december 1942

Prípravy na prechod k partizánom

Stretnutie zástupcov Nálepkovej ilegálnej skupiny s predstaviteľmi sovietskych partizánov 26. augusta 1942 sú poznačené túžbou o realizáciu spoločných plánov v boji proti nacistickým okupantom. Táto spolupráca má vyvrcholiť v organizovanom prechode jednotiek 101. pešieho pluku k partizánom. Prostredníctvom slovenského i českého vysielania moskovského rozhlasu rozvíja agitačnú činnosť svojej skupiny medzi vojakmi, hoci gestapo so svojimi dôverníkmi a spravodajskými dôstojníkmi na veliteľstve divízie pozorne sledujú pomery v slovenských jednotkách. O Jánovom odpočúvaní relácií moskovského rozhlasu svedčí aj hlásenie veliteľa divízie náčelníkovi štábu MNO v Bratislave : " .. Veliteľ pluku mu (Nálepkovi) odobral rádio na môj pokyn, ktorý som dostal od SD, že z Jeľska oznamuje telefonicky správy moskovského rozhlasu jednému poručíkovi do Bujnoviči .. "

8. december 1942, Kopceviči

"Som priateľom sovietskeho ľudu a hoci neviem, ako sa skončí vojna, som pripravený biť sa s nemeckými fašistami."

O prechode 101. pluku sa rokovalo aj s generálom R. Mačuľskim: "K druhej schôdzke s Nálepkom došlo v dobe masového prebiehania slovenských vojakov na našu stranu. Nálepka mi vtedy ohlásil, že Nemci stratili k slovenským jednotkám dôveru a chystajú sa celú divíziu preveliť inde. Navrhol mi, že prejde do lesa spoločne s celou veľkou jednotkou práporu, alebo dokonca s plukom. Môj plán bol tento: zostaneme v spojení a len čo slovenské jednotky nastúpia do vlaku, podá nám Nálepka správu, kam sa celá slovenská posádka presúva. My potom na vhodnom mieste vyhodíme do vzduchu trať pred transportom i za ním, budeme predstierať útok a celý prápor, prípadne väčšia jednotka, prejde na našu stranu. Nálepka súhlasil, zvolal svojich dôstojníkov a zoznámil ich s mojím návrhom, ale k prechodu nedošlo pre zradu v 101. pluku."

Túto schôdzku podrobnejšie opísal Kirill Trofimovič Mazurov. Bol vtedy tajomníkom ÚV bieloruskej komsomolskej organizácie a Hlavného štábu partizánského hnutia a po vojne bol prvým podpredsedom sovietskej vlády. Vo svojej knihe Nezabyvajemoje napísal: "Stretnutie s Jánom Nálepkom sa uskutočnilo neskoro večer 8. decembra 1942 v lese, blízko železničnej stanice Kopceviči... Prešla asi hodina. Nakoniec sme z tej strany, kde bola stanica, začuli konský dupot a pritlmené hlasy. Na čistinke sa objavila skupina jazdcov. Ponáhľali sa a došli. Skalaban predstavil mňa a Beľského štíhlemu človeku strednej postavy, v brigadírke a plášti, a povedal, že je to kapitán Repkin. Boli s ním ešte dvaja Slováci. Vošli sme do domu. Hovorili sme po rusky. Mačuľskij povedal, kto sme, potom stručne charakterizoval stav na frontoch, zdôraznil nevyhnutnosť bojovať s fašistami spoločne. Ján Nálepka pozorne počúval, nepýtal sa a nakoniec sa ozval: -Budem hovoriť otvorene. Som priateľom sovietskeho ľudu a hoci neviem, ako sa skončí vojna, som pripravený biť sa s nemeckými fašistami. - Povedal, že medzi jeho podriadenými je niekoľko jemu oddaných ľudí, prívržencov. - Vojaci pluku nenávidia fašistov, ale niektorí neveria vo víťazstvo sovietskeho ľudu. Plnia rozkazy, strážia cesty pred partizánmi preto, že sa boja o svojich blízkych na Slovensku. Pravda, strieľajú bez mierenia, častejšie do vzduchu. - "

Podľa spomienok K. T. Mazurova informoval ich Nálepka počas stretnutia o tom, aká je situácia vo velení divízie, aký je veliteľ a niektorí ďalší dôstojníci, hovoril o nemeckých agentoch, ktorí snoria, čo sa deje v divízii a upozornil, že spojenie treba udržiavať veľa opatrne. Následne sa rozvinula spolupráca medzi partizánmi a príslušníkmi 101. pluku. Veľmi prezieravo a zodpovedne ju usmerňoval kpt. Nálepka so svojimi najbližšími spolupracovníkmi - Michalom Petrom a Imrichom Lysákom. Vo svojich spomienkach ďalej uvádza: " S Jánom Nálepkom sme sa dohodli, ako previesť jeho pluk na našu stranu. No prechod sa neuskutočnil a pluk premiestnili na úsek Mozyr-Ovruč."

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 122-123, krátené

23. december 1942

Dôstojnícky zástupca Ondrej Hovanec pri vyšetrovaní spomína, ako vyzerala príprava na prechod pluku na sovietsku stranu: "Asi tri dni pred Štedrým večerom zmienil sa stot. Nálepka, že je dohovorená schôdzka s partizánmi v obci Ogoliči. Neuskutočnila sa však. Nová schôdzka bola určená na 23. decembra 1942. Zúčastnil sa por. M. Petro a dôstojnícky zástupca MUDr. J. Kollár sa z cesty vrátil pre ochorenie. Stotník Nálepka vtedy hovoril s kapitánom v nemeckej uniforme. Ten im navrhol, že vypracujú plán, podľa ktorého urobia fingovaný útok na posádku v Kopceviči a že pri tejto príležitosti slovenské jednotky prejdú k partizánom. Pri večeri sa potom stot. Nálepka dohovoril s por. M. Petrom, že zvolajú schôdzku dôstojníkov a predebatujú návrh partizánov. Pre prechod pluku bolo treba získať podporu delostrelcov. Preto O. Hovanec zasvätil do stykov s partizánmi dôst. zást. M. Čunderlíka, ktorý slúžil v delostreleckej jednotke. Čunderlík sa však na schôdzku nedostavil a odišiel na SV divízie, kde celú vec, aj styky dôstojníkov 101. pluku s partizánmi, prezradil veliteľovi divízie plukovníkovi R. Pilfouskovi. Ten to zase hlásil nemeckému veliteľstvu. Na základe tohto udania urobilo velenie Zaisťovacej divízie bezpečnostné opatrenia a začalo sa vyšetrovanie. Trestné pokračovanie sa viedlo proti O. Hovancovi, M. Kušnírovi. J. Nálepkovi, V. Kútikovi, MUDr. J. Kollárovi a iným. Vtedy sa zrodilo úslovie "koza dojí krv", keď stotník Nálepka oznamoval zradu O. Hovancovi. V kancelárii kapitána sa preberali rôzne návrhy a úvahy. Zdalo sa, že treba rýchlo konať, lebo za niekoľko hodín môžu všetkých obvinených zaistiť a postaviť pred vojenský súd. M. Kušnír uvažoval o urýchlenom prechode k partizánom."

O tejto situácii v skratke vypovedal poručík Kútik: "Janko Nálepka sa pokojne prechádzal po kancelárii a ubezpečoval nás, že zradcu musia vrátiť pluku, a to do rúk jemu ako spravodajskému dôstojníkovi pluku. Návrh na prechod jednotlivcov k partizánom neodporúčal."

Kapitán Ján NÁLEPKA: " Vypracovali sme plán napadnutia a určili sme aj deň. S týmto plánom sme zoznámili partizánske velenie a dohodli sme sa na spoločnom postupe. Ale medzi dôstojníkmi sa našiel zradca - veliteľ delostreleckého útvaru. Ten prezradil naše zámery divíznemu veleniu, kde veliteľom divízie bol slovenský Nemec. On pozval k sebe veliteľa pluku a prikázal poslať dve roty esesákov, aby nás zatvorili. Ako náčelník rozviedky som sa o tom dozvedel prvý. Hneď som zvolal dôstojníkov a informoval som ich, že sme odhalení. Zároveň som o tom informoval aj partizánov. Ale esesáci z nejakých dôvodov neprišli a náš pluk bol rýchlo prevelený do inej oblasti. "

Poručík Vincent KÚTIK: "A tak sme pripravovali prechod pluku na druhú stranu. Na Vianoce roku 1942, keď sme už mali všetko pripravené a už sme mali prejsť, prišiel Janko Nálepka ku mne. Všetci moji vojaci už boli pripravení. Keď sme už teda konečne mali prejsť, prišla tá nešťastná správa, že ide pancierový vlak a veliteľ divízie s Nemcami na nás posiela vojenskú políciu. Sovietski partizáni súhlasili s tým, že by v tejto situácii nebolo dobre prechádzať, pretože by boli vyvolané veľké represie voči obyvateľstvu aj voči nám. Preto sme to odložili, i keď vojaci boli trochu sklamaní. Boli sme s Jankom Nálepkom trochu rozladení, veď už sme sa vlastne rozhodli a teraz sa to odrazu nedá - on tomu hovoril, že - koza dojí krv- ".

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 124-126, krátené

Zjednotenie úsilia a zrada

Prechody na stranu partizánov sa neustále množili. Medzi prvými, ktorí v tom čase prešli k partizánom boli títo vojaci a poddôstojníci: A. Zvara, J. Mikula, A. Krulikovský, J. Ašver, A. Podymák,P. Forgáč, Š. Panáček, Š. Tuček, J. Tuš, M. Sekera, J. Majer a ďalší.

Koncom roku 1942 považoval už Nálepka situáciu za zrelú na zorganizovanie prechodu väčších jednotiek 101. pluku k partizánom. Na odporúčanie väčšiny členov ilegálnej skupiny a na žiadosť komsomolcov, organizovaných v oddieloch samoobrany v Kopceviči, rozhodol sa Nálepka uskutočniť túto akciu koncom decembra 1942. Všetky otázky prechodu sa dohovárali prostredníctvom 11. roty, v ktorej vojaci a velitelia úzko spolupracovali s partizánmi pri ich zásobovaní zbraňami a muníciou. Veliteľom roty bol poručík Kútik.

V záujme úspešného uskutočnenia tohto zámeru Nálepka uložil O. Hovancovi získať pre spoluprácu dôstojníckeho zástupcu M. Čunderlíka, ktorý slúžil v delostreleckej jednotke. Hovanec poznal Čunderlíka ešte z čias štúdií a považoval ho za pokrokového, protifašisticky zmýšľajúceho človeka. Zasvätil ho do plánovanej akcie hromadného organizovaného prechodu časti 101. pluku k partizánom. Ukázalo sa však, že Hovanec precenil Čunderlíka a že svoje poznatky o ňom si v praxi asi neoveril. Ćunderlík síce pomoc formálne prisľúbil, ale na druhý deň po svojom prísľube plánovanú akciu prezradil. Vec hlásil veliteľovi divízie plk. Pilfouskovi a nemeckému veliteľstvu.

Na základe Čunderlíkovho udania veliteľstvo Zaisťovacej divízie a fašisti urobili bezpečnostné opatrenia. Niektoré slovenské jednotky 101. pešieho pluku pod kontrolou hitlerovcov narýchlo stiahli zo svojich strážnych úsekov a veliteľ Zaisťovacej divízie zaviedol rozsiahle vyšetrovanie. Na Nálepku a jeho spolupracovníkov, ktorých Ćunderlík prezradil, podal trestné oznámenie divíznemu poľnému prokurátorovi. V trestnom oznámení charakterizujú Nálepku takto: "Veľmi inteligentný a na aktívneho dôstojníka veľmi schopný. Stotník Ján Nálepka, vychovaný v československých školách, nikdy nemal kladný postoj k slovensko - nemeckej spolupráci. Toto svoje zmýšľanie uplatňoval pri zastávaní takej dôležitej funkcie .. "

Poľný prokurátor nariadil zaistiť Ondreja Hovanca, Michala Kušniera a ďalších členov Nálepkovej ilegálnej skupiny a podrobiť ich vypočúvaniu pod fyzickým i psychickým nátlakom. (O. Hovanec krátko po skončení vojny zomrel.) Neskôr ich dal eskortovať do Bratislavy. Trestné pokračovanie sa však zrejme preťahovalo. Vyplýva to z hlásenia poľného prokurátora, ktoré je datované 29. apríla 1943. Prieťahy zapríčinilo to, že velenie Zaisťovacej divízie dostalo v tomto období príkaz od hitlerovského veliteľstva, aby vzhľadom na podozrivú a neuspokojivú činnosť presunulo svoje jednotky z oblasti železničnej trate Brest - Pinsk - Gomeľ na iný úsek. Presunuli aj 101. peší pluk do priestorov Jeľska a na jeho miesto dosadili maďarské a nemecké jednotky. Druhou nemenej podstatnou príčinou bol aj blahovoľný postoj niektorých slovenských justičných dôstojníkov k celej záležitosti. Ich zásluhou nevyniesli v tomto prípade nijaké rozsudky smrti. Dokumenty zo súdneho procesu proti O. Hovancovi, M. Kušnierovi, dr. J. Kollárovia ďalším Nálepkovým spolupracovníkom presvedčivo dokazujú blahovoľnosť súdu pri posudzovaní trestného činu obvinených. O. Hovanca odsúdili podmienečne a ostatných oslobodili. Súd mal k dispozícii dôkazy o spojení obvinených s partizánmi, čo potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi aj Čunderlík. Za spoluprácu s partizánmi, alebo za prechod na ich stranu bol stanovený trest smrti obesením alebo zastrelením.

Počas vyšetrovania, ktoré zo začiatku viedlo poľné žandárstvo a spravodajské orgány, sa obvinení bránili veľmi statočne. Ondrej Hovanec, ktorého často konfrontovali s Čunderlíkom, priznal iba to, a čo malo žandárstvo a spravodajské orgány nevyvrátiteľné dôkazy. Obrana Jána Nálepku bola dôstojná, poznačená skúsenosťami z ilegálnej práce. V závere svojej výpovede upozornil, že ako spravodajský dôstojník bol oprávnený stýkať sa s partizánmi, lebo to vyplývalo jednak z jeho funkcie a jednak sa to dialo v " záujme pluku".

Vyšetrovanie a zaistenie niektorých príslušníkov Nálepkovej ilegálnej skupiny, ako aj represívne opatrenia spôsobili veľké škody v rozvoji protifašistického hnutia v 101. pluku. Dočasne sa popretŕhala sieť spojenia s partizánskymi jednotkami. V radoch mužstva a medzi mládežou v mestečku Kopceviči nastalo sklamanie, ktoré vyvolala zrada vo vlastných radoch. Odstránenie dôsledkov zrady bolo preto prvoradou úlohou Nálepkovej ilegálnej skupiny v záujme upevnenia jednoty antifašisticky zmýšľajúcich vojakov. V tomto úsilí jej veľmi pomohol prechod väčšej skupiny vojakov s rotmajstrom J. Majerom k partizánom koncom roku 1942.

Pripravovaný a napokon prezradený prechod časti 101. pešieho pluku nezostal iba záležitosťou Zaisťovacej divízie a justičných orgánov. Správa o prechodoch slovenských vojakov k partizánom, ako aj o udalostiach v 101. pešom pluku sa rýhlo rozniesla aj po celom Slovensku. Klérofašistická propaganda musela vynaložiť veľké úsilie pri vyvracaní tejto správy, ale jej nepresvedčivým argumentom neuverili ani ľudáci sami.

Mikuláš Gacek, bývalý vedúci oddelenia propagandy pri MNO, podáva o tom zaujímavú správu. Píše, že 30. mája 1943 pri počúvaní vojenského rozhlasového vysielania ho zaujala zdĺhavá, nepresvedčivá polemika s tvrdeniami Moskvy : "Celý zhrozený počujem, že na - Vianoce to boli len niekoľkí pomýlení jednotlivci -, ktorí prešli na sovietsku stranu .. A stereotypnými - nie je pravda, ale je pravda - sa dokazujú aj citovaním zástupcu Ćunderlíka, aj podplukovníka Kanáka, akési celkom malicherné tvrdenia Moskvy, či v tej a v tej dedine boli naši a či len tade prešli .. Ak sa u nás pošuškávalo, že naši vojaci prebehli na sovietsku stranu, tu je teraz z oficiálnej strany presvedčivý dôkaz! "

Správy o protifašistických prejavoch vojakov Zaisťovacej divízie mali priaznivý ohlas na domácej pôde a znamenali morálnu podporu pre protiľudácke hnutie odporu na Slovensku.

Viliam Śalgovič - Kapitán Repkin odchádza, str. 151-155, krátené

S pocitom zodpovednosti ..

Jaroslav ŠOLC, historik :
Ján Nálepka stratil perspektívu, že sa mu na divízii podarí zorganizovať významnejší antifašistický odpor, preto žiadal o preloženie k pluku. Bola to správna snaha dostať sa čo najbližšie k mužstvu, kde sa dohovormi s partizánmi a sovietskym podzemím skôr dalo brániť bratovražednému krviprelievaniu. V tomto smere treba Nálepkovi a jeho druhom pripísať veľké zásluhy. Nariadené a organizované trestné výpravy proti partizánskym dedinám sa osobným zásahom Nálepku a nálepkovcov nakoniec zvrátili v pomoc obyvateľstvu potravinami, liekmi alebo aj konskými poťahmi. Nálepku tu môžeme sledovať ako vedúcu osobnosť ilegálneho hnutia v armáde, ktoré vykonáva v aktívnej a uvedomelej spolupráci s ilegalitou.
Nálepkova skupina si rozhodnutie bojovať na sovietskej strane nezjednodušuje individuálnym prechodom k sovietskym partizánom, ale organizuje prechod celého pluku alebo jeho väčšej časti. I keď bol tento zámer vinou zrady dôstojníka Čunderlíka zmarený, bola to nová myšlienka, v ktorej vidím zárodok koncepcie zapojiť armádu do antifašistického odboja vo väčších celkoch, ako sa neskôr realizovala v Slovenskom národnom povstaní. Tu sa Nálepkova osobnosť formovala v uvedomelého revolucionára s veľkým pocitom zodpovednosti za osud zverených vojakov, aby ich nezneužili v hanebnom ťažení proti ZSSR.
Keď sa prípad Nálepkovej skupiny dostal na povrch a zistil sa rozsah konšpirácie, vyvolal najprv na veliteľstve Zaisťovacej divízie obavy, aby sa pri ostrom zákroku nakoniec nevzbúril celý pluk. Na Ministerstve národnej obrany sa prípadom zaoberali až do začiatku marca.

Jozef Nálepka - Kapitán Nálepka Repkin, str. 126-127