Zo spomienok vojakov 1/

Filip Kiščík

Spomína, ako mu raz učiteľ Nálepka (Maríková, pozn.autora)  dohováral, aby sa zbytočne nekĺzal, aby si šetril obuv. "Vieš, ako ťažko zarábajú rodičia peniaze?" - povedal mu vtedy. Filip však odsekol: "To je po škole a vám do toho nič..." A tak ho učiteľ za bezočivosť vyplatil. "Vtedy som naňho dokonca zanevrel."

Udobrili sa až po rokoch. Na Ukrajine. Z nezbedného maríkovského chlapca sa totiž stal vojak, ktorého odvelili roku 1942 na východný front. Jeho rota bola tedy v Žitomíri, keď im oznámili: "Dostanete nového veliteľa, nadporučíka Nálepku." So štíhlym dôstojníkom v okuliaroch sa vojak Kiščík stretol čoskoro. Pri nástupe pred rozkazom, práve rozdávali vojakom poštu. Keď čítal rotmajster jeho meno, zvolal: "Tu!" A hneď vystúpil z radu, aby si vzal list z domova. Veliteľ ho však vojakovi vyrval z ruky a vravel: "Po list si prídeš osobne do kancelárie..." 

Keď som vtedy vošiel do miestnosti, kde sedel veliteľ, - spomína Filip Kiščík - nestihol som sa ani podľa predpisu zahlásiť, lebo nadporučík Nálepka ma chytil za uši a vravel: "Tak to si ty, štricák z Maríkovej?" Bál som sa, že ma chce potrestať, ale on sa len usmial a prikázal mi, aby som si sadol. Potom vytiahol zo skrine fľašu koňaku, štrngli sme si a dlho diškurovali. Zaujímala ho naša obec, spolužiaci a aj to, aká je v mužstve nálada, a pýtal sa aj na ten výprask, či sa zato naňho ešte hnevám. 

Bol nielen dobrým učiteľom, ale i spravodlivým veliteľom. Čestný, uznanlivý. Zaujímal ho osud každého vojaka. Ako nový veliteľ porozprával sa osobne s každým vojakom. 

Bolo ich vtedy v jeho rote 320. Neraz s nimi prenocoval na slame v objekte, kde boli ubytovaní. Besedoval s nimi i v prestávkach medzi cvičeniami, niektorých pozval aj k sebe do kancelárie. Pýtal sa na všetko: na rodinu, na deti, na hospodárenie doma, na finančné a iné pomery. A výsledok? Po krátkom čase od svojho príchodu presadil, že štrnásť vojakov odišlo do civilu. Dôvod? Sú živiteľmi veľkých rodín a doma ich nemá kto nahradiť.

Keby dnes žil, keby videl dnešnú, moderne vybavenú školu, pekné vilky a šťastné deti v maríkovskej doline! Kde sú tie časy, keď učiteľ Nálepka naliehavo žiadal okresný úrad, aby v jeho škole u Pagaňov mohli deti dostávať denne teplú polievku a krajec chleba. Veď trpia podvýživou, sú bledé, málo oblečené, bosé...Aj preto si vedel veľmi rýchlo získať dôveru ľudí. Zadĺženým roľníkom písal odvolania a protestné listy na nenásytný berný úrad v sídle okresu. Ľudia ho mali radi a neraz mu povedali: "Pán učiteľ, ste dobrý človek: učíte naše deti a pomáhate i nám. Ste náš..." 

plk. Samuel Šimonovič

Nálepku som poznal ako učiteľa i ako vojaka. V roku 1939 ho aktivovali ako záložného dôstojníka do slovenskej armády. Podobný osud stihol aj mnohých iných záložných dôstojníkov, hlavne učiteľov protifašistického presvedčenia. Ministerstvu školstva vyhovovalo zbaviť sa učiteľov protifašistického ducha.

Hneď po napadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovskou armádou roku 1941 bola zmobilizovaná a na front poslaná i slovenská armáda. Keď velenie divízie prevzal plk. R. Pilfousek - Nemec a fašista, premiestnil kpt. Nálepku, ktorého protifašistické zmýšľanie poznal, k 101. pešiemu pluku. Tam vykonával funkciu pobočníka veliteľa pluku (náčelník štábu pluku). Velitelia pluku sa striedali po dvoch-troch mesiacoch, ale kpt. Nálepka uvedenú funkciu vykonával až do 15. mája 1943, keď prešiel k partizánom. V tomto období som s ním spolupracoval ako delostrelec - veliteľ batérie divízneho delostreleckého oddielu.

Bolo treba presvedčiť partizánskych veliteľov, že slovenskí vojaci neprišli bojovať proti sovietskemu ľudu, že chcú spolu s partizánmi bojovať proti nemeckým fašistom. Bude to spoločný boj aj za našu vlasť - Československú republiku, ktorú uznávajú aj mocnosti bojujúce proti fašizmu. 

V nemeckom oblastnom veliteľstve sme nesmeli stratiť dôveru. Bolo nutné vedieť, kde, kedy a akým spôsobom sa pripravujú bojové akcie proti partizánom. Nálepka všetky tieto otázky, vďaka svojim organizačným schopnostiam, odvahe, nebojácnosti a pomoci spolupracovníkov, dobre zvládol. 

Ako náčelník štábu pluku pracoval na plánovaní bojových akcií proti partizánom. Partizánskych veliteľov však s pripravovanými bojovými akciami proti nim cez spojky včas oboznámil. Bojová akcia sa vykonala bez boja, lebo partizáni z pripraveného bojového priestoru odišli. Nemali sme teda straty ani my, ani partizáni. Partizáni mohli v pokoji vykonávať svoju bojovú činnosť, prepadávať nemecké kolóny a v spolupráci s našimi vojakmi, ktorí zabezpečovali stráženie železníc a ciest, rušiť železničnú prepravu.

Táto činnosť kpt. Nálepku sa postupne prezradila. Pri bojovej akcii v dňoch 18.-20. mája 1943 Nemci plánovali zatknúť kpt. Nálepku, npor. Lysáka, por. Petra, npor. Hazuchu a iných spolubojovníkov. Menovaní sa o úmysle Nemcov dozvedeli, preto vo vhodnom čase prešli k partizánom. Súčasne na stranu partizánov prešiel väčší počet vojakov 101. pešieho pluku.

Kapitán Nálepka zostal u svojich vojakov i po prechode k partizánom. Chránil životy slovenských vojakov aj ako náčelník štábu pluku, aj ako veliteľ partizánskej brigády organizovanej z vojakov jeho pluku. Obetovaním svojho života zachránil život stovkám slovenských vojakov ako aj sovietskych občanov - vojakov a partizánov. Za túto jeho vlasteneckú činnosť ho in memoriam vyznamenali titulom "Hrdina Sovietskeho zväzu". Toto vyznamenanie je spravodlivé a zaslúžené. Nálepka je vzor vlastenca slovenského ľudu. Obetoval svoj život za záchranu životov chlapcov - slovenských vojakov.

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 207-208

Franc Nikolajevič Sadoľskij

Pri jednom zo záťahov na mládež, ktorá sa posielala na práce do Nemecka, zhromaždili fašisti chlapcov a dievčatá z troch okresov na jeľskej železničnej stanici, v obilných skladiskách, obohnaných ostnatým drôtom. Nálepka nám dal pokyn, aby sme skladisko otvorili a pustili tých mladých ľudí von skôr, než ich Nemci stačia odviesť. Šli sme na to štyria - bratia Mazurkevičovci, Jakov Targunskij a ja. Skladisko strážila kolaborantská polícia. Pristúpil som k veliteľovi stráže a dal som sa s ním do reči. Mal som od Nálepku doklad, v ktorom sa uvádzalo, že som starostom našej obce a že mám vybaviť nejakú záležitosť s jedným zo zajatcov. Kým som takto upútaval policajtovu pozornosť, ostatní chlapci obehli budovu skladu, vypáčili zo steny dve brvná a dohodli sa s Pavlom Žuravským, ktorý bol vnútri, ako budú chlapci a dievčatá utekať. Počas noci sa celý tábor takmer vyprázdnil. Keď som si ráno po tohto Žuravského prišiel (na papieri od Nálepku sa uvádzalo, že je chorý a na práce nemôže), bola už stanica plná zúriacich Nemcov. Mňa vtedy hrozne zbili jazdeckými bičíkmi, ale hlavné bolo, že sa akcia vydarila.

Nálepka miloval nás, Bielorusov a Ukrajincov ako vlastný slovenský národ. Často hovoril, že Česi a Slováci sa bez pomoci sovietskych ľudí nikdy nedokážu vymaniť z nemeckého područia. Práve preto musíme všemožne pomáhať sovietskej armáde a sovietskemu ľudu, hovorieval. Iba Sovietsky zväz dokáže poraziť Nemcov ako na vlastnom území, tak v spolupráci s nami i u nás doma. 

Keď som mu raz povedal, že iba spolupráca nestačí, že treba prejsť do lesov, na našu stranu, dokázať úprimnosť svojich úmyslov so zbraňou v ruke, odpovedal mi: "I to sa stane. Potreboval by som však na to taký oddiel, ku ktorému by som mohol prebehnúť s celým svojím plukom." 

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 140