ho pochopili a milovali. Mnohí z nás mali na začiatku vojny holubičiu povahu, ale teraz ukážeme, ako vieme bojovať. "

- Náš ľud má čisté srdce a veľmi by som chcel, aby ste ho pochopili a milovali. Mnohí z nás mali na začiatku vojny holubičiu povahu, ale teraz ukážeme, ako vieme bojovať. Prosím vás, aby ste mi uverili. Chápem, že ak si raz človek popáli ruku, nikto mu nepomôže tým, že si ju popáli aj on. Ćaká nás veľký boj. Musíme si šetriť sily. Zatiaľ sa podujímam na to, že vám uvoľním cesty, aby ste ich mohli zamínovať, a upovedomím vás, ak by hrozilo nebezpečenstvo. Ak nám rozkážu strieľať do partizánov, budeme strieľať do Nemcov. V prípade nebezpečenstva prejdeme k vám. Posielajte nám viacej letákov. Nech si naši vojaci prečítajú, ako sa bijú ruskí partizáni. To pochopia srdcom aj rozumom. Chceme, aby do Berlína došla Červená armáda. Nech sa potom vráti naša emigrantská vláda cez Sovietsky zväz. A my jej na hraniciach povieme: " Vy už patríte minulosti a vaše akcie sú znehodnotené." Oni nám z Londýna kričia: " Nenadväzujte spojenie so sovietskymi partizánmi. Šetrite svoje sily pre rozhodujúci úder .. "
- Z Londýna? Ako to? - prekvapil sa Kosťa.
- Každý veliteľ pluku má kľúč londýnskej vysielačky. Naša vysielačka pracuje s Bratislavou a s Londýnom. Tak isto aj štáb divízie. Aj hlinkovci majú spojenie s Londýnom. V prípade, ak by prišli anglické vojská, chystajú sa zradiť Hitlera, no v záujmoch Anglicka. A môže to potom vypáliť tak, že dnešní fašisti budú nám vládnuť aj po vojne. Preto treba udržať našu divíziu. Ešte bude mať kde bojovať .. Môj čas vypršal. Musím odísť .. Dnes som naozaj šťastný. Vidím cieľ, viem, čo mám robiť. Hoci nás aj bude deliť vzdialenosť, hoci budeme v rôznych podmienkach, dovoľte mi, aby som seba a svojich priateľov považoval za verných členov vašej veľkej partizánskej rodiny.
Pevne sme si stisli ruky. 

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str. 179-193, krátené