V hlbokom tyle nepriateľa

Je sychravý jesenný deň, 26. október 1943. Vo vetre cítiť chlad blížiacej sa zimy. V hustom lese, kde je náš tábor, sa robia prípravy. Pár kilometrov od lesa je akási dedinka. Ďalej od nej je mestečko Jeľsk, v ktorom majú Nemci hlavný štáb. Sú vyzbrojení a je ich veľa. Okolie patrí im, od dedinky k horám je partizánske územie, dá sa povedať, že československé územie v ďalekej krajine, v Bielorusku. Sem sa Nemci neodvažujú.
Dnes prišla spojka so správou, že sa Nemci chystajú do dediny. Pripravujú vozy, chcú odviezť seno a ako ich už poznáme, nezabudnú ani na nepríjemné návštevy u civilného obyvateľstva. Náš veliteľ kpt. Nálepka po krátkej porade rozhodol, že do dediny ich nepustíme. Preto tie prípravy.
Asi o piatej popoludní vyrazil celý československý oddiel. Do dediny sme došli vo veselej nálade, tešíme sa na stretnutie s náckami. Kpt. Nálepka ide mlčky, na perách má nepreniknuteľný úsmev. Stmieva sa. Kone sme skryli za dedinou a ďalej ideme peši. Fúka mierny vietor a je chladno. Je nás dlhý rad, chlapci nesú guľomety, mínomety a samopaly. Dlhý rad splýva s tmou. Asi dva kilometre od Jeľska zastaneme. Teraz už úplne potichu sa vydávajú rozkazy. Pri ceste sa robí zásada. Po obidvoch stranách ležia chlapci pripravení pri guľometoch a čakajú. V tichu počuť chvíľami zvuky z mesta. Nemci sa zabávajú.
Je asi jedenásť. Tma a ticho. Nevidno nič, iba najbližších. Čakáme a čakáme. Sme z toho unavení a je chladno, ktoré sa mení v zimu. Mnohí dnes prechladnú. Dvanásť... Jedna... je chladná noc a my budeme možno čakať do rána. Ale čakáme.
Pomaly sa začína brieždiť. Z mesta začínajú doliehať prvé zvuky prebúdzajúceho sa života. Hluk počuť celkom zreteľne. Keby Nemci vedeli, že sme tu. Tak blízko! A že čakáme. Mnohým sa začína zdať, že čakanie je dlhé. Možno neprídu. Čoskoro bude deň. Ale Nálepka nevelí ustúpiť. Čakať! A my sa nebojíme. Zrazu sa ozve známy monotónny zvuk - vozy. Po predriemanej noci sme ustatí, ale život sa rozprúdi: Nemci idú! Žijeme každým nervom. Sme pripravení, ostražití, odhodlaní.
O chvíľu vidíme prvé vozy. Nemec, pohodlne uvelebený na sedadle, má roztvorené nemecké noviny a číta. Pripravujeme sa na paľbu, ale kpt. Nálepka velí čakať. Je už iba na niekoľko metrov pred nami. Za ním druhý voz, tretí, neprehľadný rad. Ale rozkaz je nestrieľať. Pozeráme ako idú popri nás. Prvý voz už prešiel. Nemci sedia pokojne a čítajú noviny, iní sa zabávajú, vzadu počuť nepríjemný smiech. Vozy monotónne drkocú. Kone majú okolo huby paru, ktorá sa rozplýva v rannom chlade.
Idú, idú a my nestrieľame. Kapitán Nálepka pokojne, rozvážne a chladne čaká. Až keď sa približuje prvý nemecký voz k našim posledným radom, vyjde rozkaz strieľať. Ohlušujúca . Nemci ako bezvládne figúrky klesajú, rozhadzujúc rukami. Kone šalejú. Na ceste je nepredstaviteľný chaos. Ohne striel šľahajú. Kone ťahajú vozy na všetky strany. Niektorí sa pokúšajú ujsť nazad. Platia za to životom. Ohlušujúca paľba, krik, stenanie, nepredstaviteľná zúrivosť náckov a potom boj pomaly tíchne. Ešte kde-tu ojedinelé výstrely. Nemci na svoj pokus vniknúť do našej dediny strašne doplatili, z tridsiatichšiestich vozov niet ani jediného živého koňa. Z chlapov ostalo nažive niekoľko. Paľba celkom utíchla. Rútime sa na cestu. Berieme Nemcom muníciu, zbrane a proviant, ktorý mali na vozoch. Musíme sa ponáhľať, z mesta sa ozýva hukot štartujúcich tankov. Počuli streľbu, o chvíľu tu budú.
Už ich vidíme, na pozdrav im posielame výstrely. Po kratšej paľbe sa vracajú. My sa tiež vraciame. Kpt. Nálepka sa uspokojene usmieva a chlapci unavení, ale zároveň i osviežení bojom, radostne nastupujú cestu nazad. Ukoristenými zbraňami sme naložení ako mulice.
Za tento boj bol kpt. Nálepka i s viacerými československými partizánmi za prítomnosti asi šiestich tisícov sovietskych partizánov "sojedinenija" generál-majora Saburovova vyznamenaný partizánskymi medailami. 

(Pravda, Jozef Revaj; krátené).,Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.201-202