"Prišli sme splniť odkaz našich dedov a pradedov!"

Celá ulica v Gnojnom bola zatarasená ľuďmi. Zbehli sa sem zo všetkých okolitých dedín. Vedeli už , že k nám prišiel Ján Nálepka so svojimi druhmi.
Ideme pomaly, lebo sa len ťažko prebíjame hustým zástupom. Ján je akýsi slávnostný, šťastlivý, ako keby šiel do rodných Smižian. Zapiera sa do strmeňov, nakláňa sa k ľuďom. Stovky tvárí ho vítajú priateľskými úsmevmi.
Prostred dediny stoja dva guľometné vozíky. Zastaneme pri nich. Ľudia utvorili okolo nás pevnú obruč a hlasno vítajú hostí.
Bogatyr vyskakuje na vozík, otvára zhromaždenie. A ako keby chcel objať rozvlnené more, širokým pohybom ukáže v tú stranu, kde stojí skupinka slovenských vojakov:
- Naša partizánska rodina sa rozšírila o nový slovenský odriad. Veríme, že spoločný boj proti nenávidenému nepriateľovi prinesie nám všetkým radostné víťazstvo. Naše dnešné stretnutie je dôkazom bratského spojenia slovanských národov. A tam, kde vládne bratstvo, vybojuje sa aj víťazstvo.
Pozrel som na Nálepku. Jeho oči sa vpíjali do tvárí slovenských vojakov, obkolesených mohutným zástupom partizánov a sedliakov. Ľudia stáli plece pri pleci, objímali sa, akoby ich nikdy doteraz neboli delili ťažké, krvou skropené cesty. Stretli sa vlastne len bratia po dlhej rozlúčke. Mnoho sĺz a horkosti prehltli. No teraz, keď sa ich ruky spojili v mocnom stisku, nič im viac nie je strašné. Ostanú navždy spolu!
Nálepkovi čoraz viac žiarili oči. Pozrel z vojakov na partizánov, potom znova na vojakov a konečne mu presvietil tvár široký úsmev. Bolo vidno, aký je šťastný. A toto šťastie vyžarovalo z každého slova jeho vzrušenej, srdečnej a ohnivej reči.
Keď sa Nálepka zjavil na vozíku, vybuchla taká búrka nadšenia a pozdravov, že nemohol dlho prehovoriť. V prvej chvíli sa mi zdalo, že ho to trocha vyviedlo z rovnováhy. Vystúpil pevným krokom veliteľ oddielu Ján Nálepka. Svalnatý, v pleciach široký a štíhly, robil dojem vysokého, hoci bol strednej výšky. Vyleštené čižmy, pekne priliehavá, remeňmi pritiahnutá uniforma, lesknúce sa gombíky a čistý biely golier - všetko hovorilo o tom, že je to skúsený, ostrieľaný, vnútorne disciplinovaný veliteľ. No potom zazvučal nad stíchnutým zástupom jeho hlas:

- Bratia naši! My Slováci, synovia malého Československa, prišli sme k nášmu veľkému staršiemu bratovi. Prišli sme sa učiť, ako treba bojovať za slobodu a šťastie ľudu, prišli sme splniť odkaz našich dedov a pradedov. Oni nám slovami nášho národného básnika Kollára prikázali, aby sme išli k vám, k ruskému ľudu, a u vás hľadali pomoc a ochranu . Prišli sme k vám zo slobodnej vôle. Fašisticko-tisovská vláda nás vytrhla z ľudu a hodila do priepasti vojny. Nevedeli sme , čo s nami bude. No vedeli sme, kto je náš nepriateľ a kto priateľ, komu treba pomáhať. To nás naučili komunisti, keď sme odchádzali na vojnu. My Slováci plníme ich príkaz a je to príkaz nášho srdca .. Ideme spolu so sovietskymi partizánmi pod jednou víťaznou zástavou a budeme sa biť s nepriateľom za svoju slobodu - do poslednej kvapky krvi. Verte nám ako svojim synom, ako svojim verným bratom!

 

Krátka slávnosť sa skončila. No ľudia sa nechceli rozísť. Už dlho nezažila stará, zabudnutá horská dedinka Gnojnoje toľko radosti.
Pokým sa všetci veselili, stihol som sa poradiť s Bogatyrom a Borodačevom. Rozhodli sme sa, že Slovákov, ktorí už predtým prešli k partizánom, okamžite sústredíme zo všetkých odriadov do Gnojného. Borodačev rýchle spísal zoznam slovenských vojakov a poddôstojníkov, ktorí boli v našich odriadoch na tomto okolí, a odišiel zorganizovať schôdzku.
Vtedy prišiel náčelník nášho hospodárskeho oddelenia Fiodor Sergejevič Korotčenko a pozval nás k stolu. No Jána sme nijako nemohli odtrhnúť od ľudí. Museli sme použiť "násilie": vzali sme ho jednoducho za ruku a odviedli k nášmu partizánskemu oddielu.
A zase sme si ťažko kliesnili cestu jasajúcu zástupom. Za nami sa niesli ohnivé ruské, ukrajinské, poľské a slovenské piesne ..

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, úryvok, str.277- 279, krátené