Školské roky 1912 - 1926

Malý Janko Nálepka začal chodiť do školy roku 1919. Malý čiernovlasý a čiernooký chlapec, bosý, v krátkych plátených nohaviciach a v zelenom menčestrovom kabátiku. Tak sa zapísal do pamäti svojmu spolužiakovi Jožkovi Balážovi. Ten spomínal:

 "Bol menší odo mňa. Nevyrušoval, nešantil, bystro a pohotovo odpovedal. Smelo a s vlasteneckým zápalom recitoval veršíky s mravoučným obsahom."

Z ruského frontu sa do školy vrátil učiteľ Jozef Mikolaj, už ako legionár. Bol to výborný pedagóg a jeho zážitky z Ruska, s ktorými oboznamoval malých žiačikov, sa Janovi hlboko vryli nielen do pamäti, ale doslova prenikli až do kosti. Zamiloval si ruskú tajgu, Bajkal, ruskú zimu i ruského človeka. Pre Jožka Baláža i Jana bolo veľkým prekvapením, keď ich učiteľ na konci roka postavil ako najlepších žiakov ešte s ďalšími piatimi chlapcami pred prvú lavicu a za prítomnosti rodičov a správcu píly im odovzdal ružovú knižtičku s veršíkmi a v nej desaťkorunovú bankovku.

Učiteľ Jozef Mikolaj spomínal, ako mali deti rady rozprávky z tej knižky, ktorú si priniesol z Ruska. Janovi sa najviac páčila tá o vlkovi a psovi a tiež o zlodejovi, ktorému horela čiapka. Tvrdil, že v Smižanoch nebolo ľahké budiť slovenské národné povedomie, veď na Spiši bolo obyvateľstvo rôznorodé. Rozhodne sa postavil proti tomu, keď dvaja členovia učiteľského zboru v mižanoch hovorili v škole po maďarsky. Tvrdil, že Jána k slovenskému národnému povedomiu vychovala nielen škola, ale aj rodičovský dom. 

Mne ako učiteľovi bolo jasné, že Janko, najmenší žiačik v triede, je dieťa bystré, nadané a múdre. A v neskorších rokoch sa k týmto vlastnostiam pridružili aj ďalšie: usilovnosť, vytrvalosť, nebojácnosť, výbojnosť, túžba po pravde, spravodlivosti a slobode, a to nielen osobnej, ale aj národnej.

 Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 14

Pracovitým rodičom sa len s veľkou námahou darilo nasýtiť početnú rodinu. Rodičom museli pomáhať v práci najmä staršie deti, medzi nimi i Ján, ktorý už od detstva skúsil neradostný život chudobných maloroľníckych detí. V práci sa formoval charakter mladého Jána a zároveň sa v ňom vytváral veľmi blízky vzťah k pôde, k roľníctvu. Veľkým vzorom lásky a spätosti s pôdou mu bol jeho otec, na ktorého bol už od mladi hrdý pre jeho pracovitosť, priebojnosť a odvážnosť a ktorého si aj spoluobčania ctili ako svetaskúseného človeka. So záujmom o roľníctvo rástol v Jánovi uvedomený vzťah k učeniu a túžba po nových poznatkoch, vedomostiach.

Jánov bývalý učiteľ v ľudovej škole v Smižanoch spomína: " Ján Nálepka bol mojím žiakom v školskom roku 1920/1921 na ľudovej škole v Smižanoch. Bolo to v čase môjho návratu z ruského zajatia, v ktorom som bol ako dôstojník maďarskej domobrany od roku 1916 .. Inak ako učiteľ pôsobil som v Smižanoch od roku 1912, keď sa narodil Ján Nálepka ..Moja trieda bola veľká, bolo v nej okolo 70 žiakov. Ovládať toľko žiakov je pre učiteľa priam umením. Osvojil som si takú metódu, že keď mi disciplína v triede povolila - stáva sa to obyčajne na posledných vyučovacích hodinách - začal som žiakom rozprávať alebo čítať rozprávky ..V čase, keď Ján Nálepka bol mojím žiakom, veľa som deťom rozprával o Sovietskom zväze. A práve tieto moje rozprávania o Rusku, o tajge na Sibíri, o Bajkale, okolo ktorého som viackrát precestoval, o ruskej zime, o povahe ruského človeka, o riekach, o bohatstve ruskej zeme najviac zaujali malého žiačika s kučeravými vlasmi, ktorý ako najmenší v triede sedel v prvej lavici vedľa Jožka Baláža, s ktorým Janko súťažil o prvenstvo v triede."

Spomenutý spolužiak Jozef Baláž: "Základy vlasteneckej výchovy upevňoval v Jankovi aj jeho učiteľ národnej školy s. Jozef Mikolaj, ktorý po svojom návrate z ruského zajatia vedel, ako mladý učiteľ, vlievať do sŕdc svojich žiakov najkrajšie city lásky k vlasti, k slovenskému a českému ľudu, ale aj k veľkému bratskému Rusku. Tento talentovaný pedagóg vedel oduševniť aj tých najmladších za vec pravdy, za rodiaci sa nový svet, za sovietske Rusko, za jeho dobrý, smelý a vďačný ľud."

Rovesníci ho jednoznačne charakterizujú ako priameho, skromného, úprimného a odvážneho chlapca, ktorý už v detských rokoch vedel energicky brániť svoje názory. Už vtedy neznášal podlízavé, falošné a  nečestné prvky v povahách svojich spolužiakov. Vždy bol medzi prvými v práci, v učení i v hrách, pričom sa prejavoval ako veselý a bystrý chlapec.

Vlastné zápisky Život o prázdninách dokumentujú jeho zmysel pre poriadok, vzťah k povinnostiam a k práci. Píše v nich: "Všetci odišli na lúku. Bol som doma. Vošiel som do záhrady. Pozrel som sa, aké je seno. Bolo ho už treba prevracať. S radosťou som ho prevracal. Keď som bol už s prácou hotový, išiel som zase do malej záhrady jablká strážiť. Bol som tam dosť dlho."

Doplnkový zdroj príjmov nachádzali roľníci v Smižanoch a na okolí najmä vo furmančení a v práci u majiteľov lesov a píl. Medzi nich patrila i rodina Nálepkovcov. Mladý Ján opisuje vo svojich zápiskoch: " Jedenásty deň prázdnin - 8.júl 1926, štvrtok. Dnes som išiel do práce. Bol som zasa na stroji. Drobné kôrky som hádzal lopatou. Ako som raz vysypal, buch! odskočil mi kameň priamo do očú. Hneď som zišiel zo stroja. Oko som si zaviazal. Ten chlap, čo bol nad nami, kázal mi ísť ľahnúť. Nechcel som ísť, lebo ja nemôžem sedieť, keď iní pracujú. Pracoval som ďalej .."

Naopak, čím viacej vedel, čím lepšie poznával spoločnosť, tým presvedčivejší a pevnejší bol vo svojich názoroch, tým viac ich hájil. A keď mu matka povedala : "Pravdy nedôjdeš, " presvedčene odporoval: "Raz k nej musím dôjsť!"

D.Berlinskij, M.Pogrebinskij - Hrdina ZSSR Ján Nálepka, str.10-11, krátené