Na nedeľu 22. júna 1941 sme neorganizovali nijakú spoločnú vychádzku, ale ako poriadni študenti šli sme do kostola, pravda, predovšetkým ku kaplanovi po potvrdenie. Do kostola na chór som prišiel trochu neskoršie. Chlapci nerozprávali, ani nevtipkovali ako obyčajne, stáli strnulo.
Janko Bobko dlho nevydržal a hneď sa ma opýtal, či som počúval rádio. "Ako sa môžeš takto pýtať? Vieš, že nemáme rádio." Ešte som neskončil a on zase: "A vieš, že Nemci prepadli Sovietsky zväz?" V prvej chvíli človek neoťažká celú váhu novinky. Tá sa dostaví postupne. Spočiatku máte sklon vidieť veci optimistickejšie a prijateľnejšie. Hlavou mi preskočila myšlienka - možno, že to bude dobre. Aspoň Rusi ukážu Nemcom, čo je vojna. Veď Nemci prepadávali jeden štát za druhým a do Bruselu a potom do Paríža išli ako na výlet. Rozťahujú sa po celej Európe a vytrubujú, že si podmania celý svet.
Rodičia si pamätajú ešte z prvej svetovej vojny, ako sa Rusi k nám priblížili a za kopcami už bolo počuť kanonádu. Nebyť zrady, boli by došli až k nám. To sa môže zopakovať a Nemcov poženú do svojej ríše. Ale bola tu aj druhá, horšia stránka. Začala sa vojna, bratia a iní príbuzní môžu narukovať. Budú straty na životoch. Nebude dostatok potravín, nastane hlad, príde bombardovanie a všetko to, čo so sebou vojna prináša. V kostole na chóre sa začala rušná debata. Nechýbali smelé predpovede, že Nemci budú v Moskve o dva mesiace, iní zase tvrdili, že Nemci až teraz uvidia, čo je to vojna. No každý si začal uvedomovať, že nič radostného nás nečaká.
*
V nedeľu 22. júna 1941 o štvrť na štyri prepadli vojská nacistického Nemecka Sovietsky zväz. Útoku sa zúčastnilo 153 nemeckých a 37 spojeneckých divízií, teda spolu 190 divízií s 5,5 mil. vojakmi. Mali 4 300 tankov, 4 980 lietadiel a 4 200 diel a mínometov.
V neľudských plánoch nemeckých nacistov zaujímal vážne miesto generálny plán "Ost", ktorý mal v programe zničenie slovanských národov ohňom a mečom. Nacizmus neskrýval, že hodlá zlikvidovať slovanské národy a vytvoriť takto priestor pre 80-100 miliónov Nemcov. Po porážke Francúzska povedal Hitler 2. júna 1940 Jodlovi: "Konečne mám voľné ruky na splnenie svojej úlohy - zničenie boľševizmu." Súčasťou týchto plánov malo byť aj zničenie veľkých sovietskych miest. Náčelník generálneho štábu gen. Halder si z rozhovoru s Hitlerom 8. júla 1941 poznamenal: "Nezlomným rozhodnutím führera je zrovnať so zemou Moskvu a Leningrad, aby tam nezostali ľudia, ktorých by sme museli v zime živiť."
Aké mali plány s Moskvou, vysvetlil Hitler pri jednej zo svojich návštev v skupine armád "Mitte": "Do tohto mesta nesmie vkročiť žiaden nemecký vojak. Žiadny vojak, žiadny civilista, už či to bude muž alebo žena, toto mesto nesmie opustiť. Urobil som prípravy, aby Moskva a jej okolie boli zatopené. Tam, kde sa dnes nachádza Moskva, vytvoríme ohromné jazero, ktoré raz navždy zničí ruskú metropolu."
Tri dni po tom, čo hitlerovské divízie vyzbrojené zbrojným potenciálom takmer celej Európy vtrhli do Sovietskeho zväzu, zverejnili New York Times cynické vyhlásenie senátora za Demokratickú stranu Harryho Trumana: "Keď uvidíme, že vyhráva Nemecko, budeme pomáhať Rusku, a keď bude vyhrávať Rusko, budeme pomáhať Nemecku, a teda nech sa vybíjajú čo najviac."
Rýchly postup nemeckých vojsk, obsadzovanie väčších i menších miest Ukrajiny a Bieloruska, ničenie železníc, mostov, fabrík a obytných domov vyvolávalo šialenú radosť Nemcov a tých, ktorí snimi sympatizovali a pomáhali im. Propaganda chrlila senzačné správy a nedalo sa pred ňou schovať. Aj cez zapchaté uši a zakryté oči prenikala hlboko do duší ľudí a znepokojovala ich. Sfanatizovaná nemecká, ale aj slovenská Hlinkova mládež pochodovala, bubnovala a vykrikovala po mestách a dedinách ako zmyslov zbavená. V mestách sa objavili na hlavných a najrušnejších uliciach vo výkladoch mapy obrovského územia Sovietskeho zväzu a červená niť od ďalekého severu na juh mala znázorňovať frontovú líniu.
K našej ľútosti sa denne a neúprosne posúvala na východ a zdalo sa, že už nič a nik ju nezadrží. Pred mapou sa zastavovali ľudia, očami premerali dlhý front, pohľadom pohladili obrovské sovietske územie a postáli ticho ako nad hrobom. Málo hovorili a keď sa vzďaľovali od mapy, krútili hlavou. Z ich zraku sa dala vyčítať otázka: Čo sa stalo, že Rusi ustupujú?
Keď sa pred mapou rodili najfantastickejšie predpovede, že za šesť-sedem týždňov budú Sovieti porazení, málokto protirečil. Často bolo počuť: Veď len počkajte, ešte nie je koniec - aj Napoleon bol v Moskve a...?

                                          Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str.58-59