Jano bol v poradí tretím synom. Najstarší Michal sa narodil roku 1908, druhý Štefan o dva roky neskôr a Jano roku 1912. Všetci traja uzreli svetlo sveta pred otcovou druhou cestou do Ameriky. Prvý raz ta odišiel roku 1903. Keď sa vrátil z prvej cesty za zárobkom, oženil sa a s matkou si postavili domček v Smižanoch.

Otec bol zvyknutý na tvrdý život a ťažkú prácu. Už dvanásťročný sa stal sirotou a sám sa prebíjal životom. Vyučil sa za tesára, pracoval v baniach a na stavbách. S chýrnou partou tesárskeho majstra Horvátha opravoval strechu kostola v Ždiari i v Smižanoch. Aj Hohenloheho zámok v Javorine. Práca ho doviedla až do Krakova, Budapešti a Rijeky. Život sa s ním nemaznal, čo poznamenalo aj jeho vzťah k nám, deťom, súrodencom. Bol veľmi pracovitý, skromný, ale na prácu veľmi náročný. Nezniesol, aby sme behali za futbalom, hrali sa s deťmi na ulici a drali topánky pri sánkovaní. Bol rád, keď nás videl stále pracovať. Ak nás pristihol sánkovať sa alebo hrať na ulici futbal s doma vyrobenou loptou, často sme okúsili lepkavosť jeho remenného opaska.

V pensylvánskych uhoľných baniach pracoval na najnebezpečnejších úsekoch, aby čo najskôr zarobil peniaze a mohol sa vrátiť domov k rodine. Ukladal peniaze v banke a tá skrachovala. Bossovia tiež na zárobku nepridali, čo otca veľmi znepokojovalo. Bol často podráždený a keď niečo prikázal, nebolo možné mu oponovať. V rodine panoval tuhý režim a každý člen musel poctivo pracovať. Otec chcel, aby jeho deti neboli "pánmi", ale aby sa živili poctivou fyzickou prácou. Len tú uznával. Až neskoršie, keď sa Jano stal učiteľom a neokrádal robotných ľudí, ale len učil deti, menil postupne svoje názory. Hlboko v krvi mal zakorenenú nenávisť voči pánom, fiškáľom i voči každému, kto neuznával pracovitého človeka a snažil sa ho ukracovať.

Matka bola zasa pravý opak: mala pokojnú povahu. Prírodou obdarovaná inteligenciou viedla domácnosť, pracovala na poli a vychovávala osem detí. Málokedy sme ju videli rozčúlenú. Pravda, o vážnych veciach rozhodoval otec. Matka však pokojne pracovala a riadila celý kolobeh života doma. Bola to múdra, láskavá, ale energická a rozvážna žena. Čítala pravidelne noviny, niekedy nahlas pre nás všetkých a pomerne dobre sa orientovala v politike. Poznala našich, ale aj mnohých zahraničných politikov. Vždy vedela vyriešiť aj najzložitejšie problémy, a to bez zhonu a vždy hlboko ľudsky. Riadenie kolobehu života v rodine nebolo pre ňu ľahké. Kým starší brat Michal sezónne "furmančil" a zarobil pár korún pri zvážaní dreva z tunajších lesov pre firmu Gleisinger, rodine sa žilo ako tak. Horšie bolo prekonať obdobie asi tak od apríla do septembra či októbra, keď sa pracovalo na poli a do domu neprišla za to obdobie ani koruna. Z obilia sa nemohlo nič predať lebo ho nestačilo ani pre rodinu. Akurát v jeseni bolo možné predať pár metrákov zemiakov. Je záhadou, ako dokázala matka prekonať túto rodinnú finančnú krízu za letné obdobie - a pritom nemohlo dôjsť k tomu, aby otec nemal na cigarety alebo na lacnejší dohán. Priznám sa, že sme závideli deťom železničiarov, ktorých rodičia mali stály mesačný príjem. 

U nás doma boli niektoré zásady, ktoré nesmel nikto porušiť. Predovšetkým, okrem otca nesmel nikto fajčiť a piť alkohol. To sme všetci aj dodržiavali. Druhou neporušiteľnou zásadou bolo nehrať v karty a už vôbec nie hazardné hry. Otec, aj keby bol hladoval, nikdy si nevyzdvihol pôžičku. Dlžobu, úroky a s nimi spojené banky životne nenávidel. Táto nenávisť sa zrodila v Amerike a neskoršie sa umocnila doma, keď videl, ako si mnohí gazdovia presúdili svoje majetky. Otec i matka boli zajedno v tom, že keď sme sa pobili na ulici, alebo nás zbili iní chlapci, nesmeli sme sa doma sťažovať. V opačnom prípade sme ešte "vyfasovali" ďalšiu bitku doma. 

Život utekal a traja najstarší bratia prežili najťažšie obdobie vo svojom mladom živote - prvú svetovú vojnu. Vtedy nebolo ľahko nikomu. Ani matke s troma deťmi a bez finančnej pomoci od otca. Otec v Amerike (1914 - 1920) síce zarábal, niekedy denne odpracoval aj tri šichty, ale domov nemohol za vojny poslať ani korunu. Bratia museli pomáhať v práci matke a tá nie bez dôvodu pripomínala bratovi Michalovi ako najstaršiemu, že je živiteľom i hlavou rodiny.

Michal (1908 - 1991) to aj tak bral. Na svoj vek bol veľmi vážny, pracovitý, skromný a čestný. A takým zostal až do smrti. Nepoznal zábavy, hry a iné radovánky. Jeho detstvo bolo smutné. V škole sa učil veľmi dobre, ale ako najstarší syn nemohol ani pomyslieť na štúdium. Mal predurčené zostať doma a pracovať na poli a neskoršie ako povozník v lese. Keď si založil rodinu, dostal sa za pomoci Jána k železnici. Smižančanom bolo známe, že Michal mal pekný, sýty hlas. Ten mohol uplatniť tak akurát v kostole. Jeho bohatý hlasový fond obdivovali mnohí, ktorí ho počuli spievať. Po oslobodení, keď sa odhaľovali talenty, prišli z Bratislavy za Michalom a nahovárali ho, aby prišiel do Bratislavy na preškolenie. On súhlasil, lenže manželka bola kategoricky proti. Pred susedkami utrúsila: "Ešte si tam nejakú nájde." Nám to bolo ľúto, veď Smižančania mohli mať svojho Carussa. Spomínam si, že na akejsi recepcii vo Varšave vystúpil operný spevák a neskoršie sme sa dozvedeli, že predtým bol kuchárom.

Mladší Štefan (1910 - 1988) už bol inej povahy. Tak trochu sa podobal na otca, aj on bol vznetlivý. Ako malý chlapec dostal nové šaty. Matka mu niečo prikázala a on ju nechcel počúvnuť. Od zlosti sa hodil do neďalekej mláky a hneď bolo po novom obleku. Vyučil sa za tesára. Otec bol teda spokojný, že aspoň jeden syn ho nasledoval. Po vojne pracoval na JRD a tiež ako tajomník MNV.

Ako tretí syn sa pred vojnou narodil brat Jano (1912 - 1943). Povahovo sa od starších bratov značne líšil. Bol smelší, nápaditejší a už ako malý chlapec prejavoval záujem o knihy, šport a hudbu. Malý Janko však po niekoľkých mesiacoch vážne ochorel. Každý, kto sa naňho pozrel, pochyboval, že to prežije. V jedno ráno musel otec na pole. Vzal motyku a pred odchodom sa ešte šiel pozrieť na chorého chlapca. Bol bledý, oči mal zatvorené a zdalo sa, že spí. Otec celý deň kopal a pracoval na roli, ale jeho myšlienky zalietali domov, do izby, kde ležal chorý syn. To ho celý čas veľmi znepokojovalo. Keď sa večer vrátil domov, pred bránkou stálo niekoľko žien, ktoré si čosi šuškali. Jedna z nich sa odvážila a vraví mu: "Miško, ponáhľaj sa domov, kým je chlapec ešte živý." V izbe boli susedia a známi a ženy už odriekali ruženec za dušu malého a nevládneho Janka. Otec sa pozrel do kolísky a tam skutočne bezvládne ležalo chlapčiatko. Bezfarebné líčka a zatvorené oči ho vyburcovali ako zo sna. Vzal malého synka za nohy a začal ním krútiť. Okolostojaci sa nechápavo pozerali na otca, čo robí, a suseda vykríkla: "Miško, veď ho takto zabiješ." Po niekoľkých obratoch vzal otec choré tielko do náručia a po chvíľke ho opäť položil do kolísky. Na tvári dieťaťa sa objavil slabučký rumenec, mierne otvorilo oči. "Ľudia veď chlapček ožil, pozrite sa!" - ozvala sa príbuzná. A skutočne, chlapček akoby sa zobudil z tvrdého spánku. Pomaly prichádzal k sebe, neskoršie začal jesť a rásť. Vyrastal z neho čiperný chlapec, plný nápadov a pestiev. 

Malý Janko akoby sa chcel odvďačiť otcovi za zachránený život. Po celodennej práci si otec obyčajne ľahol v kuchyni na podlahu. To bola príležitosť pre Janka, aby otca huncútsky poťahoval za fúzy, prevaľoval sa po ňom a sem-tam ho pre zmenu potiahol za ucho. Otec napriek únave dvíhal malého chlapca vysoko nad seba, ten sa priam dusil od smiechu a vzrušenia. Otec aj neskoršie spomínal na pekné chvíle, ktoré mu pripravil čiernooký neposedný synček. 

Otec bol prísny a starší bratia sa neraz báli ísť za ním s nejakou prosbou. Obyčajne nahovorili Janka a on u otca skoro vždy pochodil. Otec od toho dňa, keď ho prebudil k životu, prejavoval k nemu väčšiu nehu. Keď začal Janko študovať, vymohol si u otca, že nebude po škole pracovať na poli ani okolo hospodárstva. Aj cez prázdniny mal jeden mesiac voľno. My mladší sme nechápali, ako mohol Jano získať u otca také úľavy. Nám otec nedal ani vydýchnuť, stále mal pre nás nejakú prácu. A zatiaľ Jano využíval voľný čas na čítanie, štúdium a hru na rôzne hudobné nástroje. 

Vojna sa skončila a Rakúsko-Uhorská monarchia sa rozpadla. Štefan Zumerling, náš blízky sused, spomínal, akú mali vtedy veľkú radosť. V škole sa nemuseli učiť po maďarsky. Maďarské čítanky pálili pri kraji cesty, kričali, spievali a preskakovali oheň. Bol koniec maďarizácie. Ešte pár desaťročí a slovenský národ by bol zakapal. Radosť z vytvorenia Československej republiky nemal konca. Do škôl prišli českí profesori, veľmi vzdelaní, inteligentní a začali vychovávať novú slovenskú inteligenciu.

Pravda, nie všetci privítali zrod republiky. Na Spiši bolo veľa Maďarov a neskoršie maďarónov, ktorí snívali o vzkriesení svätoštefanskej koruny a o prinavrátení "Horného Uhorska" k Maďarsku. Zo Slovákov to boli väčšinou tí, ktorí mali v Maďarsku príbuzných alebo tam študovali. A takí boli aj v Smižanoch. Obavy z toho, že Maďari môžu pohltiť Slovensko, sme mali vlastne počas celej existencie bývalej republiky. A to mnohým kliesnilo životné cesty a účasť na zaradenie sa do politického života. Roku 1939, keď horthyovské Maďarsko si na východe nárokovalo na slovenské územie až po Poprad, nám, mladým študentom, prechádzal mráz po chrbte.

Po vojne prežívalo Slovensko svoje vzkriesenie a rodila sa nová slovenská inteligencia. Aj v Smižanoch boli stredoškoláci i vysokoškoláci. Staršia generácia sa s uspokojením pozerala na ich rast a stále pripomínala, že za Rakúsko-Uhorska by to nebolo možné. Iste aj historici potvrdia, že po roku 1918 bolo pre Slovensko jediným východiskom vytvorenie spoločného štátu s českým národom.

Po prvej svetovej vojne sa otec vrátil z Ameriky v roku 1920. Narodila sa sestra Mária (1921 - 1945) a mali jednu dcérku Marianku.
Ďalej brat Ondrej (1923 - 2005). Dal sa na vojenskú dráhu a do dôchodku odišiel v hodnosti plukovníka. V rodine mali dve dcéry - Táňu a Svetlanu a žiadneho syna.
Nasledoval som ja (1925). Máme jedného syna Sašu (1961) a ten väčšinou pracuje v zahraničí. A tiež máme len jednu dcérku. Tamara (1963) sa narodila vo Varšave 13. septembra na izbe č. 13 a v piatok. Na otázku odpovie, že trinástky, ako sa zdá, jej nešťastie neprinášajú. Práve naopak. Má dvoch chlapcov - Martina a Matejka a dcérku Danielku, už vysokoškoláčku. Sama úspešne podniká. Po mne sa v rodine Nálepkovcov v Smižanoch narodili ešte dvojčatá Helena (1927 - 2004) a Judita (1927), pracovali v domácnosti a na JRD.

U nás sa desaťčlennej rodine za bývalej ČSR žilo nie ľahko a bez ťažkostí, tak ako aj v mnohých početných rodinách bez stáleho príjmu, alebo len s niekoľkými kúskami poľa. Bola veľká nezamestnanosť a mnohé rodiny doslova živorili a hladovali. Známe boli chudobné oblasti alebo hladové doliny najmä na východnom Slovensku, na Orave alebo na Pohroní. Ľudia v týchto oblastiach si polepšili až po oslobodení po druhej svetovej vojne.

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 8-11