Rudolf Mečinec

Mečinec prešiel od slovenskej armády k partizánom. Nemci ho zajali a odovzdali Slovákom - 101. pluku. "Tak to je ten vojak, s ktorým som mal problém," - zmienil sa v našom rozhovore mjr. Jozef Čambalík v Banskej Bystrici, v auguste r. 1945. Hneď pokračoval: "Pri výsluchu v mojej kancelárii sa mi vojak vyhrážal, že keď ho neoslobodím, tak prezradí nás všetkých, vrátane Jána, Nemcom, že sme v spojení s partizánmi. Tak sme ho museli zlikvidovať." A ponáhľal sa, lebo vtedy velil vojenskej prehliadke pri oslavách prvého výročia SNP.
Ako to všetko prebehlo? Generál A. N. Saburov píše stot. J. Čambalíkovi:
Súdr. Bogdanovič!
Dostal som Váš list a ústne oznámenie o Rudolfovi... Som z toho znepokojený. S rozhodnutím netreba tratiť čas, je to i nebezpečné. Bolo by dobré, ak by ste Vy so slovenskými jednotkami vstúpili vo forme operácie do priestoru obce Loknica. Stretnutie a tylová ochrana bude zabezpečená. V krajnom prípade, ak by ste to nemohli urobiť a Vášmu životu by hrozilo nebezpečie, vezmem Vás k sebe. Sľubujem pomoc v ďalšej Vašej činnosti, alebo podporím Vaše vyslanie do Moskvy.
Čambalík hneď po prijatí listu odpovedal:
Stala sa veľká nepríjemnosť v spojení s Mečincom, preto prosím Vaše velenie o pomoc v tejto veci, vyslať svojich chlapcov za Budu-Sofijevku do Vasového, nie menej ako 35 osôb. Pôjde naše auto a v ňom Mečinec. Jeho vyložiť a ostatní nech idú...Repkin mi telefonoval, že keď Rudolf bude na mňa brechať, Repkin mi zavolá, aby som utiekol na štáb červených...
Partizáni urobili úkryt. V skutočnosti sa objavilo nie jedno, ako sa oznamovalo v liste, ale štyri auta. A len čo obstrieľali prvé, posledné z nich, v ktorom bol Rudolf Mečinec, sa otočilo nazad do Jeľska, kde sa nachádzal štáb 101.pluku.
(A. Šijan: Partizánsky kraj, s. 6)

Snaha oslobodiť R. Mečinca a vrátiť ho partizánom skončila neúspechom. Nikto nevie, kto zmenil dohodu a R. Mečinca posadil do posledného a nie do prvého auta ako bolo dohodnuté.
Generál A. N. SABUROV:
Partizánska spojka Gaľa sa vrátila od 101. pluku o niekoľko hodín a sťažka vyriekla: "A je po všetkom," - a klesla na stoličku. "Čambalík zastrelil Rudolfa!"
Potom sa rozplakala. "Zastrelil ho vo svojej kancelárii. Teraz sa vychvaľuje, že vraj vytrhol Rudolfa z pasce gestapa a zachránil Repkina."
"Bola si pri tom?" - "Ale v jednej susednej miestnosti boli vojaci. Počúvali, čo sa tam deje. Rudolf vraj vykríkol: - To je zrada! - Potom skutočne počuli výstrely."
(A. N. Saburov: Stopy vedou do lesů)

Po vojne sme cestovali spolu s gen. A. N. Saburovom do Stupavy, zastavili sme sa v Žiline a po dohovore nás tam čakala matka R. Mečinca. Saburov ju vybozkával a chválil, že vychovala zo syna smelého partizána a pokračovali v priateľskom rozhovore. Saburov, pochopiteľne, nepovedal, ako zahynul jej syn.
*
Jozef Čambalík po roku 1948 emigroval do USA a vstúpil do vojenských spravodajských služieb. Vyslali ho ako vedúceho útvaru do Viedne a mal na starosti Československo. Známym z Viedne údajne povedal, že Čechoslováci majú šťastie, že on zastáva toto miesto, inak by sa mali horšie. Z tlače sa bolo možné dočítať, že na starosť ohromne pribral na váhe a keď raz sadol na stoličku, tak sa vraj rozlámala. Zomrel a pochovaný je v USA.

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 142-143

Prvý prebehnutý vojak

" Slováci nestrieľajú do Rusov. Nie! Neženú do táborov svojich bratov! Nie! Nikoho! Sme hrdí na to, že prekážame druhým, aby to robili. Plačeme, keď nám za to ruské mamičky ďakujú. Nemôžeme za to, že nás násilne obsadili. "

- Čo sa tam robí? - pohodil som hlavou smerom k domu.
- Prebehol k nám slovenský vojak. Rozpráva zaujímavo o situácii v pluku.
V miestnosti je plno ľudí. Nikým nebadaní vchádzame do izby.
- Uvoľnite miesto veliteľovi, - povedal zrazu Petrušenko.
Vtedy sa trochu rozstúpili a my sme sa horko-ťažko pretisli dopredu. Reva mi ponúka miesto pri stole a s úsmevom vraví:
- Besedujeme so zálohou. Ćoskoro budeme môcť zriadiť internacionálny prápor.
V tej chvíli sa oproti sediaci slovenský vojak v roztrhnutej uniforme a s rukou v obväze zdvihne v celej výške, akoby naozaj chcel sám predstavovať prinajmenej prápor. Hneď som si všimol jeho mocnej postavy a bezchybného vojenského správania. Vojak hľadí modrými očami na mňa, vyberie z vrecka tabatierku, slávnostne ju natiahne ku mne a vraví:
- Nech sa páči .. ochutnajte .. To sú naše slovenské cigarety.
- Kto vás poranil? - opýtal som sa ho pokojne.
Vojak nevedno prečo vyskočil, vyrovnal sa, vidno, že chce raportovať podľa všetkých vojenských pravidiel.
- Sadnite si, - vravím mu, - a cíťte sa ako medzi svojimi.
- Veru, zaujímavé veci nám rozprával braček, - predbieha vojakovu odpoveď Reva. - Vieš, on chcel prebehnúť k partizánom ešte v štyridsiatom prvom roku, no len počúvaj Alexander, ako hanebne sa správajú oficieri. No, Rudolf, porozprávaj ešte raz, ako si ťa dal predvolať Čambalík.
- Čambalík bol môj veliteľ . Bolo to v štyridsiatom prvom roku. Dozvedel sa akosi, že chcem prebehnúť k partizánom. Predvolal si ma a vraví: "Rudolf, koľko máš rokov?" - " Dvadsať, pán stotník, " vravím mu. Vtedy na mňa hnusno zagánil a prísno povedal: "Škoda!"
- "Prečo?" opýtal som sa stotníka. "Pretože," odpovedal mi, "mozog v hlava sa ti začal rýchle kaziť. Počul som, že chceš prebehnúť k partizánom. Čo čušíš? Ćítali vám rozkaz ministra obrany slovenského štátu?" Ako povedal "štátu" - zatmelo sa mi pred očami. U nás na Slovensku sa slovo "štát" často vraví vtedy, keď treba doložiť nejaký paragraf, aby mohli človeka dať hodiť do väzenia alebo odsúdiť na smrť. Vybral z nedobytnej pokladnice papier a začal čítať to, čo som už toľkokrát počul. To sa minister obrany Čatloš vyhráža vojakom: Kto ujde k partizánom, odsudzuje sa na trest smrti. My sme si vtedy z toho veľké starosti nerobili: ak sa už raz človek dostane k partizánom, akože ho budú súdiť?
- Pán stotník sa ma opýtal: "A či ty vieš Rudolf, že partizáni strieľajú všetkých cudzincov? Nikomu neveria. Či si padol do zajatia, alebo sám prebehol .. všetko jedno, všetkých postrieľajú. A partizánska strava nie je pre naše žalúdky: jedia vrany a žaby, chrúmu chlieb z jedľovej kôry a bývajú v močarinách .. Ćo myslíš Rudolf, keby si tak prebehol k partizánom, vyžil by si, alebo zdochol? Predstavme si, že by si nejakým zázrakom vyžil. Ale skončí sa vojna, a kam pôjdeš? Domov? Tam vezmú tvojej rodine celý majetok. Zapamätaj si: Československo nebudú oslobodzovať Rusi .. Ako to bolo po prvej vojne? Nevieš? Mnohí z Ćeskoslovenska vtedy bojovali na strane červených , keď bola v Rusku občianska vojna. Pomysli si, že ťa budú považovať dokonca za boľševika. Premýšľaj..!
Počúval som Rudolfa, a mnohému som nerozumel. No bolo mi jasné, že treba čím skôr a čo možno najširšie dať slovenským vojakom možnosť, aby mohli prebehnúť k partizánom. Na to bolo potrebné urobiť opatrenia - a predovšetkým presvedčiť ich, že partizáni nestrieľajú cudzincov a že u nás od hladu nikto neumiera.
- Sú medzi vami komunisti?
- Ktohovie! Teraz sa aj za toto slovo vešia. Veď sa musia skrývať. Gestapo hľadá akéhosi Repkina. Vravia, že je to dôležitá osoba z Kominterny. Slováci nestrieľajú do Rusov. Nie! Neženú do táborov svojich bratov! Nie! Nikoho! Sme hrdí na to, že prekážame druhým, aby to robili. Plačeme, keď nám za to ruské mamičky ďakujú. Nemôžeme za to, že nás násilne obsadili. Ani naše väzenia nie sú prázdne. Sedí v nich veľa našich blízkych vedno s komunistami. Slovenský vojak nemá sily urobiť všetko, čo by chcelo urobiť jeho srdce. Nad vojakom stojí dôstojník. Nad vojakom je gestapo...Ak ma zabijete ako okupanta, môj veliteľ sa len s chuťou naobeduje. A doma, tam pod Tatrami, tiež nič dobrého nepovedia, vedia, kam som ušiel...
- Neboj sa braček, - upokojuje Rudolfa Reva. - Múdro si spravil, že si ušiel. Do čerta s nimi! Bude z teba dobrý partizán.
-Podaj mi ruku, Rudolf. Chcem ti veriť...
- Povedzte Rudolf, z ktorého ste vy pluku?
- Stoprvého!
- Kto je váš veliteľ?
- Plukovník Čányi.
- A náčelník štábu?
- Kapitán Nálepka.
- Čányi je fašista!
- Nemyslím, je už starý. Vojaci vravia, že pluku velí kapitán Nálepka.
- A ten je aký?
- Neviem. Na veliteľstve si ho veľmi vážia, je prísny.
- Bolo by zaujímavé, - vraví Bogatyr Rudolfovi, - vedieť jednu vec: ak pošleme slovenským vojakom výzvu, ak vysvetlíme, že prijmeme všetkých, ktorí chcú čestne bojovať proti fašizmu, pochopia nás vojaci?
- To by bolo dobre, to pochopí každý.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str.25-33, krátené

Veď neodchádzam na večnosť

"Nemôžem byť až tak veľmi ostražitý, lebo keď som veľmi ostražitý, bojím sa aj seba samého. Nemám rád strach. Ani sa mu nemienim poddať. Chcem niečo urobiť, a nie - báť sa. Dobre ja viem, že môžem spraviť aj nemožné .. "

Jar 1943

- Dostali sme dva listy od Nálepku aj od Čambalíka.
- Chlapík je ten Nálepka, znova sa k nám prebil. A v pravý čas .. - povedal som Borodačevovi. keď som si prečítal Jánov list. Správy, ktoré nám Nálepka poslal po Gali, týkali sa odchodu vlakov a rozmiestnenia posádok na železničných tratiach Označil nám dokonca, kde a kedy treba zamínovať trať. To sa nám veľmi hodilo.
Naše odriady, rozmiestnené a nepriateľských komunikáciách, začali sa pomaly aklimatizovať v nových rajónoch. Nadväzovali styky s obyvateľstvom, poznávali prístupy k cestám. Teraz sme už neboli nováčikmi, ale pohybovali sme sa v týchto oblastiach ako starousadlíci.
Nálepka pochopil, že začíname útočiť na nepriateľské komunikácie, nuž sa neobmedzil len na nevyhnutné správy. Dohovoril sa s Ćambalíkom, že nám treba dodať amonal, výbušninu, ktorá bola určená na vyhodenie opevnení pri starej sovietsko-poľskej hranici.
Ešte raz čítam koniec listu:
"Po rozbití Paulusovej armády pri Stalingrade pripravujú vo führerovom Hlavnom stane nový plán .. Myslím, že sa v krátkom čase urýchli presun transportov. Ničte predovšetkým lokomotívy. Všetky závody na výrobu lokomotív boli prerobené na tankové. Dôstojníci, ktorí konajú dopravnú službu, stále nariekajú na nedostatok lokomotív. Predstieram dôstojníkom, že som ich priateľ. Niektorí sa sem-tam prerieknu: čaká sa veľké premiestnenie technického materiálu aj ľudí na východný front. Predpokladám, že v apríli sa začne nová operácia proti Červenej armáde. Dúfam, že sa dozviem presné miesto a plán útoku."
- A čo píše Ćambalík?
- Aj naďalej sa vykrúca. Namiesto priamej odpovede, kde a kedy nám odovzdá sľúbené výbušniny a guľomety, dáva nám v liste ďalšie bláznivé návrhy: či vraj dovolíme, aby na našom letisku mohli pristáť lietadlá z Londýna.
- Ako sa dozvedel, že už máme letisko?
- Veď to je to! Počujte len, čo píše ďalej: - rozčuľuje sa Borodačev, - či vraj mu môžeme dať potraviny pre prápor, pluk, ba dokonca divíziu. Ďalej nám oznamuje, že mieni podniknúť nejaké samostatné akcie proti fašistom neďaleko od nás, na západnej Ukrajine, a pýta si náš súhlas.
- Vie o tom Nálepka? - spýtal som sa.
- Kto sa v nich vyzná? Ako sa ukazuje, Čambalík zrejme prekazil v Seľozovke prechod Slovákov k nám. Pýtam sa, ako sa to zlučuje s nejakou samostatnou činnosťou na západnej Ukrajine? Sami najlepšie viete, že to nie ej prvý raz, čo sa Čambalík vykrúca zo záväzkov, ktoré na seba vzal. Stále vyhutuje nejaké nové plány. Teraz je zasa v Bujnovičiach. Myslím, že by sme mali s odpoveďou počkať.
Borodačev rozprestrie na stole mapu. Vidím, že Iľja Ivanovič stihol už podľa Nálepkových návrhov rozdeliť železničné a cestné spoje medzi všetky odriady podľa sektorov. Malé červené trojuholníčky sa husto rozsypali okolo ciest od Sárn po Kijev, od Žitomíra po Mozyr. Zvlášť husto sa trojuholníčky nakopili na úsekoch Slavuty - Šepetovka, Kazatin - Berdičev. Uprostred tých jasných červených znamienok ostro vystupujú čierne zástavky, ktoré označujú nepriateľské posádky.
- Rozhodol som sa, že pošlem Rudolfa k tomu mizerákovi Ćambalíkovi do Bujnovíč. Treba trocha poplašiť jeho malú dušičku, aby čím prv poslal ten náš amonal.
Slová "ten náš amonal" vyslovil Borodačev tak samozrejme, akoby to bolo naše dávne vlastníctvo a Ćambalík si ho nezákonným spôsobom prisvojil.
A potom sa dozvedám, že sa Borodačev s komisárom takto dohodli, keď som bol chorý, a čakajú len na môj súhlas.
- Rudolf je tu, - vraví mi Borodačev. -Nechcete sa s ním porozprávať?
Iľja Ivanovič vyjde a hneď sa aj vracia s Rudolfom. Rozhovor sa najprv akosi zasekol .. Všetky myšlienky sa mi točia okolo toho, ako sa bude Ćambalík správať k Rudolfovi, keď ho už raz tak pekne vyhodil.
- Čambalík je veľký frajer, - vraví Borodačev. - Ale ak tomu dobre rozumiem, bez neho sa nám nepodarí amonal dostať. Pravdu vravím, Rudolf?
- Ak si pán Ćambalík uzmyslí, spraví všetko, - odpovedal Rudolf.
- Čo si teda budeme lámať hlavu, nech ide Rudolf k Čambalíkovi a poziada ho, aby splnil Repkinov príkaz.
- To teda nie, - protestuje Rudolf, - to sa nijakovsky nedá, aby vojak nútil dôstojníka. Nie! A okrem toho by sa tak Čambalík dozvedel, že máme spojenie s Nálepkom. To Nálepkovi nijakovsky netreba. Ani trocha to netreba súdruhovi Repkinovi.
Proti tomu sa nedalo nič namietať. Dôvody boli celkom logické.
Rudolf pozrel na Borodačeva a pokračoval:
- Chcel by som sa niečo opýtať. Prečo chcete mať ten amonal práve od Ćambalíka? Nech len stotník radšej nič netuší. Treba amonal - Rudolf ho prinesie. Či nie ej jedno, kto vám ho dá - stotník Ćambalík, alebo slovenskí vojaci?
Dozvedáme sa, že v muničnom sklade pracujú Rudolfovi kamaráti, a ak ich potom vezme so sebou k partizánom, zoberú všetku výbušninu aj bez Ćambalíkovho dovolenia.
Rudolf hovorí presvedčivo, zápalisto, ani trocha nepochybuje o úspechu svojej veci. Jeho plán sa mi vidí síce trocha smelý a riskantný, ale aj lákavý a celkom uskutočniteľný.
Nakoniec sme sa rozhodli, že Rudolf zanesie Ćambalíkovi list, v ktorom ho požiadame o výbušninu, no nepovie ani slovo o Nálepkovi. Ak Čambalík odmietne, vezme Rudolf amonal za pomoci kamarátov, no len pod jednou podmienkou: že nebude riskovať, pretože nevieme dosť dobre, akí sú tí vojaci zo skladu.
Všetko sme dohovorili, spresnili, odsúhlasili, a predsa ešte stále nabádame Rudolfa k ostražitosti.
- Nemôžem byť až tak veľmi ostražitý, - preťahuje Rudolf slová, - lebo keď som veľmi ostražitý, bojím sa aj seba samého. Nemám rád strach. Ani sa mu nemienim poddať. Chcem niečo urobiť, a nie - báť sa. Dobre ja viem, že môžem spraviť aj nemožné ..
Pozrel na hodinky a vstal:
- Už je desať hodín .. Môžem odísť, súdruh veliteľ?
- Počkaj, len sa tak neponáhľaj, - zastaví ho Borodačev, - my Rusi máme taký zvyk, že si pred odchodom trocha posedíme. - A Borodačev ho vtisne na stoličku.
Rudolf sa stoličky len dotkne, a už aj vstáva. Ešte raz si prezerá doklady, lúči sa s nami a rýchle odchádza.
Vyšli sme s Borodačevom na priedomie. Rudolf si už natiahol na plecia pochodovú torbu a sadol na sánky. V tej chvíli sa odkiaľsi vynoril jeho verný priateľ Stepan Lesin. Čosi mi vraví a ja počujem Rudolfov hlas:
- Ale veď neodchádzam na večnosť. Netreba ma vyprevádzať. Zajtra sa už budem vracať. Zatiaľ ..

Sane sa pohli. Ešte niekoľko minút vidíme Rudolfovu siluetu s torbou na chrbte, no čoskoro sa nám stráca v clone jarného dažďa.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str.232-238

Zatknutie Rudolfa

Pri rozhorúčenej piecke sedelo neznáme, asi osemnásťročné dievča. Mala bledú tvár a bosé nohy naťahovala skoro do ohňa. Pri nej na lavičke sedí zamyslený Bogatyr. Akýsi tiesnivý pocit mám z tejto ich nehybnosti, z tohto mlčania, no nechcem sa pred neznámou nič vypytovať.
- Odkiaľže k nám zavítala takáto milá návšteva? - pýtam sa súdruhov a tvárim sa, že som nič nezbadal.
Dievča vyskočí, po vojensky sa vystrie a povie zachrípnutým, prechladnutým hlasom:
- Som Antonova dcéra Oľga. Prišla som povedať .. - Oči má plné sĺz. Zahryzne si do vrchnej pery, aby sa nerozplakala a šepne: - Rudolfa Mičinca zatvorili .. U nás v Bujnovičiach je esesácka rota, tí ho zatvorili. -
Dievčaťu sa chveje hlas, no stojí aj naďalej v pozore ako vojak. Posadím ju na stoličku a sadnem si k nej.
- Upokoj sa Oľga, rozprávaj trochu podrobnejšie .. Smelo hovorte, cíťte sa ako doma.
- Čakajú nás nové udalosti, - s mračným výrazom poznamenáva Bogatyr.
- Tak sa zdá, - odpovie Borodačev.
- A to hlavné nevieme .. kto teraz bude nasledovať za Rudolfom, - pokračuje Zachar. - Musíme byť pripravení na všetko. Možno aj na to najhoršie.
Pochopil som komisára. Rudolfovo uväznenie môže byť tragédiou slovenskej ilegality, koncom nášho spoločného boja proti nepriateľovi. Vydrží Rudolf? Ostane verný prísahe? Kto ho zradil? Ako ho zachrániť? Je to vôbec v našich silách?
- Čo je dnes? - spýtal som sa.
Borodačev pokrčil plecami a potom akosi neochotne odpovedal: "Nedeľa."
- Kedy prišiel Rudolf do Bujnovíč? - obraciam sa k dievčaťu.
- Minulý pondelok bol u nás. Rozprával sa s Čambalíkom.
- Kedy ho chytili?
- Včera, v sobotu. Večer sme s ním ešte hrali karty u mojej kamarátky. Bol taký veselý ..
- Teda bol v Bujnovičiach nie menej ako päť dní .. Prečo ho tak zdržal? - Začali vo mne vznikať pochybnosti. Nie je na vine Čambalík? Esesáci zrejme neupodozrievali Rudolfa do posledného dňa, ináč by ho boli lapili hneď ..
- Nevravel Čambalík, prečo Rudolfa zatkli?
Potriasla hlavou. Chvíľu mlčala, potom odrazu začala rozpráva, že k Ćambalíkovi sa celú noc trúsili dôstojníci. Potom si Ćambalík zavolal Antona a rozprával sa s ním. Ráno vyšiel otec od Čambalíka a hneď poslal Oľgu k nám. Prísne jej prikázal, aby nikde nestrácala čas.
- Neplač Oľga. Veď ty si už veľké, mocné dievča, a smoklíš ako decko, - prehovára ju láskavo Bogatyr. - Rozumej, veliteľ chce vedieť, kto uväznil Rudolfa, tak sa neboj ..
- Prišli nejakí neznámi vojaci a začali Rudolfa ponúkať slovenskou vodkou. Vtedy som sa už zdvihla a všetci sme odišli. Rudolf zostal s tými neznámymi, čo priniesli vodku. Neviem, čo sa potom stalo, iba odrazu sa začalo strieľať. Obzrela som sa a videla som, že Rudolf beží a za ním tí neznámi vojaci. Rudolf bežal po ulici a strieľal z pištole. Pri kostole sa začala tiež veľká streľba, potom niekto veľmi kričal. A tam chytili Rudolfa.
Oľga si zakrýva tvár vreckovkou, no ja ju veľmi prosím, aby mi porozprávala podrobnosti. Nič viac už nevedela. Len v noci počula, ako u nich doma vravel nejaký slovenský dôstojník druhému, že všetci vojaci, ktorí večer hrali karty, sú zavretí.
Keď Oľga a Kolybejev odišli, chodil som po izbe a snažil sa nejako vniknúť do tejto histórie. Postupne som prichádzal k záveru, že Čambalík zrejme odmietol dať Rudolfovi amonal. Rudolf sa teda obrátil na svojich krajanov, ktorí pracovali v skladišti, a tu čosi nevyšlo .. Okrem toho sa to nejako dozvedeli esesáci. Prišli provokatéri s vodkou.
- Myslím si, - nadviazal na moje mlčanlivé úvahy Bogatyr, - že Ćambalík sa rozhodol nedať nám tie výbušniny. Bojí sa o svoju kožu. Domyslel si, čo urobí Rudolf, alebo sa to nejako dozvedel, a poslal k nemu provokatérov s vodkou ..
- Treba prinútiť Čambalíka, aby Rudolfa za každú cenu zachránil, - povedal Bogatyr.
Súhlasil som s ním.
- Prinútiť? - čuduje sa Borodačev. - Čerta starého prinútiš, nie toho frajera. Ten veľmi dobre vie, že toto nie je žiadna slasť, ale že by musel riskovať aj vlastnú hlavu. Nič z toho nebude, - beznádejne hodil rukou, - zase spustí svoj verkeľ ..
- Ale predsa len musíme Čambalíka pritisnúť. Rudolfa treba zachrániť. Nemáme veľa času, - súri Bogatyr.
- Nemali by sme Ćambalíkovi navrhnúť, aby urýchlil prechod svojho práporu k nám pod zámienkou, že ide proti partizánom? - obrátil sa Borodačev ku komisárovi aj ku mne. - Mohla by sa pritom vytvoriť taká situácia, že by vzali Rudolfa so sebou ako sprievodcu, ktorý ich privedie k našim odriadom.
- Nie je to zlá myšlienka, - povedali sme jedným hlasom. Mojim súdruhom zahorela v očiach nádej: možno sa nám predsa len podarí zachrániť Rudolfa. Začali sme teda písať list Ćambalíkovi.

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str. 240-246, krátené

Odpoveď na list

"Rudolfovi Mičincovi sa stalo nešťastie. Prosím preto Vaše veliteľstvo, aby mi v tejto veci pomohlo a vyslalo svojich chlapcov za Budu-Sofijevskú, k dedine Vesnovému. Musí to byť aspoň tridsať partizánov. Pôjde tadiaľ auto, na ktorom budú prevážať Rudolfa do Mozyra. Treba ho dostať dole z auta. Ostatní nech idú ďalej. Do Loknice nemôžem prísť. Hovoril som telefonicky s Repkinom. Sľúbil mi, že ak by ma Rudolf prezradil, zatelefonuje mi, aby som mohol utiecť do štábu červených. Bogdanovič. "

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str.254

Všetkému je koniec

"Strieľajte do srdca .. V ňom je moja nenávisť k zradcom !.."

- Všetkému je koniec .. Ćambalík zastrelil Rudolfa ..

Chcela ešte niečo povedať, no nemala síl.
- Utíš sa, - dohováram jej ticho. - Veď aspoň povedz, čo sa stalo, čo sa porobilo?
- Rozumiem, treba vysvetliť .. Ale je to príliš hrozné a ťažké, súdruh veliteľ .. Vysvetlenie nám Rudolfa nevráti .. niet ho už .. Ćmbalík doňho vyprázdnil vo svojej pracovni celú pištoľ .. - Krivo sa usmiala: - A teraz sa chvasce, že z rúk gestapa vytrhol a umlčal kľúč k Repkinovi ..
- Bola si pri tom?
- Bola som v jedálni, a keď som počula prvý výstrel, ani som si ho nevšimla. Potom sa začal zhon. Ponáhľala som sa k štábu a odtiaľ už bežali vojaci. Od nich som sa to dozvedela. Povedali mi, že Rudolf pred smrťou zakričal: "Strieľajte do srdca .. V ňom je moja nenávisť k zradcom .." Cez stenu to počuli .. A potom znova výstrely. A koniec ..
Počúval som Gaľu a myseľ mi blúdila tam, kde v úkryte čakala Terešinova rota a Petrušenko. Ćakali, kedy príde Rudolf na aute.
- Šli ste do Bujnovíč kvôli Rudolfovi? - opýtal som sa nakoniec Gale.
- Nálepka poslal do Bujnovíč svojho zástupcu v rozviedke Lysáka, to je Petro. Mal odviesť Rudolfa do Jeľska. Petro ma vzal so sebou, aby som vám mohla z Bujnovíč oznámiť, že treba oslobodiť Rudolfa na ceste do Jeľska.
- Počkajte .. Čambalík nám predsa písal, že podľa rozkazu, ktorý dostal od Repkina, posiela Rudolfa do Mozyra.
- To nie je pravda. Nálepka sa len včera dozvedel, že Rudolfa zatkli. Aj to nie od Ćambalíka. Viete o tom, že sa Ćambalík stretol s kapitánom z Londýna?
- Nie.
- Nálepka sa o tom dozvedel a odišiel do Bujnovíč. Stretol sa tam s Rudolfom a prikázal mu, aby toho londýnskeho kapitána zadržal a priviedol k nám. A mne vravel, aby som vás pozvala na schôdzku a informovala, že treba bezpodmienečne zadržať toho kapitána. Petro mi povedal, že po Nálepkovom odchode z Bujnovíč Rudolfa zatkli.
- Čambalík teda neposlal Rudolfa do Mozyra? Ale veď nám písal ..
- V tom je celá tragédia. A záhada .. Prečo chcel poslať Ćambalík Rudolfa do Mozyra? Okrem toho tam poslal dve autá. N aprvom boli Slováci, na druhom esesáci. Prečo v poslednej chvíli - to mi povedal Petro - premiestnil Čambalík Rudolfa z prvého auta do druhého k esesákom? Auto so Slovákmi narazilo na našich partizánov. Esesáci, ktorí strážili Rudolfa, počuli streľbu a vrátili sa do Bujnovíč. Partizáni zranili niekoľko Slovákov, ošetrili ich a vrátili do Bujnovíč. Ani to sa neskončilo dobre. V Bujnovičiach ich hneď uväznili. Teraz je tam veľký poplach .. Celá slovenská posádka je rozhorčená nad Čambalíkovým činom. Nemci majú podozrenie, že ide o spiknutie. Začali vyšetrovať ..
- Ćambalík si s nami spravil škaredý žart. Oznámil nám, že Rudolf pôjde v prvom aute ..
Za akú cenu sme museli poznať Ćambalíkovu pravú tvár .. Bol to prefíkaný a jasný nepriateľ. Aký úder nám ešte zasadí?
- Nepovedal ti Petro, čo mienia urobiť, aby lokalizovali udalosti v pluku?
- Nálepka dal Ćambalíkovi rozkaz, aby prešiel s práporom okamžite do Jeľska a vzal so sebou všetkých uväznených Slovákov.
- Prečo len nastrčil nepriateľovi ešte aj týchto? Ći chce, aby sa s nimi Ćambalík vysporiadal tak ako s Rudolfom?
- Bolo ich treba dostať z rúk gestapa. A Petro sa teraz nepohne od Čambalíka. Nič také už nepripustí.
- Ale jednako len .. ako vysvetlil Čambalík, že zastrelil Rudolfa?

- Esesákom povedal, že sa Rudolf pokúsil o útek, a Petrovi to, čo som vám už povedala: že chcel zachrániť pred gestapom Repkina a jeho ilegalitu .. Nuž tak, Rudolfova smrť príde Ćambalíkovi draho. Nálepka mu to neodpustí ..

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, str. 259-261