Listy priateľke M.L.
/FOND JOZEFA MIKOLAJA/
snažila som sa napísať čím skôr a posielam listy, ktoré môžu osvetliť Jankov názor na ženy a vyvrátil útoky jeho nepriateľov. Som veľmi prekvapená, že sa nájdu ľudia, ktorí sa do tejto stránky života Janka zadrapili. Chcem napísať svoj názor a dokladám ho listami.
Od čias, kedy som ho ja poznala, zaobchodil vždy čestne aj so ženami. Za celú dobu nášho chodenia od roku 1939 až do prechodu na druhú stranu nemohla som sa sťažovať, žeby bol mal záujem o iné ženy. Mal na mysli iné veci. Viem, že ženy ho obťažovali, konkrétne v Michalovciach. Dráždila ich (ako sa vyjadrili) jeho nevšímavosť. O tom, že by bol niekomu sľuboval manželstvo, až hádam na mňa, napíšem a z listov vyčítate neskôr.
Ešte kým žil v Maríkovej, tak tam bol zasnúbený s jednou učiteľkou, Z. P., Češkou. Učili spolu, museli bývať spolu, ináč tam nešlo. Bol by si ju vzal, ale príčinou rozchodu bola jej matka. Bola aj v Smižanoch u Jankových rodičov. Videl, že z toho manželstva by nič nebolo, lebo dcéra poslúchala matku - jedináčik bez otca - a robila na Janka nátlak, aby sa vzali. On pred vojenčinou nechcel, preto ho udala, robila mu nepríjemnosti na vojne a musel zaplatiť výbavu - poslednú splátku posielal, myslím, ešte z Poruby. Mal len nepríjemné spomienky na jej matku. Nátlak sa však neznášal s jeho povahou. Vysvetlenie ohľadom toho, že som sa rozhodla pre svojho manžela: áno, ale až po Jankovej smrti. Manžel mi nosil správy o Jankovi a boli sme všetci spoločne priateľmi.
Z listov môžete usúdiť, aký bol jeho pomer k ženám. Poznala som ho dobre, ale sukničkár nebol. Keď bol posledný raz z frontu na dovolenke, stretli sme sa u nás, poznala som, že sa s ním niečo deje. Naznačil, že je v ťažkej situácii a nevie, ako to s nami bude. Bol veľmi tvrdý, ale vyhŕkli mu slzy - ale hneď sa ovládol. Hovoril, že pôvodne ani nechcel sa so mnou stretnúť - nie preto, že o mňa už nestojí, ale že v terajšej situácii sa nemôže rozptyľovať a ťažšie sa mu bude odchádzať. Potrebuje sa pobaviť, ale len tak, že to pre jeho duševnú stránku nebude nič znamenať. Bol v Letanovciach či v Tomášovciach, tam sa pobavil a hneď kolovali reči, že sa uchádzal o jedno dievča.
Z listov sa dozviete, že som ho mnoho ráz zbytočne znervózňovala všelijakými listami a náladami. Nevedela som sa vžiť do pomerov, v ktorých bol. Za celú dobu našej známosti poznala som ho ako čestného, úprimného človeka, ktorý každý svoj sľub splnil. Po duševnej stránke ma usmerňoval - jemu môžem ďakovať, že opovrhujem cigánstvom. Jeho slová - keď nehovoríš pravdu, zhadzuješ samu seba. Nevynášaj unáhlený úsudok, môžeš krivdiť. Ľudí treba dlho poznávať a len potom posudzovať. Viete, bola som mladá, takže niekedy som povedala tak, ako sa mi hodilo. (...)
Prikladám Vám list a pohľadnice. Hneď roku 1945 prišli za mnou do Košíc z Bratislavy, nepamätám sa na meno toho pána, že vraj chcú urobiť film a potrebujú ho poznať aj po súkromnej stránke. Požičala som mu všetky listy. Chcel, aby som vo filme hrala svoju úlohu. Odmietla som s tým, že som sa len teraz vydala a manželovi by to nepadlo dobre. Vydala som sa až v auguste roku 1945.
Tieto moje spomienky sú neusporiadané, ako ma čo napadlo, ale viem, že si vyberiete, čo budete potrebovať. Prikladám listy, mám ich ešte veľa, ale vybrala som len také, ktoré vyjadrujú jeho názor na ženy. Je ich dvadsaťtri aj s pohľadnicami. Viem, že mi ich vrátite. Je to cenná pamiatka naňho. Ľutujem len, že málo dobra v svojom živote užil a ešte aj ja som mu svojimi náladami robila starosti. Asi to tak muselo byť, aby sme si neboli všední.
Ešte ohľadne sľubovania manželstva. Možno, že to mysleli mňa. Áno, plánovali sme si spoločný život, ale okolnosti sa zvrtli tak, že sa to nemohlo uskutočniť. Keby som bola chcela, mohli sme sa vziať hneď, keď sme začali chodiť. On chcel, ale podmienky pre manželstvo tu neboli, takže som to odmietla. Ja som z domu nič nemohla dostať (mám ešte troch súrodencov). Učiť ako vydatá som nemohla a 1 050,- Kčs, koľko on vtedy mal, by nám nebolo stačilo, keď sme ani jeden nič nemali. Potom, z frontu, sa pýtal, či by som sa chcela vydať a Jožko, jeho brat, by ho zastupoval pri obrade, ale hneď písal, že celý život by sa trápil, keby sa náhodou vrátil ako mrzák. Myslel by si, že žijem s ním len preto, že som jeho žena, z ľútosti. (Pre jeho hrdú povahu to nebolo.)
Ešte niečo pre dokreslenie jeho charakteru. Spomínam si, že som sa veľmi urazila, keď mi povedal, že povinnosti sú uňho na prvom mieste a len potom som ja. Veď ani vážiť by si si ma nemohla, keby som bol iný. Chcem pre svoj národ čosi urobiť a na to musíš myslieť a byť mi oporou, nie brzdou. Hovoril: so mnou nebudeš mať ľahký život, lebo môj život bude práca pre národ a verím, že mi pomôžeš a budeš mať tiež radosť z mojich úspechov.
Myslím, že som toho napísala veľa. Vyberte z toho, čo sa Vám hodí. Srdečne Vás zdravím a ďakujem Vám, že sa bijete za Janka. Zaslúžil si to. Bol to ozaj vzácny človek.Prepáčte, že som to tak naškrabala, ale času mám málo.
(Podpis)
Z LISTOV JÁNA ADRESOVANÝCH PRIATEľKE M. L. Z FRONTU:
Hoci som i ja človek, hoci mám tiež svoje túžby a priania, predsa chcem zostať celým vojakom.
Vieš, človek nesmie vždy písať, čo by chcel a ako by chcel. Bol som vždy prísny k sebe a hodne som si odopieral. Nikdy som nechcel byť snílkom, idealistom a človekom bažiacim po niečom, čo je mi neprístupné a príliš vysoké. A preto aj tento list je len odrazom toho všetkého, čo by som chcel napísať. Píšeš, že nemôžeš vydržať, lebo vidíš okolo seba len samu zábavu a Ty sa jej nemôžeš zúčastňovať, len sedíš doma a mladosť Ti pomaly letí. Je to trochu divné, že to píšeš teraz a nevedela si o tom skôr, keď sme spolu začali chodiť, nie v poslednej dobe. Predsa Ti muselo byť už vtedy jasné, že sa obidvaja zaväzujeme na dosť ťažkú úlohu - vydržať za každú cenu. Inak sme si mohli predsa už pri mojom odchode z Michaloviec povedať: "Tak vidím, že nevydržím to odlúčenie, stala som sa ti neverná, a preto bude lepšie, keď sa hneď rozídeme..."
Písal som Ti - a nielen písal, ale aj tak robil, že nikam nechodím, že myslím len stále na Teba a na nás. Žijem v meste, mohol by som mať spoločnosť, akú by som len chcel. Zriekol som sa jej dobrovoľne, lebo som vedel, že žijem pre niekoho a bol som presvedčený, že ten niekto žije tiež pre mňa. To mi stačilo a neťahalo ma na nejaké dobrovoľné zábavy a túlanie sa po meste, po kaviarňach, za ženami a pod. Teraz však vidím, že som bol blázon, keď som tak žil, uťahoval sa, tešil sa na Teba, bol Ti verný a žil len Tebe.
Museli by sme celú armádu zapakovať, keby sme hľadeli len a len na seba a svoje výhody. S tým sa už musíš zmieriť, veď si už ma natoľko hádam poznala a vedela si, že som vojak. Musela si už aj s tým počítať, že bude nám treba sa v týchto časoch aj zriecť mnohých osobných výhod a požiadaviek. Avšak môžem sa doteraz každému smelo pozrieť do očí, nikto mi nemôže povedať, že by som sa bol snažil nejako zbabelo ujsť odtiaľto. Hoci som i ja človek, hoci mám tiež svoje túžby a priania, predsa chcem zostať celým vojakom. A dúfam, že to pochopíš a aj za týchto okolností mi necháš vo svojom srdci miesto, ktoré som mal doteraz a ktoré chcem mať aj naďalej.
Úlohy, ktoré teraz plníme, vyžadujú celého človeka, všetky jeho nervy a pozornosť. Bol som dôsledný vždy v plnení povinností a som aj teraz. To zaberá všetky moje myšlienky, následkom čoho môj duševný život i po stránke citovej sa rovná nule. Prestal som už dávno myslieť na to, že aj mne patri nejaké to šťastie v živote vtedy, keď ide o viac než o šťastie moje - jedinca. Toho času sa venujem výhradne prítomnosti a budúcnosti po tejto vojne.
Dni sa míňajú a moje spomienky ako človeka duševne i citovo žijúceho a milujúceho chladnú. Je isté, že keby som bol doma, nestalo by sa to. Za súčasných okolností Ťa nemôžem ani prosiť ani zaväzovať, aby si na mňa čakala. Je tu ešte jedna otázka - vrátim sa ešte domov? Kedy a aký? Na Slovensko tak skoro neprídem. Som živý, zdravý a celý. Máme tu pekne veselo.