Vojak slovenskej armády

Ján ako politicky nespoľahlivý bol definitívne zbavený učiteľského miesta. Stalo sa tak na jar 1939. V tejto dobe bola zrada na Ćeskoslovenskej republike dokončená. Česká zradná buržoázia, ktorá prijala kompromis s Hitlerom, nemohla udržať štát, okradnutý o pohraničné územia a opevnenia. Slovenskí fašisti pod nacistickým patronátom sa celkom odtrhli a 14. marca 1939 zriadili samostatný "štát". Z českých krajín Hitler vytvoril tzv. protektorát.

Hneď v prvých dňoch "štátu" došlo k čudnej "vojne" medzi dvoma hitlerovskými satelitmi: medzi slovenským "štátom" a medzi hotrhyovským Maďarskom. Ján je povolaný na vojnu a z moci úradnej aktivovaný: aby tam bol pod neprestajným dozorom a súčasne, aby podliehal tvrdej a prísnej vojenskej disciplíne. V osobných spisoch má ale poznámku, že je politicky nespoľahlivý ..

.. V uniforme dôstojníka! Ján však ani za tejto situácie neustupuje od svojich zásad a neprestáva ich ani verejne hájiť. Ćím ďalej, tým viac vystupuje do popredia jeho smelosť, neohrozenosť a pohŕdanie fašistickými protivníkmi. Ćlovek, ktorý sa celý život ruval, prel a súdil s farármi, predstaviteľmi klerikálnej reakcie a so všetkými spiatočníkmi, ťažko sa môže zmieriť so životom v temnom klerikálnom fašistickom režime. Búri sa takému životu a vysmieva sa mu. Vidíme ho na jednej z fotografií ako v uniforme slovenského dôstojníka stojí v skrúšenom postoji na podstavci sochy pri kostole a napodobňuje svätého. Ani v tisovskom režime sa nebál robiť si verejne posmech z klerikálneho otupovania ľudu.

Máme aj iné dokumenty jeho odvahy a smelosti: priatelia rozprávajú, ako sa raz v bratislavskej kaviarni cvičil v hádzaní nožíkom - priamo do Hitlerovej podobizne na čelnej stene miestnosti. Takto, priamo demonštratívne, prejavoval svoje opovrhnutie najvyšším nacistickým pohlavárom.

Jeden z jeho kamarátov rozpráva zasa túto príhodu z neskoršej doby: keď už bol Jano na východnom fronte a prišiel raz na dovolenku, prechádzal sa s ním po najživšej bratislavskej ulici. Stretli sa s iným známym, ktorý na Janka veselo skríkol cez celú ulicu: "Tak čo Jano, kedy už budeš tým generálom?" a on rovnako veselo cez celú ulicu odpovedal: "Čoskoro, ale sovietskym!" .. Aj na tejto príhode vidieť, že Ján Nálepka, smelý syn slovenských hôr, v ktorom žila tradícia jánošíkovcov, nikdy sa ani na okamih nesklonil pred dočasnými mocipánmi.

Ako vojak bol sprvoti účastníkom potýčok s maďarskými horthyovskými jednotkami na demarkačnej čiare medzi Slovenskom a Maďarskom. Neskoršie bol preložený k Medzilaborciam, až na samé hranice územia, ktoré bolo vtedy okupované beckovským Poľskom. Keď hitlerovské Nemecko napadlo Poľsko, išla nacistom na pomoc aj slovenská armáda. Poručík Nálepka bol nútený zúčastniť sa proti svojmu svedomiu na "pochode" do Poľska, čo konečne trvalo len veľmi krátko. V boji bol ranený do nohy. Rodine neprezradil, že bol ranený., keď potom prišiel domov na dovolenku a trochu kríval, povedal rodičom i súrodencom, že spadol zo stromu. 

V období medzi vojnou s Poľskom a hitlerovským vpádom do Sovietskeho zväzu ho prekladali do rôznych posádok (Michalovce, Prešov). Všade mal krásny pomer k prostým vojakom, ktorým nikdy netajil svoje protifašistické zmýšľanie. Vysvetľoval im, aká je ich úloha. Už vtedy dobre vedel, že vojna medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom je nevyhnutná a už vtedy vedel, ako sa v takom prípade zachová. Odmietol ponuku, aby utiekol do Anglicka, lebo sa chystal do Sovietskeho zväzu.

Členovia rodiny rozprávajú, ako im Jano správne vysvetľoval politickú situáciu. Čakal na začiatok vojny medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom a pripravoval sa na prechod, aby aktívne mohol pomáhať Sovietskemu zväzu proti fašizmu. Preto hneď 27. júna 1941, niekoľko dní po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistami, keď v radoch slovenskej armády odchádzal na východný front, píše domov list na rozlúčku." Náladu mám dobrú a teším sa, že sa mi všetko podarí .. Keby ste dva mesiace nedostali odo mňa správu, potom je všetko v poriadku!" A svojmu bratovi bezprostredne pred odchodom slovenských jednotiek povedal: 

"Viem, prečo idem na front, a viem, kde je moje miesto!"

D.Berlinskij, M.Pogrebinskij - Hrdina ZSSR Ján Nálepka, str.17-19, krátené

Proti maďarským agresorom 

Bolo to dva dni po vzniku Slovenského štátu. Dnes už vieme, že sa to stalo z vôle Hitlera. Ten najprv Sidorovi ponúkol, aby sa postavil na čelo štátu. Sidor by aj súhlasil, ale nie pod patronátom fašistického Nemecka. Nemci mali ešte na jeseň iné plány. Počítali s tým, že horthyovské Maďarsko bude aktívnejšie pri rozbíjaní Československej republiky, prejaví svoju agresivitu a dostane dobrú odmenu... Lenže v očiach Nemcov boli Maďari mľandraví a nenapĺňali zámery führera a jeho prisluhovačov. Jozef Goebbels si vo svojom denníku v septembri 1938 poznamenal: "Na obed som u Hitlera. Göring podáva správu o rozhovore s Horthym. Ten je úplne mdlý a zbabelý. Horthy sám nie je lepší ako jeho krajania. Chce deliť bez toho, aby niečo vložil do hry. To máme radi." A na inom mieste: "Maďarsko sa chová úplne zbabelo, takže pri delení sa mu ujde podľa toho."

Maďari sa s delením neuspokojili a na východnom Slovensku v marci prepadávali pokojné slovenské mestá a dediny. Na Východe chceli Slovensko obsadiť až po Poprad. Do boja proti maďarským iredentistom zasiahol aj por. Nálepka s dvoma rotami ťažkých guľometov. Npor. Július Kamenický spomínal, že ráno o 7.00 hod. dostali správu, ktorá hovorila o prvom hrdinskom čine por. Nálepku. Spolu s niekoľkými dobrovoľníkmi sa priplazili ku školskému dvoru, na ktorom Maďari práve fasovali raňajky. Keď spustili streľbu, dali sa Maďari na útek. Roty vtedy postupovali smerom na Klokočov, Kalužu a Jovsu. Maďarov zahnali až po Remetské Hámre. Tu sa situácia obrátila. J. Kamenický spomína:

Jedného dňa prišiel na inšpekciu frontovej čiary hlavný veliteľ HG Karol Murgaš. Dostavil sa aj na stanovisko veliteľa a čakal hlásenie. Keď ho nedostal, opýtal sa, prečo sa nehlási. Por. Nálepka mu odpovedal, že nepozná predpis, podľa ktorého by sa dôstojník musel hlásiť gardistovi. Nahnevanému Murgašovi nezostalo nič iné len odísť. Po skončení bojov Jano potom doma žartom vykladal, že jeho roty vošli vlastne do histórie.Keď Maďari postupovali do vnútrozemia, zasiahla do boja jeho rota s ťažkými guľometmi a zastavila maďarský postup. Maďarov zahnali až dvadsať kilometrov späť. Tam potom bola slovensko-maďarská hranica. Jano sa netajil tým, že je mu ľahšie na duši, keď sa mohol vyvŕšiť na tých, ktorí tiež svojím dielom prispeli k rozbitiu republiky a ešte chceli ďalšie slovenské územie.

"V roku 1939 východné hranice Slovenska obsadili Maďari. Vtedy sme bojovali proti nim. Velil som dvom guľometným rotám. Za bojové zásluhy na tomto fronte som obdržal vyznamenanie Za hrdinstvo druhého a tretieho stupňa." 

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.47-48, krátené

Prvé pokusy o zbehnutie

Spolu s npor. J. Kamenickým Jano plánoval prechod do Poľska, kde sa podľa ich správ sformovala československá vojenská jednotka. Nachádzali sa vtedy v Kamenici nad Cirochou. Rote vyhlásili nástup a vydali rozkaz, aby vojaci a poddôstojníci, ktorí sú chorí, vystúpili. Vojaci po vyhlásení bojového poplachu nastúpili v plnej bojovej výstroji. Dali sa na pochod smerom k Snine. Večer npor. Kamenický a por. Nálepka dávali pokyny: "Keď bude vystrelená zelená raketa smerom od Stakčína, pôjde sa ďalej." V ten večer bola hrozná búrka. Na svitaní, ako spomínal vojak Jozef Labanc, prišlo z Michaloviec osobné auto, do ktorého nastúpili npor. Kamenický a por. Nálepka a odišli na veliteľstvo pluku v Michalovciach. Sám Kamenický neskôr k tomu dodal, že mali vlastne šťastie. Spravodajským dôstojníkom bol por. Ján Baláž, ktorý ich z anonymného udania, že chceli zbehnúť, vysekal.

Nepodaril sa ani druhý pokus. Počas pobytu na poľských hraniciach sa Jano zoznámil so starým revolucionárom menom Kudzej. Zhodou okolností mal npor. Kamenický v novej funkcii spravodajského dôstojníka pluku preveriť jeho údajne ilegálne návštevy Sovietskeho zväzu. Starý Kudzej skutočne nelegálne prekračoval hranice. Sledovali ho, a to aj preto, aby sa s ním dohovorili o možnosti ich odchodu do tejto krajiny. Výsledok však nebol potešujúci. Kudzej im neodporúčal realizovať ich zámer, a to z dvoch dôvodov: prekročenie sovietskych hraníc by sa podľa sovietskych zákonov neobišlo bez trestu a po druhé dostali odkaz, že pre odboj môžu toho viacej urobiť vo svojej krajine.

V ilegálnej práci v Michalovciach bol, ako spomína pplk. Kamenický, Jano Nálepka veľmi agilný. Pracoval všade, kde videl, že činnosť je zameraná proti fašizmu. Vždy však bol toho názoru, že sa robí málo. Chcel vždy niečo viac, a preto stále niečo podnikal.

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.48-49, krátené

Slovanské povedomie