Vincent Kútik
Mor ho!
Poručík Vincent KÚTIK :
Založili sme akýsi zväz protifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov, ktorých úlohou bolo jednak pripravovať vojakov na zmenu zmýšľania, ktoré bolo predsa len ovplyvnené protiboľševickou výchovou. A predovšetkým sme mali nadväzovať kontakty so sovietskymi partizánmi, ktorí veľmi potrebovali i materiálnu podporu. To znamená predovšetkým lieky, ale i náboje a nálože a zbrane, aby mohli vyhadzovať vlaky. Potrebovali tiež zvlášť to, aby sme im v tejto činnosti nebránili, naopak - aby sme im v tom pomáhali. Vtedy bolo vyhadzovanie vlakov do vzduchu veľmi dôležitou úlohou, pretože južné linky, po ktorých sa dopravovali zásoby do Stalingradu, boli v dosť zlom stave, to znamená, že práve náhradná linka na Gomeľ mala značný význam. Robili sme partizánom spravodajskú službu, ja sám som každý vlak, ktorý prechádzal, podrobil rozboru - koľko má cisterien, čo vezie. Mal som tabuľku, ktorú sme prostredníctvom spojky v obci Kopceviči, respektíve i priamo potom cez Dr. Kollára, odovzdávali Jánovi Nálepkovi.
Po skončení prezenčnej služby som ďalej pokračoval v štúdiu na Vysokej ekonomickej škole v Bratislave, ale pretože sme boli nešťastný ročník, povolali ma v roku 1940 na vojnu. Vtedy som sa zoznámil s milým človekom, mne myšlienkovo veľmi príbuzným, s malým nadporučíkom Jankom Nálepkom. Zoznámili sme sa za istých sporov, ktoré v posádke prebiehali o tom, aká má byť výchova našich vojakov a či sa smú spievať ruské piesne. Tie boli vtedy zakázané. No Janko Nálepka ako starý trucovník im jednoducho povedal - môžete spievať. Tak sme spievali, a ešte naschvál pred veliteľstvom, aby to dobre počuli. Samozrejme, že z toho boli rôzne nepríjemnosti, ale nakoniec sme si presadili svoje, že Baraban gromko bjot, naša rota strojno iďot - celá rota sa to naučila a spievala. Veľmi som Jána Nálepku obdivoval, už i pre jeho tvrdohlavosť, pre jeho odvahu, protifašistické založenie, i preto, že veľmi miloval ruský jazyk, Rusov a slovanský svet. Vtedy som ešte nevedel, že nás osud znovu spojí.
V roku 1942 som rukoval na ruský front ako záložný dôstojník; už som bol poručíkom. Janko Nálepka, ktorý bol vtedy pobočníkom veliteľa Zaisťovacej divízie, si vyžiadal, aby som šiel k nemu, pretože už vtedy začínal okolo seba sústreďovať protifašisticky zmýšľajúcich vojakov a opieral sa o tých, ktorých poznal a ktorých už mal trochu preverených. Tak som sa v septembri roku 1942 dostal do obce Kopceviči a Janko Nálepka ma ako poručíka pridelil do svojej štábnej roty, do tzv. 11. roty, do roty "Mor ho!", ktorá mala tvoriť jadro prechodu a spolupráce so sovietskymi partizánmi. Túto rotu držal stále vo svojom okruhu. Uzatvárali sa priateľstvá a tým sa vlastne otváralo i spojenie s partizánmi. Vymieňali sme si rôzne informácie a predovšetkým sme sa dohovorili na tom, že im máme dodať náboje. Dodal som im guľomet a asi dve debny nábojov, ktoré som odpísal, akože po prepade.
Od Nálepku som dostal za úlohu pripraviť vojakov na to, aby boli ochotní prejsť na druhú stranu. Takúto úlohu dostali všetci členovia ilegálnej skupiny. Pre Sovietov však bolo vtedy výhodnejšie, keď tam niekto chránil územie a okrem toho, veď sme asi trikrát oslobodili celý transport žien. Ja sám som raz prepadol celý vlak, vypustili sme z neho kravy, a tak sa mäso dostalo zase späť do tej oblasti, kde bolo potrebné.
Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 95-96