Učiteľské roky 

Horná Maríková 1931 - 1933

 "Bolo by hriechom mučiť ľudí pokutou preto, že zo živiteľských ťažkostí a z pudu sebazáchovy zdržiavali deti doma .."

Je koniec augusta 1931 a Ján Nálepka opúšťa rodné Smižany a vydáva sa na Považie, na svoje prvé učiteľské pôsobisko. Nastupoval plný ideálov a životných predsavzatí. Nikto, ani on sám, nevedel, čo ho čaká a či bude môcť využiť všetko to, čomu sa naučil v škole.

V bráne ľudovej školy v Hornej Maríkovej u Pagaňov, za krásneho rána, hoci je už takmer jeseň, stojí mladý muž, výzorom skoro chlapec. Je to nový učiteľ Ján Nálepka. Stojí, zrak upiera na krásnu prírodu, okolité kopce a rozmýšľa. O čom asi? Aký bude tento školský rok a čo ho čaká na prvej učiteľskej stanici?" Takto si spomína učiteľka Ružena Zálešaková a pokračuje: "Maríkovská hladová dolina, ako ju trefne pomenovali, je dlhá asi 20 km. Po ceste hrkoce "autobus" - nákladné auto s lavičkami zakryté celtovinou. Okrem iných cestujúcich sa v ňom vezú i dve mladé učiteľky. "Autobus" zastal pred školou na Pagaňove. Šofér zahlásil vonku stojacemu Jánovi Nálepkovi peknou češtinou: "Pane řidíci, přivážime vám pomoc." Vystúpila nová učiteľka Zdena a ja som pokračovala do školy na Vlkov asi 7-8 km pešo, lebo "autobus" ďalej nešiel. 

Pomery v škole, kam nastúpil, boli horšie, než očakával. Disciplína žiakov bola uvoľnená a bolo treba veľmi opatrne pritiahnuť opraty detskej samovôle. K tomu pristúpili ťažkosti zo strany rodičov. Neboli zvyknutí na poriadok a disciplínu, boli nespokojní, s rozpálenými hlavami chodili do školy - však my vycengáme tomu učiteľovi! Deti sú všivavé, trpiace podvýživou s napuchnutými bruškami a otcovia sú doma bez práce. Do školy chodili otrhané, bosé (často aj v zime) s ošúchanými knižkami, bez zošitov, bez ceruziek. Deti boli často nielen bosé, ale aj nahé a bolo by hriechom, keby ich rodičov pokutovali len preto, že deti nechávajú radšej doma. Žili skutočne ťažko. Pre tých, ktorí do školy chodili, a bolo ich 92, vyučovalo sa striedavo raz v triede a raz na dvore. Každý z učiteľov musel zvažovať a hľadať cestu, ako citlivo postupovať voči rodičom i žiakom.

Vyhrážka "my mu vycengáme" - nezostala len pri slovách. Keď Jano prišiel domov na svoju prvú dovolenku, vyrozprával nám tento príbeh: "Počas vyučovania niekto silno zaklopal na dvere. Do triedy vstúpil chlap so sekerou a pravdaže vo ,vylepšenej' nálade. Nevenoval som tomu pozornosť a pokračoval som vo vyučovaní. Chlapa to tak zaskočilo, že začal prešľapávať na mieste a čakal, kým ho oslovím. Keď videl, že sa ho nebojím, sekeru odložil na chodbu a tichým hlasom sa prihovoril. Dnes už vôbec nie je podstatné, o čom sme spolu hovorili. Isté je, že jeho dieťa začalo odvtedy chodiť do školy pravidelne." To bol jediný prípad, ktorý Jano doma povedal. Nikdy viacej sa ani slovom nezmienil o svojich peripetiách v Maríkovej ani na iných miestach pôsobenia. Naopak, domov prichádzal vždy v dobrej nálade, plný optimizmu, a vždy veril v krajšiu budúcnosť rodičov i žiakov.

Rodičov i žiakov si Jano získal tým, že spolu založili knižnicu a priestor pred školou upravili na volejbalové ihrisko. Založil tiež futbalovú jedenástku, s ktorou si zahral aj miestny kaplán. Medzi Janom a rodičmi sa postupne vytvoril veľmi úzky vzťah. Ľudia si cenili, že im radil, ako majú hospodáriť, písal im rôzne žiadosti na úrady a všemožne sa usiloval zmierniť ich kritické postavenie. Janovo silné sociálne cítenie mu nedalo a položenie jeho žiakov ho nesmierne trápilo a vrývalo na čelo nejednu vrásku. No nevzdával sa. Písal listy poslancom, ministrom, veľkostatkárom, do Prahy i do Bratislavy. Prosil, obracal sa všade, odkiaľ predpokladal, že by mohla prísť pomoc. Na niektoré listy nedostal odpoveď vôbec, na mnohé zápornú. Vytrvalosť a húževnatosť ho však neopúšťali. 

Po premnohých písačkách a vyjednávaniach ho konečne predvolali na okresný úrad do Považskej Bystrice. Ján Nálepka vybojoval pre svoju školu "polievkovú akciu". Maríkovské deti dostali umelý tuk, americkú bravčovú masť (tá bola najlacnejšia), krúpy, fazuľu, hrach, šošovicu, ryžu. Počas akcie každý deň tri dlhé veky chleba, aj keď nie najčerstvejšieho. Do akcie zapojil niektoré matky žiakov a dali sa do práce. Zohnali kotol, parák a veľkú naberačku. Deti si z domu priniesli väčšinou drevené misky a drevené lyžice. Bola že to hostina! Očká detí radostne žiarili, hneď svet vyzeral krajší! Radosť detí s nimi prežíval aj ich mladý učiteľ, v jednej osobe i riaditeľ (vtedy správca) školy. Na druhý deň stravníkov pribudlo, lebo žiaci si so sebou priviedli aj mladších súrodencov, ktorí ešte do školy nechodili. Aj tým sa ušlo zo spoločného. Tešili sa najmä chlebíku, ktorý bol pre všetkých priam pochúťkou. V domácnostiach sa na stoloch objavoval poriedko, nikdy ho nebol dostatok. 

Ako spomína učiteľka Zálešáková, vzniklo v škole u Pagaňov hudobno-spevácke trio. "Hlas Janových huslí, Zdenkinho klavíra a môj spev spôsobil radosť nielen deťom v škole, ale aj občanom, ktorí sa zhŕkli pred školou. Po čase bolo nám ľúto, až do plaču, keď sa trio rozpadlo. Na splátky za klavír nebolo vždy dosť peňazí, obchodník ho jednoducho vzal späť. A zaplatenú čiastku už Janovi nevrátil." 

Srdcia žiakov i rodičov si Jano získal aj preto, lebo založil detský spevácky zbor, ktorý niesol meno Štefánika, ktorého si mimoriadne vážil. Súbor koncertoval nielen v obci, ale zašiel aj do Púchova, Turčianskeho Svätého Martina a Turčianskych Teplíc. Vystúpenia maríkovských detí v Trenčianskych (vtedy Štubnianskych) Tepliciach sa zúčastnil aj študent tamojšieho učiteľského ústavu Ján Okáľ, neskoršie učiteľ a osvetový pracovník v armáde. Po vojne emigroval do USA a pôsobil v Chicagu. V článku "Pokus o profil" (Pravda 11. 9. 1992) hodnotí súbor takto: "Maríkovské deti spievali lepšie, ako sme mohli čakať, a zrejme každým číslom v našich očiach rástol aj ich učiteľ, lebo mať taký úspech s deťmi z jednej triedy je mimoriadny výkon. Nielenže spev bol bez akýchkoľvek falošných tónov, ale aj tie najzvyčajnejšie, dalo by sa povedať unavené slovenské piesne v prednese maríkovských detí sa stali medzi nami módou. Niekoľko rokov som sa sám pokúšal naučiť deti vo svojej triede spievať tak ako tie maríkovské deti, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Skoro sa mi nechcelo veriť, keď som sa o niekoľko rokov dozvedel, že Ján Nálepka bol aktivovaný. Z učiteľa spravili ho dôstojníkom z povolania. Nemal som príležitosť pozorovať ho ako veliteľa, ale nikdy som nepochyboval, že za jeho málo imponujúcim zovňajškom sa skrýva mimoriadny veliteľský potenciál."

Nielen súbor, ale aj ostatné maríkovské deti navštívili Žilinu. Učitelia zaplatili deťom lístky, aby sa ich čím viac mohlo prvého výletu zúčastniť. Videli a zažili veľa zaujímavého. Veľkú radosť mali najmä z návštevy kina. Na ich vyblednutých tváričkách sa objavili úsmevy a keď prišli domov, nejednej mamke sa z oka vykotúľala aj slza dojatia. Jana neodradili prvé ťažkosti a neúspechy. Tvrdo a dôsledne postupoval k svojmu cieľu - zanedbané deti naučiť čo najviac a získal si pre to aj podporu rodičov. Keď prišli prvé úspechy, bola to pre učiteľov tá najkrajšia odmena. 

Na vec mal ale iný názor školský inšpektor E. Pavlák. Nechcel veriť, že situácia sa v škole zlepšila. Vedel, aké ťažké postavenie majú tunajší učitelia, ale nechcel to uznať. S Janom sa večne sporil, pretože nechcel pripustiť, že nastali niektoré zmeny a najmä že sa zlepšil vyučovací proces. 

V roku 1933 skončil Jano svoje pôsobenie v Maríkovej. Požiadal o preloženie do blízkosti Bratislavy alebo Košíc, aby mohol pokračovať v štúdiu. Avšak na bývalom Ministerstve školstva a osvety v Bratislave "vyhoveli" jeho žiadosti tak, že ho od 1. septembra 1933 preložili do zapadnutej obce Roztoky - Biele Vody na Spiši, kde, pochopiteľne, nemohol študovať. 

Bohatší o ďalšie životné skúsenosti opustil Maríkovú. Uspokojovalo ho iba to, že tamojší jednoduchí ľudia ho označili za svojho učiteľa a deti za dobrého pána učiteľa. Aj obecná kronika sa o ňom vyjadrila pochvalne: "Učiteľ Nálepka, poverený správou školy, ale dokonalý reformátor a kritik, v každom ohľade prvotriedny pedagóg. Aký bude o dvadsať rokov!"

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.25-28, krátené

Hudba a literatúra

Ako študent na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi prejavoval nevšedný záujem o hudbu a literatúru. Už ako študent učiteľského pôsobenia si zaumienil, že len čo mu to pomery dovolia, pousiluje sa získať odborné vzdelanie v hudobne a literárnej oblasti. Prof. VŠMU Štefan Hoza v rozhovore roku 1964 spomína, že jeho rodák Ján Nálepka mal vážny záujem o štúdium na škole múzických umení v Bratislave, informoval sa o možnostiach štúdia na tejto škole a požiadal ho o prípadnú pomoc pri prijímacích skúškach.

V rukopisných pozostalostiach možno nájsť dostatok dôkazov o Nálepkovej láske k hudobnému umeniu i k literatúre vo forme notových zápisov rôznych skladieb, ba dokonca aj pokus o štúdiu na tému "Hviezdoslav a Vajanský - klasici svetovej literatúry." V snahe získať čo najviac vedomostí o literatúre, zadovažoval si knihy z prostriedkov, ktoré nadobudol manuálnou prácou v študentských rokoch a neskôr zo svojho učiteľského príjmu. Tak sa mu podarilo založiť si knižnicu, v ktorej nechýbali diela J. Kollára, P.O. Hviezdoslava, Ľ. Štúra, S.H. Vajanského, P. Jilemnického a ďalších slovenských a českých autorov. Ruskú literatúru zastupovali diela Tolstého a Dostojevského. Zo zachovaných novinových útržkov možno usúdiť, že Nálepka v roku 1930 čítal aj Gorkého Matku, a tak sa oboznámil so známym dielom sovietskej tvorby. / Preklad Gorkého Matky v časopise Slovenský ľud./ 

Knihy, ku ktorým mal zvláštny vzťah, nielen čítal, ale ich aj svedomite študoval. Svedčia o tom poznámky a výpisky. Štúdiom a čítaním kníh rozširoval obzor svojej kultúrnej rozhľadenosti a overoval si v nich pravdivosť alebo nesprávnosť svojich myšlienok. Štúdium literatúry a láska k hudbe umocnili v ňom prirodzenú túžbu po ďalšom vzdelaní, čo prejavil snahou dostať sa bližšie k centru kultúry a vzdelania, k Bratislave. Príslušné úrady však zaujali odmietavé stanovisko voči jeho snahám a z Marikovej ho preložili do spišskej dedinky Ráztoky-Biele Vody.

Prvé politické súboje učiteľa

V rokoch hospodárskej krízy sa národnostná politika prejavila snahou zvaliť čo najväčšiu časť krízového bremena na bedrá robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie. So zvláštnou ostrosťou sa kríza prejavovala v poľnohospodárskych oblastiach Slovenska.

Všetky zásahy štátu na zažehnanie krízy boli zásahmi proti záujmom pracujúceho ľudu a v prospech kapitalistov. Postihnutý ľud sa rastúcej biede bránil. Do pohybu sa dostali masy pracujúcich v závodoch aj na dedinách. Z iniciatívy KSČ sa utvorili roľnícke výbory, ktoré riadili boj za zvýšenie miezd, proti exekúciám a za zníženie daní. Buržoázia však brutálne zasiahla všade tam, kde sa ojedinelé prejavy nespokojnosti menia na organizované spoločné vystúpenia. Strieľalo sa v Košútoch, v Telgárte a v Polomke. "Prečo sa strieľalo v Polomke?", spytuje sa Antonín Zápotocký predstaviteľov agrárnej strany v parlamente 18. novembra 1932. Zároveň im odpovedá: " .. lebo ľud tam hladuje!"

Podobná situácia je aj v Marikovskej doline. Organizácia KSČ vedie do štrajkov nezamestnaných, do hladových pochodov. Svedkom jedného z týchto pochodov, ktorý sa uberal do Považskej Bystrice za účasti 550 ľudí, bol aj Ján Nálepka. Znova sa utvrdzoval v názore, že spoločenský poriadok nie je spravodlivý.

V jesennom a zimnom čase bolo márne jeho úsilie presviedčať rodičov, aby posielali deti do školy, lebo ich nemali do čoho obliecť a obuť. Jednako však neúnavne navštevoval zatrpknutých spoluobčanov, objasňoval a vysvetľoval im príčiny biedy, pomáhal pri riešení ich starostí a postupne si získal ich dôveru. Deti znova začali navštevovať školu  a založením školskej kapely a športového oddielu si získal deti úplne.

Ako pokrokový učiteľ si uvedomil, že je jeho povinnosťou vysvetľovať občanom politické a hospodárske súvislosti. Ukazoval ľudu, kde je príčina jeho zbedačovania, exekúcií. No niekto udal učiteľa Nálepku za poburovanie. Spolu s hájnikom z Marikovej, odsúdili ich v zmysle výmeru Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. februára 1934, č. 40664/8-1934 na jednodňový žalár a na peňažitú pokutu, ako aj náhradu svedočného niekoľkým svedkom. Nálepka sa proti tomuto rozsudku odvolal, no odvolanie krajinský súd zamietol a potvrdil právoplatnosť rozsudku.

Viliam Šalgovič - Kapitán Repkin odchádza, str. 34-36, krátené