Študentské roky 1927 - 1931

V školskom roku 1927/1928 sa Jano stal študentom na Štátnom československom koedukačnom učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Ústav svojim výchovno-vyučovacím procesom i mimoškolskou a mimotriednou činnosťou dobre pripravoval adeptov učiteľského povolania na ich budúcu prácu. Po stránke odbornej bol známy svojou vysokou úrovňou. Pokrokoví slovenskí a českí pedagógovia sa snažili vychovávať študentov v duchu bratského spolužitia Slovákov a Čechov.

Najmä českí profesori boli nie len skúsení a vzdelaní, ale aj veľmi nároční. Na hodinách venovali veľa času vysvetľovaniu takých otázok ako demokracia, sloboda, vlastenecká výchova, slovanská vzájomnosť a zvyšovanie kultúrnej úrovne ľudu. Ako sa neskoršie ukázalo, Jano si to všetko až veľmi dôsledne osvojil. 

Slovo sloboda nebolo preňho prázdnym slovom. Potvrdil to aj jeho ďalší život. Choval sa demokraticky, pripúšťal a toleroval názory iných. Nikdy nekričal, v diskusii sa nehádal, nevyhrážal sa a nepoužíval tvrdé slová. Snažil sa presviedčať predovšetkým argumentmi. A tých mal vždy dosť. Svoje názory bránil energicky. Rád sa nechal poučiť, ale neznášal odpor vo veciach, keď bol presvedčený, že sú pravdivé. 

Počas štúdií Jano veľa čítal. V jedno odpoludnie, keď sa vrátil zo školy, privítala ho matka slovami: "Tak čo sa neučíš?" Po večeroch ho sledovala, ako číta knihy a ráno ho karhala, že petrolejku zase zhasol až nad ránom. Zdalo sa jej, že len číta a neučí sa. Jano si pokojne sadol a vraví: "Mama ja sa nepotrebujem učiť, všetko si pamätám, čo nám profesori dnes vykladali." A skoro pol hodiny reprodukoval učiteľov výklad. Matka tomu veľmi nerozumela, ale videla, že o veciach pekne a súvisle hovorí. Uspokojila sa. Čakala však, aké bude prvé vysvedčenie. Bola milo prekvapená. Jano bol výborným žiakom počas celého štúdia. 

Už v prvom ročníku učiteľského ústavu založil si svoju vlastnú knižnicu. Okrem diel slovenských a českých autorov (Hviezdoslav, Krasko, Bezruč, Neruda, Němcová, Čapek, Wolker...), mal v nej aj klasikov svetovej literatúry (J. London, A. Dumas, H. De Balzac, L. N. Tolstoj...). Postupne zhromaždil štyri stovky kníh a medzi nii i knihu "Budování státu" od F. Peroutku.
Občas aj mne dal nejakú knihu, prevažne obrázkovú. V knihe od Majerovej som našiel slovo "střevíčky" a nemohol som porozumieť, o čo ide. Neskoršie ma zaujala kniha "No pasaran" zo španielskej vojny. Vštepoval mi lásku ku knihám. Ako učiteľ ma požiadal, aby som vypracoval zoznam všetkých kníh a dával na ne pozor. Posledný zoznam som spravil, keď už bol Jano dôstojníkom. 

Jeho najobľúbenejším predmetom bola hudobná výchova. Plným tenorom spieval slovenské ľudové piesne i operné árie. Naučil sa hrať na husliach, organe, harmóniu, ale aj na klavíri, base, violončele, cimbale a trúbke. Hrával v školskom študentskom orchestri i na zábavách. Zachoval sa jeho úhľadný notopis "Sboru venkovanů" zo Smetanovej Predanej nevesty. V jeho repertoári nechýbali Fibich, Čajkovskij, Chopin a, pravdaže, desiatky prekrásnych slovenských ľudových piesní. Mal ich nesmierne rád. Koľkokrát som si pomyslel, že by mohol spievať potichšie. Chodci sa zastavovali pred našim domom a nevedeli, či hrá rádio alebo niekto spieva. O Janovi sa dodnes traduje, že len čo prišiel domov zo školy a najedol sa, otvoril obidva oblôčiky na prednej izbe a dal sa do spevu a muzicírovania. Jeho jasný hlas a zvuk huslí sa rozliehali po dolnom i hornom konci smižianskej ulice. Mal zo spevu a hudby radosť a doprial ju aj rodákom. 

Doma sme, pochopiteľne, klavír nemali. Jano to riešil tak, že po vyučovaní zostal v škole a poctivo cvičil na klavíri prakticky každý deň. Domov prichádzal až okolo šiestej hodiny odpoludnia. Jeho spolužiačka, neskoršie učiteľka zo Spišskej Novej Vsi, prezradila, že dievčatá čakali, kedy Jano skončí hrať na klavír. Potom sa šiel viacmenej pravidelne prejsť na korzo a my sme sa ponáhľali za ním v nádeji, že si s ním pohovoríme, ale nie vždy sa nám to podarilo. Jano obyčajne šiel zamyslene tam a naspäť a nikoho si nevšímal. Žeby si nevšímal v živote dievčatá? Určite nie, opak bol pravdou. 

Svoju mimoškolskú a spoločenskú činnosť začal Jano rozvíjať už počas štúdií. Začalo sa to vlastne na pódiu auly učiteľského ústavu v rámci Komenského samovzdelávacieho krúžku. Predsedal mu v školskom roku 1929/30. V rámci tohto krúžku vystúpil s prednáškou 50 rokov ústrednej Matice školskej. V závere sa prihováral: 

"My, ako budúci učitelia, majme stále pred očami cieľ - národ vzdelávať, povzbudiť národne, utužiť v ňom lásku k vlasti." 

Neobmedzil sa len na mesto. Začal chodiť po dedinách, prednášal, povzbudzoval, ale aj burcoval proti zaostalosti, zadubenosti a nespravodlivosti.

Zachovala sa fotografia z jednej dediny na Spiši, kde sa vyhodnocovala súťaž, kto dochoval najkrajšiu kravu. Jano stojí rozkročmo, ruky založené a pozerá sa na predvádzané kravy ako maršal na defilujúce vojsko. Medzi dospelými roľníkmi a roľníckou mládežou strávil mnoho hodín pri besedách s nimi ako zlepšovať i skultúrniť život na dedine. Za jeho aktivitu sa mu dostalo "odmeny" na škole v treťom ročníku, keď dostal trojku z mravov. Dôvod znel: "Pre písanie článkov do politického časopisu a za prednášky po dedinách." Mrzelo ho, že v demokratickom štáte sa nekoná demokraticky, ale byrokraticky. Na to reagoval svojou príznačnou tvrdohlavosťou: "Škoda sa tým zaoberať. Mám trojku a koniec. Písať budem ďalej, aj keď sa na hlavu postavia," - zaznamenal si do svojho denníka.

Aký bol, čo robil, čo ho zaujímalo a čo znepokojovalo a čím sa zaoberal, môžu najlepšie vylíčiť jeho vrstovníci, spolužiaci. Na študentské roky spomínala spolužiačka, učiteľka Oľga Durdiaková zo Spišskej Novej Vsi: "Janko ako študent bol rečniť v Batizovciach. O čom rečnil, neviem, ale viem, že sa o jeho reči dlho v dedine hovorilo. Ba zapáčil sa aj katolíckemu farárovi, ktorý ho požiadal, aby prišiel v nedeľu do dediny kantorovať. Janko pozvanie prijal. Pán farár i dedinčania boli s ním veľmi spokojní. Ako by aj nie! Hral a spieval krásne! Mal veľké hudobné nadanie, veľkú lásku k hudbe a spevu."

Ján Nálepka netúžil po sláve, ani po moci, ani po pôžitku, vo všetkých prácach a podujatiach bol veľmi vytrvalý, až dôsledný. Nebýval nikdy nervózny, nepokojný, mal pevnú, vyrovnanú myseľ - plnú optimizmu a neúnavnej aktivity. Ľudské vzťahy nikdy nebral na ľahkú váhu. Nebol úzkoprsý, ani obmedzený, posudzoval všetko kriticky, spravodlivo. Pripúšťal diskusiu i kritiku, ale nerád prijal zmenu vo svojom spôsobe života. Už ako študent bol veľmi vynaliezavý. Napríklad na sestrinej svadbe, na ktorú prišiel ako dôstojník v prezenčnej službe, bolo treba rozkrájať poschodovú tortu, ale nožom to pekne nešlo. Janko zobral šabľu a rez urobil ako odborník - cukrár. Vždy sa usilovať žiť tak, aby nikoho neranil. Chcel, aby jeho i náš vzájomný život mal skutočný, hlboký zmysel. Túžil po úspechu, ale nie za cenu krivdy, násilia a lží! Práve na ceste vlakom z Batizoviec do Smižian počítal Jano brázdy na poli. Pri jednom rozhovore doma o poľnohospodárstve spomínal, koľko pôdy v brázdach medzi roľami je nevyužitej. Dôvodil, že ak by sa roličky spojili, získala by sa ďalšia úrodná pôda a uviedol vypočítanú cifru v hektároch.

Do študentských čias sa vracia aj bratanec Fero Ondra, stredoškolský profesor: "Janova matka a môj otec boli brat a sestra. V dedine sme bývali my na nižnom a oni na vyšnom konci. Prvé zoznámenie, na ktoré sa pamätám, bolo u našej babky Ondrovej, ktorá bývala pri kostole. Tam sme sa stretli, ja ako štvor-, Janko ako sedemročný. Ako deti sme sa vídali len pri rodinných stretnutiach. S Jankom sme sa stretávali aj pri dedinských chlapčenských hrách a pri občasných bitkách chlapcov horného a dolného konca. Z vlastného popudu a potrieb sme sa začali stretávať, až keď som začal chodiť do prvej triedy gymnázia a Janko bol vtedy žiakom meštianky. V tom čase (1929 - 1931) sme sa venovali bohatej športovej činnosti. Založili sme klub FK Smižany s modrobielymi dresmi. Ihrisko sme urobili na oblom kopci medzi roľami. Bolo také úzke, že jedno krídlo hralo v zemiačnisku a druhé v jačmeni. Za Smižany tieto "posty" na pravej strane zastával Jano Komiňar, strelec celkom prvého gólu FK Smižany, na ľavom krídle behal Jano. V meštianke aj na učiteľskom ústave patril Jano k vynikajúcim žiakom s osobným zameraním sa na štúdium diel význačných spisovateľov i politikov. Vo veľkej obľube mal poľských a ruských spisovateľov. Jeho celková slovanská orientácia ho viedla k tomu, že sa sám učil po poľsky, rusky a srbochorvátsky, čo predpokladal využiť pri plánovaných cestách do týchto krajín."

Okrem futbalu hrávali aj volejbal. V susedstve nášho domu bol voľný "pľac" a tam ako prví v dedine natiahli sieť a hrali volejbal. Brat Ondrej a ja sme mali za úlohu udržiavať ihrisko, vykopať chren, pozbierať kamene, vylajnovať plochu a natiahnuť sieť. V tom čase to bola novinka a deti z celého vyšného konca sa prišli pozerať na zápas. V našich malých hlavičkách sa už rodila myšlienka i odhodlanie, že až budeme väčší, budeme tiež hrať volejbal.

Prešlo možno desať rokov a my, 14 - 15 roční mládenci, začali sme hrať volejbal. Najprv na ceste, neskoršie na grófskej roli na dolnom konci dediny. Naša radosť netrvala dlho, lebo keď sa objavil komisár obce, učiteľ Štefan Babík, vyhnal nás odtiaľ. Lenže o pár dni sme sa tam objavili znovu a to už sa nám komisár vyhrážal, že nás udá v škole. Z toho sme niektorí mali obavy, ale v hre sme pokračovali. Nevieme, kto neskoršie prišiel s týmto smelým návrhom, aby sme zabrali väčší kus z role a zriadili tam riadne futbalové ihrisko. Boli tam vtedy bratia Skyvovci, Tomáš Kavulič, môj brat Ondrej, Ďuro Novotný, Fero Gallo, Jano Stašík a iní. Pridali sa k nám i starší - Jano a Tomáš Markovičovci, bratia Nováčkovci, a tí pomohli najviac. To už sa neodvážil proti nám nikto. A tak sme v Smižanoch dôsledne nasledovali svojich starších bratov a začali hrať nielen volejbal, ale i futbal, a to na riadnom a dobre udržiavanom ihrisku na okraji dediny. Pole od grófa mali vtedy v prenájme bratia Weisovci. Bola radosť sa pozerať počas zápasu na zaplnené lavice. Ženičky po kostole sa vždy prišli pozrieť na futbalové stretnutie FK Smižany, už riadne registrovaného klubu, ktorý funguje dodnes.

Fero Ondra ďalej spomína, že v tom čase založil Jano v Smižanoch skautský oddiel, do ktorého som samozrejme vstúpil aj ja a ďalších asi desať smižianskych chlapcov - Dežo Štrauch, Paľo Grečko, Jožo Šuba, Jano Komiňar, Štefan Tompoš, Ján Škarupa a i.. Vedúci nás všetkých učil morzeovku, viazať uzly, poznávať kvety, kamene, poskytovať prvú pomoc, signalizovať píšťalkou, baterkou, zástavkami, našívať gombíky, plátať, plávať, poznávať huby, orientovať sa v noci v teréne i v lese a dbal na dodržiavanie skautských zásad. Samozrejme, ako skautov nás naučil aj uvariť najjednoduchšie jedlá, chytiť rybu do ruky v potoku, upiecť ju na ohni, založiť a zahasiť vatru. Boli to, slovom, prekrásne a nezabudnuteľné časy v prírode. Spomínam si, že nás viedol k otužilosti tým, že sme plávali na Maši cez Hornád v apríli, keď ešte po vode plávali kusy ľadu. Celkovú dobrú pohodu nášho skautského oddielu najviac narušovalo to, že sme výlety robili zo soboty na nedeľu, prípadne v nedeľu od rána, a tak sme nemohli chodiť do kostola. Z toho pán farár na kancli a potom aj niektorí rodičia doma "vyvodzovali dôsledky". V dedine budilo senzáciu naše skautské oblečenie. Skautský klobúk, košeľa, šatka, indiánka, krátke nohavice, opasok, na ňom nôž, píšťalka, baterka a ruksak. V prvých začiatkoch budili obdiv, ale aj posmech. Boli sme i "glupi" i "čerti". Ako skauti sme značkovali turistické chodníky, opravovali cestičky, chodníky a mostíky - všetko bezplatne. Robili sa výlety po celom Slovenskom raji a neskoršie aj do Vysokých Tatier. V oddieli panovala ale prísna disciplína. Nikto nesmel fajčiť či požívať alkoholické nápoje.

Na skautskú organizáciu spomína vo svojich deväťdesiatich rokoch (r. 2003) Smižančan Dr. Ing. Dezider Slavoj-Štrauch, ktorý po r. 1948 emigroval na Západ a žil do smrti r. 2011 v San Francisku, takto: "Najdôležitejšie a najvzácnejšie životné skúsenosti som získal ako člen skautskej organizácie počas desiatich rokov. V pamäti si držím nezabudnuteľné zážitky a spomienky. Nálepka bol mojim veľmi dobrým priateľom z čias strednej školy a z doby skautovania v Smižanoch. Jano mal les a prírodu veľmi rád. Často odbehol sám alebo s priateľmi a priateľkami na Kláštorisko alebo do blízkeho okolia."

Vo voľných chvíľach sa venoval aj nám. Ukazoval mi obrázkové knihy a snažil sa, aby som si aj ja knihy obľúbil. Ondreja zase skúšal, kde a kedy sa narodil T. G. Masaryk a M. R. Štefánik. "To musíte obidvaja vedieť, aj keď vás zobudím o polnoci." Často k nám prišli chlapci od susedov a Jano nás hneď staval do radu a velil vpravo, vľavo bok. Na gramofóne, ktorý priniesol otec z Ameriky, zahral československú hymnu a všetci sme museli stáť v pozore. Susedov Janko sa pri hymne chytil za gombík a Jano sa naňho oboril: "Keď sa hrá hymna, musíš stáť v pozore, aj keby ti mucha sedela na nose."

Vtom čase, spomína aj Fero Ondra, existoval v Smižanoch Roľnícky dorast. Jano sa stal jeho vedúcim a činnosť tejto organizácie zameriaval na usporadúvanie ochotníckych divadiel. Hrávali sme slovenské hry: Kubo, Kocúrkovo, Tobiáš Klepeto, Čaj u pána senátora, Náš pán minister a hry Ferka Urbánka. Jano hry režíroval. Veľmi rád mal komické postavy a sám vystupoval v jednoaktovkách. Nacvičovali sme v stolárskej dielni u Černického a niekedy v obecnom dome, v bočnej izbietke v krčme, ba aj v rodičovskej stodole. V stodole precvičoval hlavne dialógy a mimiku originálnych dedinských chlapcov.

V roku 1931 Jano zmaturoval s veľmi dobrým prospechom. Tak sa splnila jeho túžba získať vzdelanie. Vyzbrojený vedomosťami a všakovakými životnými skúsenosťami, ktoré neboli typické pre každého devätnásťročného mládenca, vykročil ako mladý učiteľ na svoju životnú dráhu plnú prekvapení, zápasov a nových poznaní, úspechov i neúspechov, omylov, sklamaní i víťazstiev.  

Inklinoval k agrárnej strane, ktorá mala lákavý program a tvrdila, že je stranou maloroľníckeho ľudu a že je za spolužitie Čechov a Slovákov v lone Slovanstva. To Janovi vyhovovalo. Okresným funkcionárom tejto strany zase konvenovala Janova výrečnosť a nebojácnosť. Preto si čoskoro získal u nich autoritu a dôveru.

Relatívne bohatá bola už v tom čase jeho publicistická činnosť. Už jeho spolužiaci spomínali, že Jano ako rečník a pisateľ článkov fascinoval, strhával nielen svojim mladistvým zápalom, ale aj pádnou argumentáciou. Písal články do Podtatranského kraja, do Podtatranskej Slovače a inde. Odhaľoval v nich demagógiu ľudáckej politiky a propagoval roľnícky dorast a agrárnu stranu. Bil sa za práva roľníkov. Jeho vystúpenia boli kritické: 

"...nezostaneme prázdnymi kritikmi... Chceme, aby každý poctivý roľník patril medzi dobrých Slovákov a Slovanov. Žiadame zrovnoprávnenie dediny s mestom. Sme si vedomí toho, že hoc sme národ malý, musíme byť duchom veľkí".

K brutálnym daňovým opatreniam napísal: 

"A prečo sa neklepe tam, aby zaplatili nedoplatky a dane, kde sú ešte dnes miliónové zisky? Či pre tých nie je zákon? Proti kapitálu zákon nejestvuje? Musíme sa dočkať nápravy, ale nie nariekaním, ale odvahou a jednotou!"

Vyvrcholením Janovej činnosti v hnutí agrárnej mládeže bolo jeho delegovanie na oslavy agrárneho dorastu Župy podtatranskej vo Zvolene. Bolo to roku 1931. To, čo sa tam stalo, nikto neočakával. Oslavy sa konali za nepriaznivej situácie na dedine. Jano si začal uvedomovať, že vedenie agrárnej strany sa stará len o veľkostatkárov a neobhajuje záujmy drobného roľníctva. Neočakávane vystúpil proti tejto politike a so sebe vlastným zápalom a odvážnym spôsobom sa o nej vyjadril dosť kriticky. Vedenie agrárnej strany obvinil zo zrady záujmov malého a stredného roľníctva. Vo Zvolene ho oponenti strhli z tribúny. Doma matke povedal: "Musel som im to konečne povedať otvorene.

Jána veľmi zaujala slovanská idea - už ako študent sníval o spojení Slovanov a o vytvorení veľkého slovanského celku, ktorý by čelil agresívnym zámerom zo západu známym ako Drang nach Osten. Pred nami si často kládol otázku, prečo nemôžu spolu žiť Česi a Slováci a prečo sa nemôžu zjednotiť všetci Slovania tak, ako sa zjednotili Nemci. Tejto myšlienke venoval veľkú pozornosť a robil všetko pre jej realizáciu. Aj nás v tomto duchu vychovával. Za stodolou sme zasadili symbol slovanstva - lipu. Ja som ju mal polievať, aby silnela a mohutnela ako ten slovanský svet. Aj pri prechode k sovietskym partizánom si do denníka napísal: "Ideme bojovať za oslobodenie Slovanov..."

V roku 1931 sa zúčastnil II. Kongresu slovanských stredoškolákov v Bratislave. Vystúpil s bojovým prejavom, ktorý si všimol aj ďalší účastník JUDr. Anton Rašla, neskôr generál.

Ján sa zúčastnil aj na Všeslovanskom zjazde stredoškolského študentstva v júli 1930 v Belehrade. Dostal sa do komisie, ktorá mala pripraviť záverečný dokument. Keď sa podujatie skončilo, zaznamenal si: "Zjazd prispel k hlbšiemu pochopeniu, k prehĺbeniu citu a vedomia spolupatričnosti mládeže slovanských národov."

Vo víre verejno-politického diania

 .. Veľmi pozorne sledoval spoločenské a politické udalosti svojho rodiska, hodnotil ich a zaujímal k nim stanovisko. Tak sa dostával do víru verejno-politického diania. Veľký vplyv na jeho verejné vystupovanie mal učiteľský zbor školy, v ktorom vtedy pôsobilo niekoľko učiteľov pokrokového zmýšľania. V čase štúdií Jána Nálepku sa robotníci na Spiši sústreďovali v banských a hutníckych podnikoch, na pílach. Robotníci viedli od prvých rokov existencie Ćeskoslovenskej republiky ostré triedne boje proti kapitalistom. Nezamestnanosť bola veľká. I keď komunistická strana nemala početnejšie organizácie, komunisti aktívne pracovali medzi robotníkmi v závodoch i medzi nezamestnanými. Revolučné hnutie na Spiši, veľké triedne boje proletariátu i vedomie spolupatričnosti s ubiedeným dedinským ľudom mali veľký vplyv na jeho politické zmýšľanie a ďalší vývoj. Pravda, centrom jeho záujmov boli predovšetkým problémy roľníctva  a dediny.

V prvých rokoch štúdia  sa venoval výlučne otázkam, ktoré nastoľovala škola, vo vyšších ročníkoch sa však začal angažovať verejne politicky. Opieral sa o svoj pôvod, výchovné vplyvy školy, no najviac o názory učiteľa J.Mikolaja. 

Prostredie a výchovné metódy školy hlboko ovplyvňovali jeho vlastenecké cítenie v duchu československej štátnosti.

Myšlienka československej jednoty bola už od študentských čias primárnym vodidlom jeho občianskeho a politického prejavu.  Preto už od mladi odmietal buržoáznonacionalistickú ideológiu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany - HSĽS. 

Pod patronátom učiteľa J.Mikolaja vstupuje osemnásťročný Nálepka do Roľníckeho dorastu, hnutia agrárnej mládeže. Prvé politické vystúpenia dokazujú, že v tejto strane videl ochrankyňu záujmov svojho rodiska, práce, ochrankyňu slovenského povedomia, rastúceho po boku českého národa a v lone Slovanstva. Jeho články, hoci obsahujú aj znaky mladíckeho romantického rojčenia .. sú však veľmi konkrétne a majú spoločenskú platnosť. Nálepka vždy vychádza z danej situácie a smelo k nej prijíma kritický postoj, zvlášť ostro proti nesprávnostiam a krivdám voči dedinskému ľudu zo strany predstaviteľov vládnucej moci: 

" Či na mestskom dome sa povie, že len sedliakov treba poťahovať a tých, ktorí sedliaka vykorisťujú, že netreba trestať?" " Proti kapitálu zákon nejestvuje? Ći by sa kapitalistom nedalo tiež stúpiť na krk a kontrolovať ich príjmy nútenou štátnou správou?"

K otázke pozemkovej reformy vo verejnom liste Štátnemu pozemkovému úradu, zverejnenom v časopise Podtatranská Slovač, č. 2/ 1931: 

"Pána predsedu vlády a Národného zhromaždenia sa pýtame: či vie, že máme dojem, čo by Śtátny pozemkový úrad nebol zriadený pre blaho národa a ochranu drobných záujemcov, ale na ochranu grófov a statkárov? Žiadame, aby to, na čom naši praotcovia sedliaci pánom zadarmo robili, čo bolo praotcom sedliakom ukradnuté šľachtickými uchvatiteľmi, to, čo je naše, to aby nám bolo za primeranú náhradu !!! vrátené .. Ak nie, sami sa postaráme, aby republika bola demokratická, aby nebola na ochranu grófov a statkárov, ale aby žiadosti ľudu boli nadovšetko! Potom však nebudeme prosiacim baránkom, ale ľudom vášnivo hájacim svoje a svoje si berúcim .. "

Mračná hospodárskej krízy sa prevalili nad celým svetom. Kruto postihla aj Ćeskoslovensko, Slovensko viac ako české kraje. V Smižanoch sa viacerí roľníci zadĺžili a niekoľkým hrozila exekúcia. Situácia na slovenskej dedine bola veľmi nepriaznivá. Nálepka si začal postupne uvedomovať, že vedenie agrárnej strany sa stará len o dosiahnutie svojich cieľov - že im nejde o lepší život drobného roľníckeho ľudu, ale naopak, o ochranu záujmov statkárov a zvyškárov. Neočakávane vystúpil proti tejto politike. Vedenie agrárnej strany obvinil zo zrady záujmov malého a stredného roľníctva: 

" Pozemková reforma sa robí podľa zásad statkárovej vôle - roľníkovi nedať nič!"

V roku 1931 zmaturoval s veľmi dobrým prospechom. Vyzbrojený vedomosťami  i skúsenosťami, neobvyklými v devätnástich rokoch, vykročil učiteľ Ján Nálepka v ústrety novej budúcnosti.

Viliam Śalgovič - Kapitán Repkin odchádza, str.24-32, krátené

Klerikálna reakcia

Klerikálna reakcia bola veľmi silná.  Už otec ho vychovával v nenávisti k pánom, ktorí nepracujú a majú obrovské zisky, z toho, čo na nich vydrú iní. Medzi nich patril aj farár, ktorý kázal o chudobe a mal najväčšie a najlepšie polia v dedine. Ostatní mu na nich pracovali zadarmo. Hoci bol sám, mal z nich tisícové výnosy. Jano začal skoro premýšľať o spojitosti politiky cirkevnej hierarchie a kapitalistov. Uvedomoval si, že práve klerikálna reakcia sa usiluje zámerne udržiavať slovenský ľud v nevedomosti a rezignácii na úsilí o zmenu spoločenského poriadku. Preto, keď vyštudoval učiteľský ústav, prišiel jedného dňa domov a vyhlásil: "Mamička, ja vystúpim z cirkvi."  Vtedy to bolo odvážne rozhodnutie. Matka ho tak dlho prehovárala a prosila, aby to nerobil, až jej ustúpil. "Pokiaľ si doma, syn môj, nevystupuj z cirkvi, veď by sme s farárom nevydržali." Bola to pravda, farár mal vtedy najväčšiu moc v dedine. Iba neskoršie sa Jano definitívne rozišiel s cirkvou. 

D. Berlinskij, M.Pogrebinskij - Hrdina ZSSR Ján Nálepka, str.13-14

Zvolen 1931