Pozrel som ďalekohľadom a skutočne som uvidel tank, ako lezie po močaristej lúke. Okolo neho vybuchovali úplné fontány hliny. Lietadlá sa vracali na bombardovanie veľmi cieľavedome a zakaždým sa zdalo, že ešte jeden taký návrat, a nešťastný tank prestane existovať.
Tank sa zastavil.
- Uviazol v močiari, - povedal Laborev. - Pozrite, posledný raz vyfúkol.
- Veru, - potvrdil som, lebo vidím, že sa z výfuku valia husté kúdole dymu.
- Čo je to za tank? - húta Volčkov. - Čo to je len za tank? Prečo sa tak snaží dostať ta, kde nie sú Nemci?
- To je určite slovenský tank, - ubezpečuje nás Stodoľskij.
Zdalo sa, že má pravdu. Rozkázal som Volčkovovi, aby sa od jeľskej strany priblížil k tanku a pomohol tankistovi.
Keď Volčkov zahol z Remíz na cestu, ktorá viedla do Jeľska, lietadlá už zrejme pozhadzovali celú zásobu bômb, zakrúžili nízko nad tankom a začali ho ostreľovať z guľometov.
Vyliezol som na strechu kôlne a ďalekohľadom si obzerám tank, ktorý sa zaboril do močariny. Vtom sa už aj otvorila tanková veža. vysunul sa z nej až po pás tankista v koženom kabáte a prilbici. Vysunul sa z veže, rýchlo vytiahol a nastavil guľomet, a začal dlhými salvami páliť po lietadlách.
Súboj trval do tých čias, kým sa z jedného lietadla nezačalo dymiť. Okamžite zamierilo k Ovruču. Druhé dve lietadlá vychŕlili ešte niekoľko dávok a odleteli za ním. Tankista neprestal za nimi strieľať. Potom konečne streľbu prerušil, poobzeral sa, vzal guľomet a ešte nejaké predmety a zamieril k lesu.
Poslal som Laboreva, aby ho pristavil. Neprešla vari ani hodina, a pri tanku sa zišla Laborevova aj Volčkovova skupina spolu s tankistom. Dlho sa tam motali, vliezli do mašiny a čosi odtiaľ vyťahovali. Potom sa všetci porozbiehali, zaľahli. Hneď nato sa ozval ohlušujúci výbuch, naokolo zaburácala ozvena a z tanku ostali len čierne rozmetané trosky.
Vyskočili sme na kone a odcválali k lesu. Tu sme sa stretli s tankistom.
- Veliteľ tanku poddôstojník Martin Korbeľa, - predstavil sa mi plecnatý, tmavovlasý, asi dvadsaťročný Slovák. Bol ukonaný a celý špinavý. Pot mu v lepkavých potôčkoch stekal po tvári. Len v očiach mal radostný, až nadšený svit.
Pozývam tankistu, aby si šiel sadnúť na lúčku, a mimovoľne zachytím jeho pohľad: díva sa ta, kde ostal jeho tank.
- Sadnite si, istotne ste poriadne ustali ..
Vojenské kosti sú tvrdšie ako železo .. Iba tej mašiny je mi ľúto .. - povedal Korbeľa, ako keby sa ešte lúčil s tankom. Potom si sadol k nám.
- Povedzte, čo sa robí v Jeľsku?
- Velitelia sa boja vzbury. Neviem, čo sa tam robí teraz, po mojom odchode ..
- Povedzte, súdruh Korbeľa, ako sa vám podarilo ujsť?
Korbeľa začal rozprávať:
- Predvčerom večer si nás tankistov zavolal náčelník štábu kapitán Nálepka a oznámil nám, že v noci pôjde celý pluk na akciu. Pochopil som, že máme ísť proti partizánom, a povedal som mu, že mám pokazený tank, hoci tank bol samozrejme, v najlepšom poriadku. Ale rozhodol som sa, že keď pluk odíde, prebehnem aj s tankom k vám. Chceli ísť so mnou niekoľkí tankisti. Neviem, čo si o mne pomyslel Nálepka, no povedal: "Vieš, Korbeľa, hlava je pre človeka veľmi potrebný nástroj. Treba, aby v nej všetko fungovalo. V noci musia vyjsť všetci - do posledného tanku." Povedal som mu: " Pán kapitán, neručím za to, že v takom krátkom čase tank opravím .." Vtedy sa ma Nálepka zlostne opýtal: "Povedz, čo si porobil s tankom?" .. "Pán kapitán", odpovedal som mu, " hlásim, že nemám na tom nijakej viny. Mali by ste sa skôr opýtať, čo ten tank spravil so mnou. Môj tank nevie, proti komu má ísť, a pásová brzda voľáko hapruje. O tom viem len ja. A nie je to moja vina, keď železo šalie. Som ochotný niesť zodpovednosť, ale len za svoje činy, pán kapitán .."
- Potom, - pokračuje Korbeľa, - celú noc sme presedeli pri tankoch. A ráno sme sa dozvedeli, že Nálepka aj so štábom prešiel k partizánom. Hneď sme sa rozhodli, že ideme za ním. Začal som si chystať tank. Naložil som doň muníciu a najpotrebnejšie veci. Všetko ostatné som nechal v kasárňach, aby nevzniklo podozrenie. Aj pušku som stihol vziať, - ukazuje na pušku, ktorú drží Laborev. - Tú pušku som si kúpil už predtým, hneď ako som sa rozhodol, že prejdem k partizánom. Dohovoril som sa so svojou posádkou a práve sme chceli naštartovať, keď nás všetkých zavolali na cvičák. Tam nám prečítali rozkaz. Vraj, kto sa pokúsi prebehnúť k partizánom, bude odsúdený na smrť. A príbuzní tiež .. Vtedy sa chlapci zháčili. Väčšina vravela, že s útekom treba počkať, aby rodiny nevykántrili. Aj moji najbližší priatelia zaváhali. Porozmýšľal som a rozhodol som sa, že okamžite odídem. Dobre som sa naobedoval a šiel som k svojmu tanku. Naštartoval som a odišiel ..
-Nikto vás nezastavil?
- Viete, mal som šťastie. V posledných dňoch chodili naše tanky na prieskum rádiostanice na diaľku. Preto môj odchod nevzbudil nijakú pozornosť. Prišiel som k stráži, povedal som, že idem na akciu, a hneď za hliadkou som nabral rýchlosť. Tak som došiel až po závory. Zhrčilo sa tam množstvo mašín, no závory boli otvorené. Strážny zakričal, aby som zastal, ale ja som sa pohol a strážny začal strieľať. No čože je taká guľka z pušky proti môjmu tanku .. Okrem toho som zvíril taký prach, že nebolo vidieť ani na krok. Tak som prefrkol cez cestu. Potom som prešiel asi desať kilometrov lesom a uvidel som pred sebou lúku s riečkou. Zbadal som, že most na ceste je zrútený. Obrátil som sa teda na lúku. Vtedy prileteli lietadlá, a už to bolo. Hotová galiba: tankista ostal bez tanku ..
- Hlavné je, že žijete, - snažím sa utešiť Korbeľu. - Váš Čányi vraj rozchyruje, že Nálepku ukradli partizáni ..
- Ćányi nám to síce vravel, ale nik tomu neverí, - odpovedal pokojne Korbeľa.
- Môžem vám oznámiť, - naklonil som sa dôverne ku Korbeľovi, - že kapitán Nálepka velí československému partizánskemu oddielu. Chceli by ste doň vstúpiť?
- Ohromné! - vyskočil Korbeľa. - Samozrejme, že chcem.
- Dobre teda, - zavolal som Laboreva a vravím: - Nech sa obriadi, naobeduje a trocha si oddýchne. Potom choďte na štáb. Pôjdem s Volčkovom k Taratutovmu odriadu .. No, buď zdravý, tankista, - lúčim sa vrúcne so Slovákom, - a získaj si veľkú partizánsku slávu.