Alexander Petrovič LARIONOV, prorektor univerzity v Stryji:
Narodil som sa r. 1918 v Uľanovskoj oblasti, v roľníckej rodine. V priebehu jedného roka, od októbra 1941 do októbra 1942, sme pôsobili v Brjanských lesoch. Oddiel tvorili zo začiatku dvaja ľudia - Saburov a ja. Potom sa jeho členmi stali vojaci a dôstojníci, ktorí zostali v obkľúčení. Veliteľom sa stal A. N. Saburov, bývalý predseda kolchozu.
Do Moskvy boli pozvaní Saburov, Kovpak, Rudnev a ďalší. V Moskve zostali asi mesiac. Po ich návrate sme dostali rozkaz presunúť sa z Brjanských lesov do západnej časti Bieloruska. To znamenalo, že nás čaká cesta dlhá viac ako tisíc kilometrov a k tomu ešte v hlbokom tyle nepriateľa.

Konstantin Petrovič PETRUŠENKO:
Narodil som sa r. 1911 v roľníckej rodine, v Kyjevskom kraji. V roku 1942 som bol pozvaný na najvyššie veliteľstvo v Kremli, kde mi navrhli, aby som sa pomocou kvalifikovanej rozviedky postaral o zaistenie bezpečnosti pri spojení Kovpaka a Saburova, pretože tieto dva partizánske zväzky na Ukrajine mali podľa Stalinovho príkazu vyjsť z Brjanských lesov na pravý breh Dnepra a organizovať tam partizánske hnutie. Stalin si pozval Kovpaka, Saburova a ďalších partizánskych veliteľov a dal im presné pokyny. Saburov s Kovpakom žiadali, aby im bola pridelená kvalifikovaná rozviedka, preto som tiež bol neskôr vyzvaný, aby som povedal, akým spôsobom chcem túto úlohu splniť. Keď sa ma teda najvyšší veliteľ Stalin opýtal, ako to hodlám uskutočniť, odpovedal som: "Dovoľte mi na túto otázku neodpovedať hneď, lebo nie som na ňu pripravený." A myslím, že keby som mu bol ihneď odpovedal, nebol by sa so mnou bavil. Rozhovoru sa zúčastnil aj Vorošilov, ktorý ma povzbudzoval a usmieval sa svojím typickým úsmevom. Viete, Stalina si všetci vážili, ale tiež sa ho trochu báli. Stalin bol veľmi vážny, korektný človek, pred ktorým sa toho nesmelo veľa nahovoriť. Všetko muselo byť povedané krátko a jasne. Opýtal sa ma, koľko času budem teda potrebovať na odpoveď a ja som mu povedal, že mu to oznámim ráno.
Všetko som spísal, premyslel, pripravil - a ako základ tejto svojej práce som stanovil dezinformáciu nepriateľa. Nič iného sa totiž proti nemu postaviť nedalo. Vypracoval som teda túto správu a o 11. hodine dopoludnia som ju odovzdal. Vorošilov si ju prečítal a napísal na ňu "schvaľujem".
Pridelili mi 13 radistov a zorganizované skupiny parašutistov s vysielačkami, vysadené po celej trase pohybu oboch zväzkov, ktorú schválil Stalin. To znamená, že sme vedeli o všetkom, čo sa na tejto trase deje.
A tak som sa dostal k Saburovovi. Po rozmiestnení diverzných skupín na trase pohybu bolo našou úlohou dostať sa do Bieloruska. Musíte si uvedomiť, že počas tejto cesty bolo treba prejsť také veľké vodné prekážky ako Desna, Dneper, Pripjať a mnoho plytkých tokov. Napríklad prechod Dnepra sa mal uskutočniť v okrese Lojevo, kde bola veľmi početná nemecká vojenská posádka, naviac tam boli vysoké brehy, prepravné prostriedky žiadne a preto bolo treba odlákať nepriateľa inam. Preto sme rozšírili tzv. dezinformáciu, čo znamená, že sme nadväzovali rozhovory s obyvateľstvom, vypytovali sme sa na Gomeľ, na gomeľskú políciu, atď. Všetka pozornosť bola teda obrátená na Gomeľ.
Keď sme teda odlákali nepriateľa, prešli sme Dneper už bez ťažkostí. Iste viete, koľko ľudí zahynulo, keď prechádzala Dneprom armáda, kým my, dva veľké partizánske zväzky, to znamená niekoľko tisíc ľudí, sme cez Dneper prešli bez strát. Až potom, na druhej strane rieky, došlo k stretnutiu s nepriateľom, pretože ten tam rýchlo presunul svoje oddiely. Na pravom brehu Dnepra sme sa tiež po prvý raz stretli s vojakmi slovenskej divízie.
Tu v Žitomirskej oblasti a v Bielorusku bolo našou úlohou nadviazať spojenie so Slovákmi, pretože to by potom znamenalo získanie dôležitých informácií pre našu rozviedku, čo ma veľmi zaujímalo. Vedel som však i to, že na tejto divízii pracuje i anglická rozviedka, ktorej centrála bola v Londýne.
Slováci nám pomáhali často, raz napríklad naša diverzná skupina podmínovala železničnú trať, aby vyhodila do vzduchu nemecký vlak a jeden zo Slovákov, ktorí mali túto trať chrániť, pri tejto akcií pomáhal. Pritom samozrejme, vedel, že v prípade prezradenia by ho Nemci zastrelili. My sme sa však snažili robiť všetko tak, aby títo ľudia boli chránení
V Selizovke prepukol ťažký boj - a kto pomohol? Opäť Slováci, Ján Nálepka. Zišiel som sa vtedy s ním, pretože situácia bola skutočne zlá, a on mi odovzdal podrobné správy o všetkých akciách, ktoré mali Nemci pripravené, a o úlohe Slovákov v tejto operácii. Čiže vďaka Nálepkovi sme ešte pred bitkou poznali rozmiestnenie nepriateľských síl a spoločne sme sa dohodli na spôsobe vedenia boja. Ďalšia vec - keď už Ján Nálepka bol u nás, v Saburovovom zväzku a stal sa veliteľom oddielu, bola chyba, že sa zúčastnil ovručskej bitky; to sa nemalo stať, lebo to bol človek s perspektívami do budúcnosti. Jeho presvedčenie, srdce i mozog boli plne podriadené záujmom národa. Jeho život však pretrhla nemecká guľka v bitke o Ovruč. Jeho smrť na mňa hlboko zapôsobila. Mali sme sa radi, vážili sme si jeden druhého. Ja som si ho ako človeka veľmi cenil, pretože veľmi pomohol.
Myšlienky mi zabehli iným smerom. V pamäti začali ožívať udalosti. V Lojeve prišla k nám so správou istá dievčina, dcéra policajta. Priniesla lístok od akéhosi tajomného kapitána Repkina. Stálo v ňom: "Slováci sú radi, že ste sa objavili na ich obzore. Slováci nestrieľajú na partizánov. Pri prvej príležitosti sa ozvem. Kpt. Repkin."
Saburov si položil otázku - je to provokácia, alebo náš priateľ? Svojim ľuďom však povedal, že so Slovákmi treba zaobchádzať veľmi opatrne.

Kapitán NÁLEPKA:
Prišli sme do Jeľska. A hľa, nečakane sem priletel generál letectva Kitzinger a zvolal poradu. Boli na nej prítomní veliteľ slovenskej divízie a veliteľ nášho pluku. Ja som bol na túto poradu pozvaný tiež, ale keď som sa ukázal, nedovolili mi vstúpiť do miestnosti. Stál som za dverami a počul som, ako Kitzinger zlostne kričal na veliteľa divízie a veliteľa pluku: "Čo robia vaši dôstojníci? Čo robia vojaci? Chodia k partizánom na návštevy a pozývajú ich k sebe. To už nie sú vojaci! To sú boľševickí banditi. Ja to oznámim slovenskej vláde." Potom sa generál pýtal na mňa, ako sa správam. Veliteľ pluku odpovedal: "Stotník Nálepka si vedie dobre." "Sledujte ho" - prikazuje Kitzinger, "pozorne ho sledujte!"Zrejme už o mne niečo tušil.
Po porade Kitzinger odletel a my sme vyrazili na operácie proti partizánom. Už sme vedeli, že v tomto priestore operujú saburovovci. Chceli sme nadviazať spojenie s ich štábom, aby sme ich mohli zavčasu upozorňovať na nemecké prepady a odovzdávať dôležité informácie. Túto správu sme doručili kapitánovi Čambalíkovi. Čambalík nasadol do saní a odišiel smerom k dedine Karteniči. Pri moste neďaleko Zlodina ho zajali partizáni a poslali k Saburovovi. Saburov určil deň a hodinu stretnutia a vybral na toto stretnutie miesto pri obci Remezy. Dvakrát sa toto stretnutie neuskutočnilo z našej viny, nedarilo sa mi uvoľniť. Veliteľ pluku mi už nedôveroval. A stále za mnou sliedili Nemci. Ale my sme aj tak o nástupe Nemcov včas upozornili Kovpaka, ktorý vtedy táboril medzi Pripjaťou a Dneprom. Upozornili sme písomne aj Saburova a neskoršie sme si dopisovali.
(A. Šijan)

K. T. MAZUROV:
Na novom pôsobisku Nálepka nadviazal konšpiratívne spojenie aj s velením partizánskeho zväzku generála A. N. Saburova. Nebolo to však ľahké. O úprimnosti jeho počínania pochyboval komisár zväzku Zachar Antonovič Bogatyr, váhal i veliteľ gen. Alexandr Nikolajevič Saburov. No konanie slovenského dôstojníka mu nedalo pokoj a začal mu venovať pozornosť. Išlo o to, že na štáb zväzku za záhadných okolností prišiel lístok s podpisom kpt. Repkin. Krátko nato druhý, s tým istým podpisom. Neznámy kapitán v ňom písal: "Sme radi, že ste sa objavili na našom horizonte. Slováci na partizánov nestrieľajú. Pri prvej príležitosti sa ozvem. Kpt. Repkin."
Jednotky partizánskeho zväzku boli neustále v bojových akciách. Saburov netrpezlivo čakal, ako sa Nálepka zachová, či činmi dokáže, že to s nimi myslí naozaj úprimne. Nečakal dlho. V najbližšom boji pri dedine Selizovka, v priestore, kde mali palebné postavenie Slováci, sa ozvali delá. Zastreľovali sa priamo na pozície vojsk SS. Po delostreleckej príprave spustili hustú paľbu tým istým smerom. Saburov uvažoval. Slováci stáli predsa proti ním a strieľali ponad nich - na Nemcov. Práve vtedy sa k Saburovovi dostal komisár zväzku Z. A. Bogatyr. Oznámil mu, že Nálepka nesklamal a jeho pluk bojuje s fašistami. Boje pokračovali. Nálepkova ilegálna skupina ďalej pomáhala partizánom cennými správami. Boli o to cennejšie, že Nálepka ich získaval a posielal v nepredstaviteľne zložitých podmienkach. Sledovali ho dokonca i vtedy, keď chcel ísť na štáb divízie; muselo to byť v sprievode niektorého dôstojníka. Išlo mu vlastne o život, a predsa našiel spôsob, ako posielať gen. Saburovovi ďalšie správy a pokračovať v spolupráci.
(K. T. Mazurov: Nezabyvajemoje, Minsk)

Podmienky pre pomoc partizánom v Jeľsku sa značne zhoršili. V ilegálnej skupine 101. pluku bolo treba odstrániť dôsledky zrady, upevniť jednotu antifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov a zvýšiť bezpečnosť a ostražitosť. Do spolupráce s gen. A. N. Saburovom sa zapojili všetci členovia ilegálnej skupiny 101. pluku. Podarilo sa upevniť disciplínu a tak mohol štáb Saburova dostávať cenné informácie o nemeckých posádkach, o pripravovaných nemeckých útokoch proti partizánom a civilnému obyvateľstvu. Po príchode A. N. Saburova do tejto oblasti sa zvýšili represie proti civilnému obyvateľstvu. Nemci masovo vypaľovali dediny aj s ľuďmi, rabovali príbytky a mladých hromadne posielali na otrocké práce do Nemecka. Kapitán Nálepka organizoval smelé akcie, ktoré nacistom nesmierne škodili. Na vopred určené miesta dodával partizánom zo skladov slovenskej armády lieky, potraviny, zbrane. Upozorňoval partizánov na akcie, ktoré sa proti nim chystajú. Upovedomoval ich o postaveniach a presunoch nemeckých jednotiek. Dokonca priamo napádal rôzne časti nemeckej armády, ako sa o tom píše aj v knihe D. Berlinskij - M. Pogrebinskij: Hrdina ZSSR Ján Nálepka.

Kapitán Nálepka sa napríklad dozvedel, že o 17. hodine bude uskutočnený útok na partizánov v určitom priestore za riekou. Hneď poslal spojku k partizánom na určené miesto; keď o 17. hodine prišli slovenské jednotky k mostu, ten už bol vyhodený do povetria.
"Útokov" na partizánov urobil kapitán Nálepka so svojimi jednotkami nesčíselné množstvo. Podľa dohody s partizánmi vždy na určitom mieste došlo k fingovanej zrážke, pri ktorej sa nešetrilo hrmotom, treskom, strieľaním do vzduchu z pušiek i guľometov. Slovenské jednotky sa potom vrátili a kapitán Nálepka podal hlásenie, podľa ktorého došlo k veľmi úspešnej akcii, bolo pobitých mnoho partizánov a slovenské jednotky nemali nijakú stratu. na základe takýchto hlásení, kapitána Nálepku pokladali za jedného z najúspešnejších dôstojníkov.
Mnohokrát mal kapitán Nálepka príležitosť pomáhať partizánom priamo. Ako zástupca veliteľa pluku si vymohol, že bude všetkých pochytaných partizánov osobne vypočúvať. Naozaj všetci partizáni, ktorí sa dostali do rúk slovenským jednotkám na tomto mieste, boli vypočúvaní kapitánom Nálepkom. Po "vypočutí" ich Nálepka tajne púšťal na slobodu a veliteľstvu hlásil, že ich dal popraviť. Týmto spôsobom zachránil život veľkému množstvu sovietskych ľudí.
(D. Berlinskij - M. Pogrebinskij: Hrdina ZSSR Ján Nálepka, s. 20)

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 128-134