V štábe UPA 

"Miesto družby bude krviprelievanie."

Plk. Štefan CHOVANEC:
Kapitán Nálepka nebol len smelým a odvážnym veliteľom, ale súčasne možno povedať - bol aj diplomatom. Veľmi ho bolelo, že Nemci zotročili Ukrajinu a ešte sa im podarilo, i keď malú časť, poštvať do bratovražedného boja proti ZSSR. Ján Nálepka sa odhodlal k neobvyklému činu. Napísal list hlavnému štábu benderovského nacionalistického hnutia, ktoré si ináč hovorilo UPA (Ukrajinskaja povstaľečeskaja armija). V korešpondencii, ktorá sa potom medzi nimi rozvinula, Ján Nálepka nabádal, aby skončili bratovražedný boj, aby prestali slúžiť fašistom, prešli na stranu sovietskych partizánov a spoločne začali boj proti okupantom za oslobodenie vlasti.
Emil Gočal spomínal, ako spolu s Nálepkom a Štefanom Chovancom, náčelníkom štábu, navštívili štáb UPA v sprievode Buľbovho kozáka, ktorý priniesol list. Aby vyvolal dojem veľkého náčelníka, rozostavil stráže okolo cesty vedúcej k jeho stanu. V miestnosti sedel na hrubej kožušine ako ataman, vedľa neho stála jeho osobná stráž. Na stole bolo toľko jedál, že by ich nemohli zjesť ani za týždeň. Rozhovor bol veľmi búrlivý. Kapitán ho chcel získať k partizánom a on zase československých partizánov k svojej jednotke. Keď to kapitán odmietol, začal sa vyhrážať, že ich zadrží a zabije. Na kapitána jeho hrozby neplatili. Neskoršie sa ho kapitán opýtal, či pozná jánošíkovcov, aby si dal pozor. Miesto družby bude krviprelievanie. Ataman sa prechádzal po miestnosti a nakoniec vyriekol: "Dám ti niekoľko chlapov, tí pôjdu s tebou a vrátite sa nazad s otrjadom." A hneď aj zavolal desať svojich hrdlorezov. Keď sme sa vrátili do oddielu, odzbrojili sme ich.

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 191

"Mysli na svoj národ. Ten musí ísť s nami, Ukrajincami, jednou cestou."

V zime poslal Borovec do nášho štábu svojho dôstojníka, spojku, a prosil, aby sme mu aj my poslali svojho zástupcu. No v tom čase sme už dobre poznali tohto machnovca, ktorému lipla na rukách krv tisícov ukrajinských aj poľských vlastencov. Odmietli sme teda nadviazať s ním styky.
Nálepka poznal náš nezmieriteľný postoj k Buľbovi. Čo ho teda pohlo k tomu, aby šiel do jeho tábora?
- Išli ste tam z vlastnej iniciatívy? - vyslovil som otázku, ktorá nám bola obidvom nepríjemná.
- To je celá história, súdruh generál. - odpovedal Nálepka, akoby ani nespozoroval moju nespokojnosť.
Nálepka rozprával: "Prišla ku mne spojka od Tarasa Buľbu a priniesla list, v ktorom mi navrhol stretnutie vo svojom štábe. No, pomyslel som si, to bude neobyčajný rozhovor, pretože sa obrátil na mňa ako na veliteľa československého oddielu. Povedal som svojmu komisárovi: 

- Ak by sme viedli s Buľbom rozhovory na diaľku, znamenalo by to dať mu čas, aby mohol zistiť moje názory, a odskočil by. Ak nepôjdem, stratíme príležitosť dozvedieť sa, čo je vo veci, prečo sa odrazu potrebuje stretnúť práve s nami, Slovákmi. 

- Priznám sa, že komisár mi radil, aby som nešiel, no nemohol som prepásť takú príležitosť."
"A s kým ste boli u Buľbu?"
"V sprievode Buľbovho kozáka, ktorý mi priniesol list."
"Pokračujte, prosím."
"Tak sme išli. V lese sme dlho kľučkovali a odrazu sme prišli k domčeku. Vyšiel z neho bajúzatý ataman v širokých cigánskych gatiach..."
"To nie sú cigánske, Ján, také nosili kedysi Záporožci." - vysvetlil mu Fiodorov.
"Pozval ma k stolu a tam bolo toľko všelijakých jedál, že by ich ani za týždeň nezjedol. A celý sud domácej vodky. Teda hostil ma ako starého kamaráta. Povedal som mu, samozrejme, že vodku nepijem, iba biele víno, a hneď som si pomyslel, či vari nebude mať aj to víno. Ale nezmýlil som sa, okrem špiritusu nemal nič... Potom sa začala debata. Buľba strašne preklínal boľševikov, a keď sa trochu podpil, pustil sa do mňa, vraj prečo mlčím a nehaním tých komunistov.
- Mysli na svoj národ. Ten musí ísť s nami, Ukrajincami, jednou cestou. - Odpovedal som mu celkom pokojne, že generál Saburov mi vôbec nebráni, aby som rozmýšľal o svojom národe. - Aj tak, napľuj naňho, - kričal ataman, - prejdi aj s otrjadom k nám. Zorganizujeme spolu protiboľševické légie: ty slovenské a ja ukrajinské. - Tam je teda pes zakopaný, pomyslel som si, a nahlas vravím: "Zaujímavé..."
"A teraz dobre počúvajte, čo bolo ďalej," - prerušil Nálepkovo rozprávanie Fiodorov.
..tak som si povedal, že sa s tým atamanom trocha pohrám. Spýtal som sa ho rovno: "Proti komu vlastne budeme my dvaja v budúcnosti bojovať?" A odpoveď bola takáto: "Teraz budeme zbierať sily a potom sa dáme na pochod proti boľševickej armáde." - "A tvoje armády? Nikde ich nevidím." - "Nájde sa taká sila," odfrkol Buľba - "spravil som už dohovor..." Samozrejme, že som sa ho nezabudol spýtať, aká je to sila, ale on mi už svoje tajomstvo neprezradil. - "My dvaja vytvoríme takú politickú situáciu, že nám bude nielen tvoj Beneš, ale aj všelikto iný nôžky bozkávať. A na to, aby sme sa dohovorili s tvojou vládou, tiež máme človeka..." - a tu sa odrazu zarazil. Rozhodol som sa teda, že zaútočím priamo:
"Máte asi na mysli nášho spoločného známeho, londýnskeho kapitána, parašutistu..." Do Buľbu ako keby hrom udrel. Už iba cez zuby precedil: "O akom kapitánovi to hovoríš?" Povedal som mu, že bol u nás jeden kapitán, ktorý sa vydával za sovietského parašutistu a vyjednával s veliteľom môjho práporu Čambalíkom.
Buľba sa mojim slovám nevýslovne zaradoval, začal ma dokonca objímať, vraj už teraz verí, že som ich človek... Tak som sa ho ako "svoj človek" spýtal: "A kde je teraz ten kapitán? Rád by som sa s ním stretol." Buľba mi akosi urazene povedal:
"Odišiel ku Krakovu... Pravda, sľúbil, že sa vráti, ale myslím, že to tak nebude..."
Podal mi papier a pero.
"Píš" - rozkázal mi - "píš rozkaz svojmu otrjadu, aby sa sem okamžite dostavil." A celkom dôverčivo dodal: "Pre toho kapitána sa nerozčuľuj, čert s ním! Veď k nám ešte z Londýna priletí aj viacej vtáčikov... Píš, nestrácaj čas..." "Inak ťa stadiaľto živého nepustím..."
Videl som, že som sa dostal do pasce. Ostalo mi jediné východisko: zaútočiť. Povedal som mu: "Ešte mám právo rozmýšľať. Nič nebudem písať, moji dôstojníci aj tak neuveria tomu papieriku, domyslia si, že som ho písal pod hrozbou smrti, a pôjdu ma zachraňovať. A namiesto družby bude krviprelievanie." - A potom som už celkom urazene dodal: "Ako môžem uveriť vašej idei, keď vy sám, pán ataman, začínate tú družbu vyhrážaním, že ma zabijete?"
Videl som, že moje argumenty mu predsa len došli do vedomia pomúteného vodkou. Niekoľko ráz prešiel po izbe, povykrúcal si bajúzy a nakoniec vraví:
"Dobre... Nech je po tvojom. Dám ti niekoľko chlapov, ti pôjdu s tebou a vrátite sa nazad s otrjadom."
A hneď aj zavolal desať svojich hrdlorezov. Vrátili sa so mnou k otrjadu. Tam sme ich odzbrojili."
Nálepkova návšteva u Buľbu bola spojená s veľkým rizikom pre neho samého. No priniesol nám naozaj cenné správy a my sme ich bezodkladne oznámili do Moskvy. 

Alexander Saburov - Tajomný kapitán, s. 314-318 - krátené