Učiteľské roky - Stupava 1934 (2)

Učiteľ predmníchovskej republiky

Robotnícka telovýchovná jednota. U učiteľa v predmníchovskej republike bolo i toto rozhodnutie odvážne. Nemôže vstúpiť do komunistickej strany, pretože by ho ihneď vyhodili z miesta, ale jeho presvedčenie sa postupne vyhraňuje na presvedčenie komunistické. Táto cesta nebola ľahká. Sám si ju vyšliapal a dlho o nej musel premýšľať, dlho študovať. Dodnes vidíme v jeho knižnici, akým vývojom prešiel od slovenských a českých klasikov, ruskej beletrie až k Marxovmu Kapitálu, k Leninovi a Stalinovi.

Stáva sa funkcionárom RTJ, hrá divadlo v robotníckych ochotníckych krúžkoch, pracuje v pokrokových učiteľských organizáciách, píše do novín. Všade strháva svojim elánom, svojim rečníckym nadaním. Je to skvelý učiteľ, skutočný priekopník pokrokových myšlienok.

Vo svojich článkoch v Učiteľských novinách Zděnka Nejedlého boril sa predovšetkým o zoštátnenie cirkevných škôl. Má ostré, britké pero, ktorým pribíja na pranier trúfalosť cirkevných inštitúcií, ktoré by chceli učiteľa celkom zotročiť. Volá na svojich kolegov, aby sa nebáli hájiť slobodu školy a školstva, aby sa nestali "sluhami, ktoré napchávajú fajku pánu farárovi."

Do krajinských listov píše temperamentné články aj o iných nedostatkoch verejného života. Jeho pohľad je vždy jasný a uvedomelo triedne zahrotený. Stavia sa vždy na stranu chudobných a utláčaných a nebojí sa vo svojich kritikách menovať priamo tých, ktorí škodia pracujúcemu ľudu. Preto má mnoho nepriateľov medzi farármi maďarónskou buržoáziou a statkármi. Mnoho ráz bol aj žalovaný., vždy sa ohnivo bránil a dokazoval pred súdom činnosť týchto nepriateľov ľudu. Ale i tu sa ukázala príslušnosť justície ku kapitalistickej triede predmníchovskej republiky: Jano zväčša tieto procesy prehrával, procesy, ktoré mu boli vnútené a ktoré prijímal predovšetkým preto, že sa nechcel nikdy zmieriť s tými ľuďmi, ktorých opravdivo nenávidel.

Zaoberal sa i národnostným problémom. Proti ľudáckej autonómii hájil koncepciu Ćeskoslovenskej republiky. Nesúhlasí však s takou národnostnou politikou, akú robí na Slovensku česká buržoázia. Má konflikty s českým školským inšpektorom, ktorý v praxi vykonáva túto "československú" národnostnú politiku, ktorá v skutočnosti bola politikou utláčania slovenského národa. Táto politika je vodou na mlyn ľudáckych fašistov, a to si jasne uvedomuje. Vo svojich predstavách, ako i často vyjadroval v škole, na schôdzkach i pred svojimi priateľmi, prichádza k takému riešeniu národnostnej otázky, aké uskutočnilo až ľudovodemokratické Ćeskoslovensko: slobodný vývin obidvoch národov v slobodnej vlasti, oslobodenej od kapitalistov.

Pokrokový, vlastenecký učiteľ má okrem svojej vrelej lásky k vlasti a jej pracujúcemu ľudu ešte jednu lásku, ktorá ho sprevádza celý život a ktorej nakoniec svoj život obetoval: je to láska k prvému socialistickému štátu, k veľkému Sovietskemu zväzu. Už ako študenta ho zaujala slovanská myšlienka, obdiv k najväčším slovanským národom, s ktorými sa stretával v dielach slovenských klasikov. Neskoršie, keď dospieva a politické otázky mu začínajú byť jasné, tento jeho obdiv dostáva nový obsah. Začína byť hrdým na to, že najväčší slovanský národ spolu s ostatnými národmi Sovietskeho zväzu je súčasne najpokrokovejším na celom svete, že prvý začal s úspechom tvoriť  a robiť to, o čom snívali najväčší géniovia všetkých čias.

Láska k Sovietskemu zväzu je celkom konkrétna. Matka kapitána Nálepku rozpráva, ako raz prišiel Jano domov a s nadšením zvolal: "Mamička, ja sa musím pozrieť do Sovietskeho zväzu, musím všetko vidieť na vlastné oči!" Matka ho odhovárala:" Nechoď tam Janko, boľševici ťa tam zabijú!" Myslela to žartom, veď tak hovorieval farár a matka vedela, že tým Janka pohnevá. A naozaj sa Jano veľmi nahneval a dlho mamke vysvetľoval, čo nového a veľkého sa robí na socialistickej šestine sveta.

Jano vtedy ešte netušil, v akých okolnostiach sa dostane do Sovietskeho zväzu a ako bude môcť svoju lásku k nemu preveriť v najťažšej skúške ..

D.Berlinskij, M.Pogrebinskij - Hrdina ZSSR Ján Nálepka, str.14-16, krátené