Učiteľské roky - Stupava(5)

Nástup fašizmu

Funkcionári RTJ sa snažili v jednotnom fronte stmeliť politicky organizovaných i bezpartajných robotníkov. Ich úsilie vyvrcholilo v predvolebnej kampani a v prípravách na oslavy 1. mája 1938. Ján Nálepka nebol iba pozorovateľom, ale priamym účastníkom týchto udalostí. Podkladové materiály k regionálnym dejinám o vzniku a založení ÚV KSČ v Stupave, str.15: " Treba podčiarknuť i to, že aj keď nie pod zástavou komunistov, ale predsa v radoch robotníkov v deň 1.mája 1938 pochodoval v stupavskom sprievode jediný intelektuál - učiteľ Ján Nálepka."

Kronika obce Stupava: "Pri príležitosti prvomájovej manifestácie roku 1938 nacvičoval s robotníkmi a s mládežou z RTJ Pieseň práce a komsomolské pochody nie v miestnosti, ako bolo zvykom, ale verejne na námestí, čo vyvolalo odpor miestnych ľudákov." 

Vyvinul mimoriadnu aktivitu v čase, keď španielsky ľud hrdinsky bojoval proti fašistickej agresii. Organizoval manifestačné schôdze a finančnú zbierku na pomoc španielskym antifašistickým bojovníkom. 

Veľmi pozorne sledoval a zvažoval stále silnejúcu agresivitu HSĽS a karmasinovskej Karpaten-Deutsche Partei, ktorá za podpory mocného náporu hitlerovského fašizmu smerovala proti celistvosti republiky a usilovala o jej rozbitie. V tom čase rečnil na schôdzach a vystupoval v tlači za obranu republiky a odhaľoval jej nepriateľov. V článku Strach má veľké oči obviňuje ľudákov, že v časopise Slovák vychvaľujú Hitlera, wehrmacht a fašistov a zastrašujú ľudí. Píše, že strach šíria farári, notári a revírnici. Vyzýva pracujúcich, najmä učiteľov, aby sa nebáli, aby boli odhodlaní, lebo 

"Veľká doba musí nájsť veľkých."

Ľudácka manifestácia autonomistov

Nálepka sa prejavuje ako príkladný vlastenec. Pod dojmom ľudáckej manifestácie 5.júna 1938 v Bratislave, ktorej bol svedkom, obracia sa v časopise Podtatranský kraj, č.25/1938 s vlasteneckou výzvou k svojim rodákom:

" Mladí, volám vás!

S pohnutím beriem pero do ruky, aby som sa prihovoril vám, kamaráti pod Tatrami, s ktorými som kedysi spolupracoval a ktorých vás stále v srdci nosím. Obraciam sa na vás s pohnutím po dvoch bratislavských manifestáciách. Bol som 5.júna svedkom sprievodu Slovákov, ktorí sa dosiaľ nevedeli prihlásiť k plodnej práci, ktorí po celých dvadsať rokov trvania republiky len zďaleka okukávali a hanobili prácu iných. Bol som svedkom toho, že títo ľudia aj naďalej mienia zostať vo svojej hriešnej nečinnosti. 

Ba idú ďalej! Idú búrať a rúcať to, čo usilovná práca našich otcov stvorila. Idú rúcať to, za čo vykrvácalo tisíce Slovákov a Ćechov, idú búrať a podkopávať základy štátu, ktorý je náš. Búrajú to, čo máme, a ženú nás v neistú budúcnosť .. , ktorú nám chcú zaistiť pod vládou toho nemeckého kríža a v koncentračnom tábore!

Bol som svedkom sprievodu a zhromaždenia tých ľudí, ktorým nie je nič sväté, ani pamiatka mŕtvych ani práca živých, ktorí nemajú srdcia, oči, rozum, ktorí nevidia iných, len seba! Bol som svedkom toho, že tí mladí ľudia odhodili alebo zneužili slovenskosť a opičia sa podľa tých, ktorí nám prikladajú nôž na hrdlo. Bol som svedkom zhromaždenia  ľudí, o ktorých si dnes dovolíme vážne pochybovať, že im zostalo v ich hlavách trocha zdravého rozumu. 5.jún - manifestácia autonomistov - vryl mi do pamäte poznanie, že je na slovenskom národnom tele vred, ktorý musíme rozrezať a zahojiť!

Dojatý tou vážnou chvíľou slovenských dejín obraciam sa na vás, kamaráti pod Tatrami, a volám k vám: Spojte sa na našich dedinách s každým, kto má snahu a zmysel pre poriadok, disciplínu a pokoj i mier. 

Spojenými silami duste plameň nenávisti a štvavosti tej vrstvy občianstva, ktorá ani v dnešných ťažkých dobách nevedela zabudnúť na svoju sebeckosť a nenašla pochopenie pre potreby obcí a štátu. Spojte sa s každým úprimným demokratom, pestujte úctu a pochopenie pre politické presvedčenie iného, lámte hroty nenávisti a demagógie, buďte rozvážni, mierni, ale svoje politické presvedčenie, úctu k štátu pestujte a neustupujte .. "

V rozhodujúcich chvíľach pre národ a štát sa uvedomele stavia do radov odporcov fašizmu. Bol jedným z tých státisícov odhodlaných a disciplinovaných záložníkov, ktorí za  všeobecnej mobilizácie nastúpili do armády.  Odvahe a vlasteneckému nadšeniu masy odhodlaných obrancov štátnej suverenity sa však nepodarilo zmeniť kapitulantské tendencie československej vlády, ktoré vyvrcholili mníchovskou katastrofou. 

Mníchovskú katastrofu zapríčinila stupňujúca sa agresivita imperializmu a zrada západných mocností. Vláda v týchto dňoch odmietla návrh vlády Zväzu sovietskych socialistických republík, ktorý bol ochotný bez ohľadu na vierolomnú zradu západných spojencov pomôcť československému ľudu ubrániť slobodu a štátnu zvrchovanosť. Buržoázia dovŕšila zradu na československom ľude. Svoju úlohu zohralo v tomto zmysle aj ľudácke separatistické hnutie.

Za podpory nemeckého nacizmu a využívaním nemohúcnosti pražskej vlády uzurpovali ľudáci politické vedenie na Slovensku. Nastala totalizácia slovenského politického života, zakázali komunistickú stranu, jej príslušníkov a demokratické elementy perzekvovali. Začala sa vláda klérofašistickej diktatúry. 

Viliam Šalgovič - Kapitán Repkin odchádza, str.67-72, krátené

Povinnosť brániť Československú republiku

Rok 1938 Hitler určil za rok svojho nástupu proti Sovietskemu zväzu. Po Rakúsku je na rade Ćeskoslovensko, ktoré stojí v ceste nacistickému postupu na východ. Ján, hoci pred štyrmi rokmi išiel na vojnu tak nerád, hlási sa ešte pred mobilizáciou dobrovoľne do armády a žiada, aby bol poslaný do opevnenia na českom pohraničí. Chce tu na najohrozenejšom mieste brániť republiku proti nacistom. Jeho žiadosť však nesplnili a poslali ho na južné Slovensko. Spolu s ostatnými vojakmi československej armády je odhodlaný nevydať fašistom ani piaď zeme. Uvedomuje si, že existencia samotného Československa je hradbou proti fašistického prívalu. Preto chce brániť vlasť a je ochotný položiť pre ňu aj život.

Kapitulácia zradnej československej buržoázie Jána nesmierne rozhorčila. Práve tak ako ostatní vojaci sa pýta, prečo musí vydať bez boja opevnenia, ktoré chceli hájiť svojimi životmi. Práve tak ako ostatní vojaci poznáva, že buržoázia nikdy neháji národnú samostatnosť, ale len vlastný majetok, žochy peňazí, fabriky a statky. Na vlastných skúsenostiach sa presvedčuje, že len robotnícka trieda zaručuje skutočnú obranu vlasti pred fašistickým nepriateľom.

Po demobilizázii  sa vracia Ján do Stupavy. Ale neučí tu dlho. Po niekoľkých dňoch vtrhne do školy zástup rozzúrených gardistov ... " Bež si za tými svojimi Pepíkmi!" kričia na neho. Vyháňajú ho do Ćiech za to, že chcel brániť samostatnosť Ćeskoslovenska.

D.Berlinskij, M.Pogrebinskij - Hrdina ZSSR Ján Nálepka, str. 16-17, krátené

Koniec začiatku

Mračná fašizmu nad Európou hustli a Československá republika sa ocitla v nebezpečenstve. Ešte pred všeobecnou mobilizáciou sa Jano dobrovoľne prihlásil na vojnu a žiadal, aby ho zaradili na nebezpečný úsek do Sudiet. Narukoval, ale poslali ho na maďarskú hranicu. Kým vojaci v zákopoch pomýšľali na boj na obranu republiky, zatiaľ v Stupave neprajníci pripravovali ďalšie kroky na to, ako Jana zlikvidovať a vyhnať ho zo Stupavy.

Po rokoch sa našiel dokument, ktorý o tom jasne svedčí: "Vládny komisár obce Stupavy na spoločnej schôdzke s poradnou komisiou sa dňa 26.novembra 1938 uzniesol, aby učiteľ Ján Nálepka po návrate z vojenskej služby nebol viac do školy pripustený. Ako dôvody uvádzam, že učiteľ J.N. počas jeho pôsobenia na tunajšej obecnej škole vychovával deti v protináboženskom duchu, nedovolil im, aby sa v jeho prítomnosti modlili. Taktiež veľmi exponoval za sociálnodemokratickú stranu v Stupave a bol horlivým protivníkom HSĽS, takže teraz za zmenených pomerov je jeho účinkovanie v Stupave nemožné.

Pánovi vládnemu komisárovi však vôbec neprekážalo, že nehovorí pravdu. Ako vždy, ani teraz sa nebál nadriadených úradov. Dňa 14. decembra 1938 písal o celej veci školskému inšpektorátu: 

"V pondelok 12. decembra som demobilizoval a dostavil as do služby. V ten večer pritiahol zástup ( väčšina žiakov meštianskej školy ) a vykrikovali: Nálepku obesíme na gaštan! a pod. Na to som nereagoval. Na druhý deň ráno som išiel do školy. Pred bránou a na školskom dvore sa zhlukovali gardisti, ale nechali ma vyučovať. O štvrť na deväť prišiel po mňa člen mestskej rady, aby som sa ihneď dostavil k vládnemu komisárovi obce. Boli tam vládny komisár, veliteľ HG, predseda školskej stolice a správca školy. Vládny komisár mi potom povedal: Pretože ste sa nechovali ako Slovák, rozhodli sme sa, že Vás už do našej školy nepustíme. Potom ma veliteľ HG odprevadil ku škole, kde stála naprieč bránou v dvojstupe Hlinkova garda a vyzval ma, aby som si vzal svoje veci zo školy. Jeden z gardistov vyhlásil, že ma tam nepustí, takže správca školy vyniesol veci sám."

Na inom mieste k tomu poznamenal: 

"Okrem iného som im povedal - "Moje vlastenectvo bolo, je a bude iného rázu ako vaše. Boli páni, ktorí kričali a nerobili - ja som robil. Povedzte, robil Nálepka, či nerobil? No vraj - to vám odoprieť nemôžeme. Nuž takým vlastencom budem aj naďalej!" "

Jano požiadal o dovolenku a zostal v Stupave. Aké spomienky zostali na Jana v Stupave?  Jozef Mátej uvádza, že pekne naňho spomínajú učitelia, s ktorými učil, pekne o ňom hovoria žiaci a pracujúci zo Stupavy aj z iných miest, kde ako učiteľ pôsobil. Bodku za protiprávnym a nedemokratickým postupom, ktorého sa mu dostalo po návrate z mobilizácie do Stupavy, dal v liste, ktorý adresoval svojej kolegyni Marte Ruttkayovej. Povzniesol sa nad svoj prípad, čo bolo pre neho vždy charakteristické. Napísal: 

"Stačí, keď spomeniem, že necítim žiadnu zášť ani zlosť voči tým, ktorí sa takto ku mne zachovali. Mám na to svoj názor, ale neprestávam byť optimistom a nebojím sa ani budúcnosti."

Všetko, čo na Jana nabrýzgali, sa ukázalo, že nebolo pravdivé. Nespravodlivé počínanie voči osobe učiteľa Jána Nálepku si uvedomil aj riaditeľ školy Krištofy, ktorý cítil, že šikanovanie svojho učiteľa preháňal a listom sa Nálepkovi ospravedlnil. Jano Nálepka mu veľkoryso odpovedal: "Považujem Vaše ospravedlnenie za dostatočnú satisfakciu." 

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.44-45, krátené

Nemecká Poruba

Po nástupe do Nemeckej Poruby sa Nálepka , už ako správca školy, znovu pustil do práce nielen v škole, ale aj v obci. V obci získal veľký rešpekt. Občania začali k nemu chodiť, radiť sa. Škola v Porube - to bol obyčajný dom s hlinenou dlážkou, ktorú žiaci každý týždeň vymazali. Boli tam dve miestnosti a predsieň, bývalá kuchyňa. Tam sa striedalo vyše 100 detí. Učil vyššie ročníky, kde bolo 30 žiakov, ktorých si hneď získal. Najmä chlapcov, ktorí mu s veľkou ochotou pomáhali pri oprave cesty.

Ubytoval sa u richtára obce Michala Ihnata-Mikulu. Práca s roľníkmi ho doviedla do Michaloviec do Zväzu  domkárov, malých a stredných roľníkov, ktorého tajomníkom bol starý revolucionár Ĺudovít Śesták. Tajomník s ním nadviazal bližší kontakt a tak sa Ján stal aj členom ilegálnej organizácie Zväzu protifašistov Solidarita.

Śesták zoznámil Nálepku s Jurajom Králikom, s ktorým potom spolupracoval v druhej ilegálnej organizácii Obrana národa. Táto zasa organizovala prepravu osôb českej a poľskej národnosti do zahraničia tzv. južnou cestou. Na to spomína aj vojak Labanc, že začiatkom marca 1940 prišli do Štefánikových kasární v Michalovciach poľskí vojaci. Boli ubytovaní v 4. rote, kde bol vtedy veliteľom Ján Nálepka.

Podľa Śestáka spolupracoval Nálepka so spravodajskou skupinou Mudr. Hauptlorenzovej, ktorá neskoršie zahynula v koncentračnom tábore. Ďalej mal styky  protinacistickou skupinou vo vnútri Deutsche Partei. Túto činnosť rozvinul už v Michalovciach, kam nastúpil na povolávací lístok 16. marca 1939 k 4. rote tamojšieho pešieho pluku.

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.46-47, krátené

Definitívny koniec učiteľskej dráhy

Takéto riešenie v značnej miere prispelo k rozdúchavaniu ďalších represálií voči Nálepkovi, ktoré zapríčinili nielen jeho odchod zo Stupavy, ale aj koniec jeho pôsobenia  ako učiteľa.

V Nemeckej Porúbke pri Sobraniciach, kde pôsobil veľmi krátky čas, ho zastihlo rozhodnutie nadriadených školských inštancií o prepustení zo školských služieb. Tam skončil svoju krátku, ale na plodné činy bohatú cestu učiteľa.

Viliam Śalgovič - Kapitán Repkin odchádza, str.74-76, krátené