Cez ťažkosti k ďalším víťazstvám

V obkľúčení Leľčice - Stodoliči

"Nás, Slovákov, je v tomto protifašistickom boji málo. No verím, že naši bratia doma sa už iste dozvedeli o našich hrdinských bojových činoch tu v ďalekej sovietskej krajine. Náš boj tu, v bieloruských a ukrajinských lesoch a poliach, to je boj za oslobodenie nášho národa spod fašistickej poroby."

Saburovove partizánske jednotky sa presúvali z Ukrajiny cez lesné masívy do Bieloruska. Nebolo ľahké premiestniť na stovky kilometrov tisíce ľudí, bojovú techniku, kone. Niečo také sa nedalo urobiť nepozorovane. Fašisti zmobilizovali všetkých svojich vazalov - ozbrojené oddiely vlasovcov, Maďarov, ktorí tiahli proti partizánom sprevádzaní letectvom zo vzduchu. Bolo to v priestore Leľčice - Stodoliči. Partizáni sa ocitli v obkľúčení. Nemci doslova reťazovo obkľúčili lesný masív, neustále bombardovali a takto nás chceli prinútiť, aby sme sa vzdali, alebo nás chceli úplne zničiť vyhladovaním. Netušili sme, že v nedobrovoľnom "zajatí" lesa budeme musieť stráviť celé tri týždne.
V prvé dni to ešte šlo. Zásoby ako-tak stačili. S pribúdaním dní začala ubúdať nálada a začali narastať vážne starosti... Nebolo čo položiť do úst. Rozhodli sme sa zabíjať kone. Jedz však konské mäso bez soli, bez chleba, bez zemiakov. Jedz konské mäso, keď ho niet v čom uvariť, v lese nebol ani pramienok pitnej vody. Pritom les oplýva dostatkom vody v močiaroch a bažinách, voda nám tiekla do topánok. Tú vodu sme museli piť, aj keď zo zdravotného hľadiska nebola v poriadku. Partizáni boli vysilení, nevyspatí, ale na výpady proti fašistom museli chodiť neustále. Asi päťdesiat ráz vyrazili partizáni proti obliehajúcim. Na sklonku tretieho týždňa sa zišli štáby Nálepku a Arťuchova. Výsledok bol jednoznačný. Treba zistiť najslabší článok v reťazi obkľúčenia. Nemci sa nesmeli dozvedieť pravý stav situácie partizánov. Partizáni povyťahovali niekoľko starých gramofónov a gramofónové platne. Skupinky partizánov ich rozniesli na okraje lesa a do nepriateľskej línie začali v plnej sile znieť rezké piesne, pochody a veselé melódie. Medzitým, čo staré partizánske gramofóny vyhrávali, rozoberali sme ťažké guľomety, mínomety, vozy (kone už aj tak neboli) a všetko sme zakopávali do zeme. V tú noc nespal ani jeden partizán. Pripravovali sa ešte aj chorí. Každý poznal svoju úlohu. Cieľ nebol bojovať, ale dostať sa z obkľúčenia. Nad ránom sme vyrazili. Ukázalo sa, že gramofóny urobili svoje. Maďari a Nemci žili vo vedomí, že partizánom nechýba nič a poľavili v ostražitosti. Partizáni sa ešte za tmy dostali až k nim. Zlikvidovať obsluhy ich hlavných palebných postavení bolo úlohou na to zvlášť vybratých partizánov. A potom rýchlo cez prerazený palebný kruh preč, najprv zdraví a pod ich ochranou chorí a ranení. Partizáni sa prevalili ako lavína na druhú stranu zákopov. Boj trval len niekoľko minút. Za necelú hodinu sa obidva oddiely dostali z lesa až za chrbát Maďarov, ktorí podľahli bezhlavej panike. Keď sa rozvidnelo, boli už obidva partizánske oddiely ďaleko v súvislých lesoch, v bezpečnom priestore, na ceste k svojim.
Nálepka vedel majstrovsky viesť svoj oddiel, ako dobrý veliteľ vedel vždy vystihnúť pravý čas, potrebu prehovoriť k celému kolektívu: "Dosiahli sme doteraz veľké bojové úspechy. Ďakujem vám za to, súdruhovia moji. Nás, Slovákov, je v tomto protifašistickom boji málo. No verím, že naši bratia doma sa už iste dozvedeli o našich hrdinských bojových činoch tu v ďalekej sovietskej krajine. Náš boj tu, v bieloruských a ukrajinských lesoch a poliach, to je boj za oslobodenie nášho národa spod fašistickej poroby..."
A jeho partizáni, vyčerpaní namáhavými pochodmi, ťažkými bojmi, fyzicky na pokraji síl, vstali ako jeden muž a prisahali, že budú bojovať proti fašizmu do poslednej kvapky krvi.

                                          Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.188-189

Starostlivosť o chorých a ranených

V priebehu času sa v československom partizánskom oddiele vynárajú problémy, ktoré sú  dôsledkom ťažkých, vyčerpávajúcich bojov za neobvyklých podmienok.  Prechod na partizánsky štýl boja nie je jednoduchý pre Slovákov. Morálne utužovanie je jedna vec, no zdravotný stav vec druhá. A tuná nastávajú problémy, ktoré sa však za pomoci vysoko kvalitnej organizácie promptne riešia a o chorých a ranených je zabezpečená pomoc priamo z Moskvy.

Veľké starosti spôsobil štábu oddielu nedostatok niektorých potravín a ustavičné dažde, ktoré boli zvlášť v močaristých priestoroch príčinou niekoľkých vážnych ochorení. Napríklad Peter Savko a Ján Blizner ochoreli na týfus. Odsunúť alebo izolovať ťažko chorého za bojov proti trestnej výprave nebolo prakticky možné. Chorých a ranených onedlho po prelomení blokády odsunuli na Veľkú zem. Odsuny chorých a ranených z partizánskych oddielov sa diali takým spôsobom, že ich najprv dopravili do partizánskych nemocníc, ktoré boli z hľadiska obrany umiestnené v najvýhodnejšie položených dedinách partizánskych oblastí. Tu sa ranených a chorým poskytlo ošetrenie. Po krátkom liečení a oddychu ich dopravili na partizánske letisko v priestore obce Karteniči, ktoré používali viaceré partizánske oddiely. Vyskytli sa aj také prípady, keď chorých a ranených dopravovali na letisko priamo z bojových akcií a potom na Veľkú zem. Jozef Révay spomína:

" Podľa rozhodnutia veliteľa 14. oddielu maršala Buďonného a kpt. Nálepku sme museli dopraviť niekoľko ranených na letisko. Na prevoz ranených boli pripravené vozy. Ako bojové zaistenie boli sme vybratí dvaja z československého partizánskeho oddielu. Za veliteľa bojového zaistenia bol určený súdruh 14. oddielu Buďonného. Odpoludnia vyslali rozviedku aby preskúmala možnosti prechodu cez trať, ktorá spájala mestá Kovel - Sarnay. Odpoludnia sme sa vydali na cestu. Večer sme sa zišli z prieskumníkmi, ktorí hlásili, že cez prejazdy nie je možné prejsť, lebo sú obsadené fašistami. Boju sme sa museli vyhnúť, išlo o ranených a bojová akcia by mohla prepravu na letisko komplikovať."

Na doplnenie krajne obťažnej prepravy ranených J. Révay ďalej uvádza, že museli využiť najvhodnejšie miesto na trati medzi dvoma prejazdmi tak, aby násypy neboli veľké a aby mohli prejsť na druhú stranu trate. Prieskumníci zistili takéto miesto a sprievodcovia ranených ho museli za každú cenu použiť. Presunuli sa do jeho blízkosti a za tmy vyložili ranených z vozov, ktoré museli porozoberať, pretože ranených i vozy bolo treba preniesť na druhú stranu trate. úlohu sa usilovali splniť do polnoci, aby ešte za tmy dosiahli okraj lesa. Pod ochranou stromov pred prieskumnými letmi nepriateľa pokračovali v ceste na letisko.

Presun obyčajne zabezpečovali dve skupiny partizánov, aby neboli prekvapení hliadkou nepriateľa. Pri prevádzaní koní v nočnom tichu občas spôsobili hluk a potom nastala prestrelka, ktorá neraz prerušila trasu presunu. J. Révay však udáva, že ranení boli vo väčšine prípadov dopravení na letisko a odtiaľ odoslaní do Moskvy.

Letisko pracovalo pravidelne, prijímalo a odosielalo lietadlá, okrem krátkeho obdobia trvania hitlerovskej trestnej expedície. 

Viliam Šalgovič - Kapitán Repkin odchádza, str.195-197

Morálne otužovanie a prísna disciplína

Partizánske boje prebiehajú v hlbokom tyle nepriateľa v období trestných výprav, kde sú  doslova obkľúčení fašistickou armádou. Každodenné manévrovanie a prepady jednotiek hitlerovcov na rôznych miestach v tmavých lesoch a močaristých terénoch , je taktika boja aj oddielu kpt. Nálepku.  Dezorientovaný nepriateľ tak nemá možnosť odhadnúť presné stanovištia ako ani pravú silu partizánov. Ťažkosti partizánskeho života však nie všetci dokážu poľahky zvládnuť, v oddiele sa objavuje prvá zrada i zbehnutie.

Ťažkosti partizánskeho života niektorí jednotlivci nevydržali. Zradili a zbehli. Nálepka dal po zistení ich úteku nastúpiť oddiel a v mene štábu navrhol odsúdiť tento podlý čin. Príslušníci oddielu Nálepkov návrh schválili a jednoznačne vyniesli rozsudok.

Iným prípadom bol partizán K. Švantner,  ktorý tiež nevedel znášať ťažkosti partizánskeho života. Bol nedisciplinovaný a prejavil sa ako panikár. V oddiele bol v tom čase veľký nedostatok potravín, soli sa nedávalo ani chorým, ani raneným. Nálepkovci sa v ich prospech zriekli všetkých svojich potravín. V tejto situácii Nálepka zistil, že Śvantner mal soľ, ba dokonca ho ňou aj ponúkol. Śvanter teda svoje zásoby zatajil, čo Nálepka kvalifikoval ako vážny priestupok proti morálnym zásadám partizánskeho kolektívu. Na návrh Michala Petra štáb oddielu vylúčil a vyhnal Śvantera z radov partizánov. Nálepka so štábom sa usilovali o dosiahnutie najvyššieho možného stupňa disciplíny a morálnej sily jednotky a nepripúšťali ani najmenší náznak jej rozleptávania.

Spoločné boje nálepkovcov a Arťuchovovho oddielu boli neobyčajne poučné a mali mimoriadny význam pre československý partizánsky oddiel. Príslušníci sovietskeho oddielu disponovali bohatými skúsenosťami z vojny v tyle nepriateľa. Nálepkovcom ich odovzdávali veľmi ochotne. Zasväcovali ich do mínerskej práce a príprav partizánskych nástrah, učili ich taktike manévrovania a zásadám partizánskeho spôsobu boja. Získané skúsenosti pomáhali neskoršie niektorým príslušníkom oddielu , ktorých vysadili na povstaleckom území s rôznymi povereniami, aj v partizánskej vojne na Slovensku. 

Viliam Śalgovič - Kapitán Repkin odchádza , str. 197-198, krátené